Keď sa mi v Bratislave takmer pred šiestimi rokmi narodila naša prvá dcéra, nechali ma cez noc spať na „čakačke“. S argumentom, že na šestonedelí mali len jednu voľnú posteľ na izbe, kde bola „Cigánka“ a že vraj „ tam vás predsa nedáme“.
V Bratislave. Ako to asi vyzeralo a vyzerá na „ďalekom východe“? Chápem všetkých prepracovaných lekárov, ktorí majú radšej čistých, gramotných, spolupracujúcich pacientov. Všetci však nie sú takí. Obdivujem lekárov a sestričky, čo majú trpezlivosť s tými, ktorí nevedia čítať, písať, ktorí nespolupracujú tak ako by mali, ktorí často naozaj páchnu – lebo osadu zo seba nezmyješ. Vďaka Bohu je dosť aj takých zdravotníkov!
Predtým, ako som sa začala starať o vlastné deti, som sa trochu starala o deti v rómskej osade v Hermanovciach, kde som žila niekoľko rokov. Boli o dosť tmavšie ako tie, čo sa narodili mne, nie veľmi živšie ako naše a keď sa tak na tie naše pozerám ako pribiehajú zo záhrady, neboli špinavšie. Akurát tie zvieratká vo vlasoch by si tie naše domov priniesť nemuseli. Naše deti milujem rovnako ako moja kamarátka Angelika z osady svoje. Ja mám tri, aj ona má tri. S tým rozdielom, že ona má o desať rokov menej. Mne sa moja najmladšia narodila pred štyrmi týždňami, jej dvojčatá pred deviatimi rokmi. Ja som si ešte nestihla svoje posledné vychutnať, ona už roky túži po ďalšom dievčatku, aby boli okrem dvoch zbojníkov v rodine aj dve princezné. Celé tie roky to nejde, a tak si často hovorí, že to nič, že však tri deti sú až-až a že aj tak sú s nimi iba starosti, ale všetci vieme, že to najmladšie by bolo darom najdrahším, objímaným a láskaným všetkými naokolo, ešte viac ako tie staršie.
Angelika, ale aj iné ženy z osady, mi hovorili o tom, že „niečo“ v pôrodnici podpisovali a že možno preto sa ďalšie dieťa nedarí. A to už dosť dlho. Ja som tiež všeličomu, čo mi lekári hovorili počas tehotenstva a samotného pôrodu, nerozumela. A tuším som aj podpisovala papiere, ktoré som si v tom emocionálne a fyzicky najnáročnejšom momente môjho života príliš neprečítala. Nikomu sa nechcelo mi niečo vysvetľovať. A viem si predstaviť, že osadové maminy sú na tom ešte horšie.
Autorka pracovala v Nadácii Milana Šimečku
V Bratislave. Ako to asi vyzeralo a vyzerá na „ďalekom východe“? Chápem všetkých prepracovaných lekárov, ktorí majú radšej čistých, gramotných, spolupracujúcich pacientov. Všetci však nie sú takí. Obdivujem lekárov a sestričky, čo majú trpezlivosť s tými, ktorí nevedia čítať, písať, ktorí nespolupracujú tak ako by mali, ktorí často naozaj páchnu – lebo osadu zo seba nezmyješ. Vďaka Bohu je dosť aj takých zdravotníkov!
Predtým, ako som sa začala starať o vlastné deti, som sa trochu starala o deti v rómskej osade v Hermanovciach, kde som žila niekoľko rokov. Boli o dosť tmavšie ako tie, čo sa narodili mne, nie veľmi živšie ako naše a keď sa tak na tie naše pozerám ako pribiehajú zo záhrady, neboli špinavšie. Akurát tie zvieratká vo vlasoch by si tie naše domov priniesť nemuseli. Naše deti milujem rovnako ako moja kamarátka Angelika z osady svoje. Ja mám tri, aj ona má tri. S tým rozdielom, že ona má o desať rokov menej. Mne sa moja najmladšia narodila pred štyrmi týždňami, jej dvojčatá pred deviatimi rokmi. Ja som si ešte nestihla svoje posledné vychutnať, ona už roky túži po ďalšom dievčatku, aby boli okrem dvoch zbojníkov v rodine aj dve princezné. Celé tie roky to nejde, a tak si často hovorí, že to nič, že však tri deti sú až-až a že aj tak sú s nimi iba starosti, ale všetci vieme, že to najmladšie by bolo darom najdrahším, objímaným a láskaným všetkými naokolo, ešte viac ako tie staršie.
Angelika, ale aj iné ženy z osady, mi hovorili o tom, že „niečo“ v pôrodnici podpisovali a že možno preto sa ďalšie dieťa nedarí. A to už dosť dlho. Ja som tiež všeličomu, čo mi lekári hovorili počas tehotenstva a samotného pôrodu, nerozumela. A tuším som aj podpisovala papiere, ktoré som si v tom emocionálne a fyzicky najnáročnejšom momente môjho života príliš neprečítala. Nikomu sa nechcelo mi niečo vysvetľovať. A viem si predstaviť, že osadové maminy sú na tom ešte horšie.
Autorka pracovala v Nadácii Milana Šimečku
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.