Nemecko vyzerá z Prahy, Budapešti, Bratislavy, o Varšave nehovoriac, ako raj. Dodnes si spomínam na jeden žúr na berlínskom internáte tak pred troma, štyrmi rokmi a na pekné poľské študentky, ktoré mali do najbližšieho života jediný cieľ: nemusieť sa vrátiť do Poľska, môcť zostať v Nemecku.
„Poliaci sú strašní,“ opakovali, ale skôr ako Poliaci sa im strašná zdala ich krajina. Poľsko. Aby sa tam nemuseli vrátiť, bol im dobrý každý Nemec: chudý, tučný, ale najmä s pasom Spolkovej republiky Nemecko. Lebo Nemecko, to je predsa úžasné.
Možno kedysi bolo. Môj kamarát Daniel z Mníchova, ktorý sa v Nemecku už narodil, ale obidvoch rodičov má Čechov, čo utiekli po augustovej okupácii v šesťdesiatom ôsmom, hovorí, že to Nemecko bolo úžasným štátom asi tak na konci osemdesiatych rokov.
„Boli sme na mnoho vecí hrdí. Mali sme najlepšie zdravotníctvo, najlepšie diaľnice, najupratanejšie mestá, najvyššie platy široko-ďaleko,“ spomína s nostalgiou. „Dnes je to všetko preč. Mestá sú neupratané, zdravotníctvo sa topí v dlhoch a diaľnice sa stavajú len na východe Nemecka. Napokon, ako všetko.“
Aj toto porovnanie je relatívne – čo by sme dali za dnešné nemecké zdravotníctvo či diaľnice? Ale iné porovnania už vychádzajú lepšie pre Česko alebo aj pre Slovensko, či aspoň pre Bratislavu. Pokiaľ ide o stav hospodárstva, sú české krajiny a Bratislava a Považie, v Poľsku okolie Katovíc a Poznaň v mnohom ohľade hospodársky porovnateľné s novými spolkovými krajinami. Rozdiel, ktorý vidieť na prvý pohľad, však nie je v Nemecku dielom „východných Nemcov“, ale peňazí zo západnej časti. Tie investície dokopy vysoko vyše bilióna eur, za to by sa v Česku alebo na Slovensku dali vybudovať aspoň dve Východné Nemecká.
Možno vám to pripadá zvláštne, ale v Nemecku ľudia nechcú žiť. Všetci poznáme ten príbeh Východného Nemecka, ktoré sa za posledných dvadsať rokov vyľudnilo o štvrtinu, ale dnes to platí o celom Nemecku. Nemci patria k jedným z najväčších emigrantov – utekajú tak z Európy, ako po Európe. A krajinám, kde sa hovorí po nemecky, ale pritom nie sú Nemeckom a majú sa lepšie, to začína prekážať.
Rakúšania, kde Nemci robia lekárov, čašníkov či chyžné v hoteloch, zatiaľ len šomrú. Bohatší a blahobytnejší Švajčiari sa už chystajú na činy. Globálna kríza totiž na rozdiel od Nemecka, ktoré tohto roku očakáva šesťpercentný pokles, najhorší od vojny, na Švajčiarsko zatiaľ veľmi nedopadla. Nezamestnanosť je tu stále len niečo vyše troch percent na rozdiel od Nemecka, kde sa začína šplhať k desiatim.
Nemcov je však vo Švajčiarsku už toľko, že Švajčiari začínajú mať pocit, že im „tí z Ríše“ berú prácu. A švajčiarska vláda, ktorá nedávno prijala Schengen, sa chystá zaviesť to, čo majú voči Čechom, Poliakom či Maďarom zavedené práve Nemci a Rakúšania. Teda zákaz zamestnávania – Nemcov. Na mnohých miestach sa to už rieši aj bez zákonného zákazu. Redakcie švajčiarskych novín a masovokomunikačných prostriedkov prestali Nemcov brať, podobné je to v mnohých firmách. „Nemci späť do Ríše,“ znie v srdci Álp čoraz častejšie. A že sú Švajčiari z dvoch tretín Nemci? Tak to sa mýlite. Skúste sa niekedy započúvať do švajčiarskej nemčiny.
Autor je redaktor Lidových novín
„Poliaci sú strašní,“ opakovali, ale skôr ako Poliaci sa im strašná zdala ich krajina. Poľsko. Aby sa tam nemuseli vrátiť, bol im dobrý každý Nemec: chudý, tučný, ale najmä s pasom Spolkovej republiky Nemecko. Lebo Nemecko, to je predsa úžasné.
Možno kedysi bolo. Môj kamarát Daniel z Mníchova, ktorý sa v Nemecku už narodil, ale obidvoch rodičov má Čechov, čo utiekli po augustovej okupácii v šesťdesiatom ôsmom, hovorí, že to Nemecko bolo úžasným štátom asi tak na konci osemdesiatych rokov.
„Boli sme na mnoho vecí hrdí. Mali sme najlepšie zdravotníctvo, najlepšie diaľnice, najupratanejšie mestá, najvyššie platy široko-ďaleko,“ spomína s nostalgiou. „Dnes je to všetko preč. Mestá sú neupratané, zdravotníctvo sa topí v dlhoch a diaľnice sa stavajú len na východe Nemecka. Napokon, ako všetko.“
Aj toto porovnanie je relatívne – čo by sme dali za dnešné nemecké zdravotníctvo či diaľnice? Ale iné porovnania už vychádzajú lepšie pre Česko alebo aj pre Slovensko, či aspoň pre Bratislavu. Pokiaľ ide o stav hospodárstva, sú české krajiny a Bratislava a Považie, v Poľsku okolie Katovíc a Poznaň v mnohom ohľade hospodársky porovnateľné s novými spolkovými krajinami. Rozdiel, ktorý vidieť na prvý pohľad, však nie je v Nemecku dielom „východných Nemcov“, ale peňazí zo západnej časti. Tie investície dokopy vysoko vyše bilióna eur, za to by sa v Česku alebo na Slovensku dali vybudovať aspoň dve Východné Nemecká.
Možno vám to pripadá zvláštne, ale v Nemecku ľudia nechcú žiť. Všetci poznáme ten príbeh Východného Nemecka, ktoré sa za posledných dvadsať rokov vyľudnilo o štvrtinu, ale dnes to platí o celom Nemecku. Nemci patria k jedným z najväčších emigrantov – utekajú tak z Európy, ako po Európe. A krajinám, kde sa hovorí po nemecky, ale pritom nie sú Nemeckom a majú sa lepšie, to začína prekážať.
Rakúšania, kde Nemci robia lekárov, čašníkov či chyžné v hoteloch, zatiaľ len šomrú. Bohatší a blahobytnejší Švajčiari sa už chystajú na činy. Globálna kríza totiž na rozdiel od Nemecka, ktoré tohto roku očakáva šesťpercentný pokles, najhorší od vojny, na Švajčiarsko zatiaľ veľmi nedopadla. Nezamestnanosť je tu stále len niečo vyše troch percent na rozdiel od Nemecka, kde sa začína šplhať k desiatim.
Nemcov je však vo Švajčiarsku už toľko, že Švajčiari začínajú mať pocit, že im „tí z Ríše“ berú prácu. A švajčiarska vláda, ktorá nedávno prijala Schengen, sa chystá zaviesť to, čo majú voči Čechom, Poliakom či Maďarom zavedené práve Nemci a Rakúšania. Teda zákaz zamestnávania – Nemcov. Na mnohých miestach sa to už rieši aj bez zákonného zákazu. Redakcie švajčiarskych novín a masovokomunikačných prostriedkov prestali Nemcov brať, podobné je to v mnohých firmách. „Nemci späť do Ríše,“ znie v srdci Álp čoraz častejšie. A že sú Švajčiari z dvoch tretín Nemci? Tak to sa mýlite. Skúste sa niekedy započúvať do švajčiarskej nemčiny.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.