Aký je rozdiel medzi 13. a 10. miestom pre krajinu, ktorá sa považuje za člena vlny atakujúcej svetovú hokejovú špičku? Žiadny.
Dokonca si myslím, že sme boli po hokejovej stránke horší ako na vlaňajšom šampionáte. V Halifaxe sme zbabrali iba súboj s Nemeckom (2 : 4) a v celkom vyrovnanom dueli sme sekundovali Fínom s 39 strelami do poslednej sekundy (2 : 3). Len nečakané výsledky Nórov nás zatlačili do boja o záchranu. Už vlani bolo zrejmé, že mužstvo sa sotva prebojuje do štvrťfinále, teraz sa napriek nepresvedčivému hernému prejavu pretlačilo vyššie, ale ruku na srdce: bolo to málo, máličko.
Prehry s Kanadou a Českom sú najvarovnejším signálom z tohto šampionátu. Svetová špička nám raketovo uniká, nemáme na to, aby sme z druhého sledu hráčov pripravili konkurencieschopné mužstvo.
Posledné dva alebo tri svetové šampionáty, ako aj posledné sezóny v playoff NHL nás presviedčajú o tom, že hokej sa zmenil. Hýri útočnými farbami, vrátila sa doňho nápaditosť a šikovnosť, nové posudzovanie faulov robí zo zápasov zaujímavé presilovkové prestrelky, časy stokilových obranných obrov odpaľujúcich puky a časy mužstiev prehusťujúcich obranné pásmo, pomáhajúc si tvrdými zákrokmi, sú preč. Víťazí rýchlosť myslenia, skvelé korčuľovanie, útočné nasadenie.
Silná šestka môže postaviť niekoľko tímov schopných napĺňať tieto atribúty. My strácame útočnú silu, ktorá bola dlhé obdobie našou pýchou, rok za rokom strieľame menej gólov, navyše v časoch vyšších gólových priemerov na MS.
Tréneri robili čo mohli, menili zloženie formácií, ale efekt sa dostaviť nemohol, chýbala kvalita. Majstri sveta Pavlikovský, Nagy a Smrek ju nepriniesli, viacero nováčikov zlyhalo (subjektívny názor: žiadny debutant v histórii našich účastí na MS nehral tak zle ako Boris Valábik, ktorého aj tréner v relácii TA3 po MS označil za „kolohnáta“). Mužstvo bez brankárskej jednotky a bez vodcu bolo proti silným odsúdené na neúspech.
.koncepčná práca
Po MS 2008 sa hovorilo o novej, koncepčnej práci pri reprezentačnom tíme. Koncepčná práca spočíva v skúšaní adeptov na národný dres. Preosievame ich každoročne na Švajčiarskom a Nemeckom pohári či v niekoľkých prípravných stretnutiach. Objavujú sa v nich prevažne hráči z Extraligy, ale v kádri pre MS z nich drvivá väčšina chýba. Áno, MS sú vyššou triedou. Preto sme odkázaní na prílev posíl z európskych líg a NHL.
Zo zámorských hráčov a avizovaných opôr chýbali z rôznych príčin (zranenia, účasť v playoff o Stanley cup, odmietnutie): Budaj, Chára, Višňovský, Jurčina, Meszároš, Šatan, Gáborík, Demitra, Marián Hossa, Stumpel, Svatoš, Zedník, Kopecký. Trinásť hráčov. Nemal ich kto nahradiť. Nie sme Kanada, Rusko, USA, Švédsko, Fínsko ani Česko. Z ďalšieho výberu hráčov nemôžeme poskladať tri či štyri kompaktné formácie. Jednoducho to nejde a bez najlepších hráčov z NHL nám to vyšlo iba jediný raz: na MS 2000 v Petrohrade sa po nečakanom víťaznom štvrťfinále s Američanmi dostavila sa nevídaná eufória a dobré výkony hráčov, ktorí toho ešte nemali v NHL veľa odohratého (v výnimkou Šatana a Handzuša).
Petrohrad bol predelovou čiarou: prišla éra, keď sa hráči z NHL pretekali v snahe dostať sa do národného tímu. Boli tu úspechy, krásny hokej – vďaka obrovskej kvalite, ktorú sme mali. Ale nesuplovala sa nastupujúcou generáciou. Je to logické: ak mali Filc či Hossa k dispozícii to najlepšie, prečo by s tým na MS nevyrukovali. Spravil by to každý tréner. Fanúšikovia prahli po štarte zbožňovaných hviezd. A prahneme stále, lenže bez najlepších sme na scéne MS stratení!
Je preto zarážajúce, že zväz zamestnáva manažéra a poradcu zodpovedných za styk s hráčmi v NHL. Na postulát hokejovej kariéry Václava Nedomanského a Petra Bondru nemožno siahať, sú to obdivuhodné legendy. Ale aký je efekt ich práce, ak máme čoraz menší počet hráčov z NHL na MS?
.stratený pocit
Július Šupler rok po svojom druhom odvolaní z postu reprezentačného kouča povedal, že ho tréneri z celého sveta atakujú s otázkou, prečo sme stratili srdce, chuť a dravosť v prebíjaní sa medzi svetovú špičkou. Avšak už Svetový pohár 2004, MS 2005 a MS 2007 ukázali, že ak sme mali aj silné výbery, na výraznejší úspech to nestačilo. Podobne ani v Turíne 2006 – aj keď olympiádu možno považovať za posledný skvelý turnaj našej reprezentácie. Nevyšiel jej len jeden-jediný, štvrťfinálový krok s Českom.
Každá prehra na MS – obzvlášť tá potupná s Českom – prináša reťazec fanúšikovských reakcií: zlí hráči, zlý tréner vyberajúci zlých hráčov, zlé vedenie zväzu nestarajúce sa o hokej, spor Šťastný – Široký, nedostatok financií, nepodchytenie talentov, hokej ako šport pre deti bohatších rodičov, protekcionizmus od najnižších tried, atď. Vždy končíme pri tom istom. Vlaňajšok bol šancou na vnútornú katarziu slovenského hokejového hnutia. Ukázalo sa, že sme stratili rok. Nielen pri výstavbe haly potrebnej na šampionát 2011, ale aj pri výstavbe budúcnosti celého nášho hokeja.
MS 2009 sú dôkazom toho, že o dva roky môžeme uspieť len s najlepšími hráčmi z NHL. Či bude pre nich šampionát v domácom prostredí dostatočnou motiváciou, nevedno, ale systémové riešenie pre náš hokej to nebude. Ak totiž bude pokračovať v úrovni posledných rokov, o pár sezón sa môže stať, že keď nám v NHL doslúži súčasná generácia hráčov, nebudeme v nej mať viac ako 10 – 15 zástupcov.
Dajú sa nájsť systémové opatrenia pre náš hokej v čase finančnej krízy? V našom hokeji je dosť ľudí ochotných pracovať pre jeho vyššiu úroveň. Zväz a kluby im musia pripraviť také podmienky, aby mali chuť sa rozvíjať.
Ďalej sa pohneme, le ak bude fungovať celý hokej, ak zahodí všetky žabomyšie vojny, ak v ňom začnú spolupracovať a hľadať východiská všetci, t.j. aj slávni hráči minulosti cítiaci skrivodlivosť z mála šancí v ňom pracovať. Bohaté portfólium kritických názorov je zrejme pripravené – tak nech uzrie svetlo sveta! Nech sa k nemu vyjadria všetci – hráči, tréneri a najmä funkcionári na čele s prezidentom Širokým, v ich rukách je budúcnosť našej druhej národnej choroby zvanej hokej. Neskončme pri hodnotení len pri jednej analýze, ktorú pripravujú tréneri.
Zurišská osmička od Čechov bude mátať a prebúravať myseľ pred každým najbližším zápasom s týmto súperom. Ale pod ňou je len podpis epizódneho mužstva, ktoré sa už v tomto zložení nikdy a nikde nestretne. Jeho výkony boli kapitolkou, na ktorú sa zabudne. Ale slovenský hokej – to je viac ako účasť jedného národného tímu na jedných MS!
Autor je komentátorom STV
Dokonca si myslím, že sme boli po hokejovej stránke horší ako na vlaňajšom šampionáte. V Halifaxe sme zbabrali iba súboj s Nemeckom (2 : 4) a v celkom vyrovnanom dueli sme sekundovali Fínom s 39 strelami do poslednej sekundy (2 : 3). Len nečakané výsledky Nórov nás zatlačili do boja o záchranu. Už vlani bolo zrejmé, že mužstvo sa sotva prebojuje do štvrťfinále, teraz sa napriek nepresvedčivému hernému prejavu pretlačilo vyššie, ale ruku na srdce: bolo to málo, máličko.
Prehry s Kanadou a Českom sú najvarovnejším signálom z tohto šampionátu. Svetová špička nám raketovo uniká, nemáme na to, aby sme z druhého sledu hráčov pripravili konkurencieschopné mužstvo.
Posledné dva alebo tri svetové šampionáty, ako aj posledné sezóny v playoff NHL nás presviedčajú o tom, že hokej sa zmenil. Hýri útočnými farbami, vrátila sa doňho nápaditosť a šikovnosť, nové posudzovanie faulov robí zo zápasov zaujímavé presilovkové prestrelky, časy stokilových obranných obrov odpaľujúcich puky a časy mužstiev prehusťujúcich obranné pásmo, pomáhajúc si tvrdými zákrokmi, sú preč. Víťazí rýchlosť myslenia, skvelé korčuľovanie, útočné nasadenie.
Silná šestka môže postaviť niekoľko tímov schopných napĺňať tieto atribúty. My strácame útočnú silu, ktorá bola dlhé obdobie našou pýchou, rok za rokom strieľame menej gólov, navyše v časoch vyšších gólových priemerov na MS.
Tréneri robili čo mohli, menili zloženie formácií, ale efekt sa dostaviť nemohol, chýbala kvalita. Majstri sveta Pavlikovský, Nagy a Smrek ju nepriniesli, viacero nováčikov zlyhalo (subjektívny názor: žiadny debutant v histórii našich účastí na MS nehral tak zle ako Boris Valábik, ktorého aj tréner v relácii TA3 po MS označil za „kolohnáta“). Mužstvo bez brankárskej jednotky a bez vodcu bolo proti silným odsúdené na neúspech.
.koncepčná práca
Po MS 2008 sa hovorilo o novej, koncepčnej práci pri reprezentačnom tíme. Koncepčná práca spočíva v skúšaní adeptov na národný dres. Preosievame ich každoročne na Švajčiarskom a Nemeckom pohári či v niekoľkých prípravných stretnutiach. Objavujú sa v nich prevažne hráči z Extraligy, ale v kádri pre MS z nich drvivá väčšina chýba. Áno, MS sú vyššou triedou. Preto sme odkázaní na prílev posíl z európskych líg a NHL.
Zo zámorských hráčov a avizovaných opôr chýbali z rôznych príčin (zranenia, účasť v playoff o Stanley cup, odmietnutie): Budaj, Chára, Višňovský, Jurčina, Meszároš, Šatan, Gáborík, Demitra, Marián Hossa, Stumpel, Svatoš, Zedník, Kopecký. Trinásť hráčov. Nemal ich kto nahradiť. Nie sme Kanada, Rusko, USA, Švédsko, Fínsko ani Česko. Z ďalšieho výberu hráčov nemôžeme poskladať tri či štyri kompaktné formácie. Jednoducho to nejde a bez najlepších hráčov z NHL nám to vyšlo iba jediný raz: na MS 2000 v Petrohrade sa po nečakanom víťaznom štvrťfinále s Američanmi dostavila sa nevídaná eufória a dobré výkony hráčov, ktorí toho ešte nemali v NHL veľa odohratého (v výnimkou Šatana a Handzuša).
Petrohrad bol predelovou čiarou: prišla éra, keď sa hráči z NHL pretekali v snahe dostať sa do národného tímu. Boli tu úspechy, krásny hokej – vďaka obrovskej kvalite, ktorú sme mali. Ale nesuplovala sa nastupujúcou generáciou. Je to logické: ak mali Filc či Hossa k dispozícii to najlepšie, prečo by s tým na MS nevyrukovali. Spravil by to každý tréner. Fanúšikovia prahli po štarte zbožňovaných hviezd. A prahneme stále, lenže bez najlepších sme na scéne MS stratení!
Je preto zarážajúce, že zväz zamestnáva manažéra a poradcu zodpovedných za styk s hráčmi v NHL. Na postulát hokejovej kariéry Václava Nedomanského a Petra Bondru nemožno siahať, sú to obdivuhodné legendy. Ale aký je efekt ich práce, ak máme čoraz menší počet hráčov z NHL na MS?
.stratený pocit
Július Šupler rok po svojom druhom odvolaní z postu reprezentačného kouča povedal, že ho tréneri z celého sveta atakujú s otázkou, prečo sme stratili srdce, chuť a dravosť v prebíjaní sa medzi svetovú špičkou. Avšak už Svetový pohár 2004, MS 2005 a MS 2007 ukázali, že ak sme mali aj silné výbery, na výraznejší úspech to nestačilo. Podobne ani v Turíne 2006 – aj keď olympiádu možno považovať za posledný skvelý turnaj našej reprezentácie. Nevyšiel jej len jeden-jediný, štvrťfinálový krok s Českom.
Každá prehra na MS – obzvlášť tá potupná s Českom – prináša reťazec fanúšikovských reakcií: zlí hráči, zlý tréner vyberajúci zlých hráčov, zlé vedenie zväzu nestarajúce sa o hokej, spor Šťastný – Široký, nedostatok financií, nepodchytenie talentov, hokej ako šport pre deti bohatších rodičov, protekcionizmus od najnižších tried, atď. Vždy končíme pri tom istom. Vlaňajšok bol šancou na vnútornú katarziu slovenského hokejového hnutia. Ukázalo sa, že sme stratili rok. Nielen pri výstavbe haly potrebnej na šampionát 2011, ale aj pri výstavbe budúcnosti celého nášho hokeja.
MS 2009 sú dôkazom toho, že o dva roky môžeme uspieť len s najlepšími hráčmi z NHL. Či bude pre nich šampionát v domácom prostredí dostatočnou motiváciou, nevedno, ale systémové riešenie pre náš hokej to nebude. Ak totiž bude pokračovať v úrovni posledných rokov, o pár sezón sa môže stať, že keď nám v NHL doslúži súčasná generácia hráčov, nebudeme v nej mať viac ako 10 – 15 zástupcov.
Dajú sa nájsť systémové opatrenia pre náš hokej v čase finančnej krízy? V našom hokeji je dosť ľudí ochotných pracovať pre jeho vyššiu úroveň. Zväz a kluby im musia pripraviť také podmienky, aby mali chuť sa rozvíjať.
Ďalej sa pohneme, le ak bude fungovať celý hokej, ak zahodí všetky žabomyšie vojny, ak v ňom začnú spolupracovať a hľadať východiská všetci, t.j. aj slávni hráči minulosti cítiaci skrivodlivosť z mála šancí v ňom pracovať. Bohaté portfólium kritických názorov je zrejme pripravené – tak nech uzrie svetlo sveta! Nech sa k nemu vyjadria všetci – hráči, tréneri a najmä funkcionári na čele s prezidentom Širokým, v ich rukách je budúcnosť našej druhej národnej choroby zvanej hokej. Neskončme pri hodnotení len pri jednej analýze, ktorú pripravujú tréneri.
Zurišská osmička od Čechov bude mátať a prebúravať myseľ pred každým najbližším zápasom s týmto súperom. Ale pod ňou je len podpis epizódneho mužstva, ktoré sa už v tomto zložení nikdy a nikde nestretne. Jeho výkony boli kapitolkou, na ktorú sa zabudne. Ale slovenský hokej – to je viac ako účasť jedného národného tímu na jedných MS!
Autor je komentátorom STV
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.