Americký prezident Jimmy Carter raz povedal, že Amerika sa v skutočnosti nestará o to, čo sa deje vo svete. Je to iný svet a problém je medzi Američanmi samotnými, ktorí sú k problémom iných ľahostajní. Francúz Alexis de Tocqueville tvrdil 140 rokov pred Carterom niečo úplne iné.
Nadchýnal sa duchom dobrovoľníctva, spontánnosti a starostlivosti o iných na úrovni, ktorú nikde inde nevidel. Kto z nich má pravdu? Túto otázku si položil americký akademik Arthur C. Brooks zo Syracuse University a napísal pútavú knihu Who Really Cares (Kto sa skutočne stará).
Brooks dospel k zaujímavému záveru: Amerika je rozdelená krajina. Nielen, keď sa volí prezident, ale aj keď ide o charitu. Najväčším prekvapením však je, že Amerika je rozdelená presne podľa toho, ako volí. Hoci demokrati o solidarite a darovaní viac hovoria, skutočnou solidárnou Amerikou sú voliči republikánov. Priemerná rodina v Južnej Dakote prispeje zo svojho príjmu o 75 percent viac, ako priemerná rodina v liberálnom San Franciscu. Vek, rasa ani vzdelanie nehrajú veľký význam. Brooks zistil, že hlavným faktorom darcovstva nie je príslušnosť k ľavici alebo pravici, ale je to praktizovanie náboženskej viery. „Nábožensky založení ľudia dávajú na charitu viac v každom zmerateľnom hľadisku vrátane sekulárnych zbierok či prejavov úcty alebo starostlivosti,“ napísal. Pritom platí, že veriaci demokrati sú solidárnejší ako sekulárni republikáni. Veriaci republikán, ktorý chodí pravidelne do kostola, je najsolidárnejší Američan. Praktizovaná náboženská viera, bez ohľadu na príslušnosť k cirkvi alebo denominácii, je teda vážnym spoločenským faktorom. Čím to je? „Charita sa začína doma,“ odpovedá Brooks a opisuje vplyv rodinného prostredia, ktoré vedie deti k darcovstvu a dobrovoľníctvu. V knihe je uvedený rad výskumov a sociologických dát týkajúcich sa najrôznejších oblastí života. Azda neprekvapí, keď uvedieme aspoň jeden z nich: ľudia, ktorí aktívne podporujú charitu, sú zdravší, šťastnejší a bohatší ako tí, čo tak nerobia.
Kto mal teda pravdu, Tocqueville či Carter? Zdá sa, že obidvaja. Len každý z nich hovoril o inej Amerike.
Nadchýnal sa duchom dobrovoľníctva, spontánnosti a starostlivosti o iných na úrovni, ktorú nikde inde nevidel. Kto z nich má pravdu? Túto otázku si položil americký akademik Arthur C. Brooks zo Syracuse University a napísal pútavú knihu Who Really Cares (Kto sa skutočne stará).
Brooks dospel k zaujímavému záveru: Amerika je rozdelená krajina. Nielen, keď sa volí prezident, ale aj keď ide o charitu. Najväčším prekvapením však je, že Amerika je rozdelená presne podľa toho, ako volí. Hoci demokrati o solidarite a darovaní viac hovoria, skutočnou solidárnou Amerikou sú voliči republikánov. Priemerná rodina v Južnej Dakote prispeje zo svojho príjmu o 75 percent viac, ako priemerná rodina v liberálnom San Franciscu. Vek, rasa ani vzdelanie nehrajú veľký význam. Brooks zistil, že hlavným faktorom darcovstva nie je príslušnosť k ľavici alebo pravici, ale je to praktizovanie náboženskej viery. „Nábožensky založení ľudia dávajú na charitu viac v každom zmerateľnom hľadisku vrátane sekulárnych zbierok či prejavov úcty alebo starostlivosti,“ napísal. Pritom platí, že veriaci demokrati sú solidárnejší ako sekulárni republikáni. Veriaci republikán, ktorý chodí pravidelne do kostola, je najsolidárnejší Američan. Praktizovaná náboženská viera, bez ohľadu na príslušnosť k cirkvi alebo denominácii, je teda vážnym spoločenským faktorom. Čím to je? „Charita sa začína doma,“ odpovedá Brooks a opisuje vplyv rodinného prostredia, ktoré vedie deti k darcovstvu a dobrovoľníctvu. V knihe je uvedený rad výskumov a sociologických dát týkajúcich sa najrôznejších oblastí života. Azda neprekvapí, keď uvedieme aspoň jeden z nich: ľudia, ktorí aktívne podporujú charitu, sú zdravší, šťastnejší a bohatší ako tí, čo tak nerobia.
Kto mal teda pravdu, Tocqueville či Carter? Zdá sa, že obidvaja. Len každý z nich hovoril o inej Amerike.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.