Pre priaznivcov tuhšej integrácie je Európsky parlament odjakživa kľúčom k „odstráneniu demokratického deficitu“. Aby sa zvýšil význam jedinej priamo volenej európskej reprezentácie, bol práve Európsky parlament posilnený Lisabonskou zmluvou.
Lenže júnové voľby opäť drsne ukážu, že problém je inde. Trend stále nižšieho záujmu o eurovoľby prinesie znovu menej demokratickej legitimity. Príčina spočíva v nezrozumiteľnosti a vzdialenosti europarlamentu od ľudí. A kým nebude jeden európsky jazyk, ktorým sa väčšina dohovorí, ale aj spoločné európske médiá, integrujúce európsky verejný priestor, dovtedy bude defekt neodstrániteľný. Hlásenie Eurobarometra, že dve tretiny voličov zostanú doma a tretina pôjde voliť, môže kampaň priamo z Bruselu „vylepšiť“, avšak nie o toľko, aby sa voľba dala považovať za reprezentatívnu vzorku prianí a túžob európskych národov.
Nízky záujem nesúvisí, samozrejme, len s dierami v „európskom projekte“, ale i so stavom politiky, ktorá stráca dôveryhodnosť, kamkoľvek oko pozrie. Avšak odstrašujúci príklad je práve Slovensko, ktoré nastolilo už pri svojej premiére absolútny európsky rekord v nezáujme o tieto voľby. Ironicky by sa 17 percent z júna 2004 dalo vykladať tak, že občania nenaleteli obludnej propagande. Pravda je však taká, že tam, kde nevidieť ozajstný spor ani polarizujúce postavy, slovenské politické strany zlyhávajú na celej čiare. Netvrdilo by sa to až tak ľahko, keby ďalším príkladom bezprecedentne nízkych účastí neboli na Slovensku už aj dvoje voľby do VÚC.
Posledné veľké škandály okolo eurofondov pritom dávajú tušiť, že na slovenských voličov tentoraz nemusí zabrať ani kráľ všetkých eurolákadiel – bruselský mech peňazí. Aj keď existujú nepozorní voliči, ktorí nepočujú demagógiu napríklad pri tvrdení, že „z krízy sa môžeme dostať iba vtedy, ak budeme správne využívať eurofondy“ (Maňka – Smer), tentokrát si celkom ľahko aj oni môžu položiť otázku, čo majú z nového Mercedes-McLarenu v garáži Slotu.
Ale už samotná skutočnosť, že EP nie je ani len parlamentom, keďže nemá zákonodarnú moc, núti kandidátov a ich straníckych patrónov k salvám demagógie a k mobilizácii cestou vnútorných nepriateľov. Boris Zala ako líder listiny Smeru, podľa ktorého „hlavným posolstvom je víťazstvo nad slovenskou pravicou“, je zárukou, že sa treba pripraviť na jednu z najprázdnejších a najzbytočnejších kampaní.
Vo svete politiky neexistuje inštitúcia s horším pomerom nákladov na prevádzku a výkonom, než je práve Európsky parlament. Kyvadlová premávka medzi dvoma sídlami, Bruselom a Štrasburgom, požierajúca nemravné peniaze, je symbol, ktorý dokonale stelesňuje skĺbenie iracionality a arogancie. Keď však europoslanci korporatívne deklarujú, že nezverejnia adresy, na ktoré mesačne posielajú 16-tisíc eur na asistentov a kancelárie, a budú napriek tomu znovu zvolení, tak to naozaj nie je chyba EÚ. To, že Únia korumpuje vlastné elity luxusnými podmienkami a možnosťami ich zneužívania, je totiž možné len preto, lebo neexistuje odpor zdola. A aj ten je možné vyjadriť 6. júna. Každá moc sa po čase rozťahuje, ale len toľko, koľko jej dovolia voliči – ani na toto nezabúdajme pri našich múdrych diskusiách o „demokratických deficitoch“.
Lenže júnové voľby opäť drsne ukážu, že problém je inde. Trend stále nižšieho záujmu o eurovoľby prinesie znovu menej demokratickej legitimity. Príčina spočíva v nezrozumiteľnosti a vzdialenosti europarlamentu od ľudí. A kým nebude jeden európsky jazyk, ktorým sa väčšina dohovorí, ale aj spoločné európske médiá, integrujúce európsky verejný priestor, dovtedy bude defekt neodstrániteľný. Hlásenie Eurobarometra, že dve tretiny voličov zostanú doma a tretina pôjde voliť, môže kampaň priamo z Bruselu „vylepšiť“, avšak nie o toľko, aby sa voľba dala považovať za reprezentatívnu vzorku prianí a túžob európskych národov.
Nízky záujem nesúvisí, samozrejme, len s dierami v „európskom projekte“, ale i so stavom politiky, ktorá stráca dôveryhodnosť, kamkoľvek oko pozrie. Avšak odstrašujúci príklad je práve Slovensko, ktoré nastolilo už pri svojej premiére absolútny európsky rekord v nezáujme o tieto voľby. Ironicky by sa 17 percent z júna 2004 dalo vykladať tak, že občania nenaleteli obludnej propagande. Pravda je však taká, že tam, kde nevidieť ozajstný spor ani polarizujúce postavy, slovenské politické strany zlyhávajú na celej čiare. Netvrdilo by sa to až tak ľahko, keby ďalším príkladom bezprecedentne nízkych účastí neboli na Slovensku už aj dvoje voľby do VÚC.
Posledné veľké škandály okolo eurofondov pritom dávajú tušiť, že na slovenských voličov tentoraz nemusí zabrať ani kráľ všetkých eurolákadiel – bruselský mech peňazí. Aj keď existujú nepozorní voliči, ktorí nepočujú demagógiu napríklad pri tvrdení, že „z krízy sa môžeme dostať iba vtedy, ak budeme správne využívať eurofondy“ (Maňka – Smer), tentokrát si celkom ľahko aj oni môžu položiť otázku, čo majú z nového Mercedes-McLarenu v garáži Slotu.
Ale už samotná skutočnosť, že EP nie je ani len parlamentom, keďže nemá zákonodarnú moc, núti kandidátov a ich straníckych patrónov k salvám demagógie a k mobilizácii cestou vnútorných nepriateľov. Boris Zala ako líder listiny Smeru, podľa ktorého „hlavným posolstvom je víťazstvo nad slovenskou pravicou“, je zárukou, že sa treba pripraviť na jednu z najprázdnejších a najzbytočnejších kampaní.
Vo svete politiky neexistuje inštitúcia s horším pomerom nákladov na prevádzku a výkonom, než je práve Európsky parlament. Kyvadlová premávka medzi dvoma sídlami, Bruselom a Štrasburgom, požierajúca nemravné peniaze, je symbol, ktorý dokonale stelesňuje skĺbenie iracionality a arogancie. Keď však europoslanci korporatívne deklarujú, že nezverejnia adresy, na ktoré mesačne posielajú 16-tisíc eur na asistentov a kancelárie, a budú napriek tomu znovu zvolení, tak to naozaj nie je chyba EÚ. To, že Únia korumpuje vlastné elity luxusnými podmienkami a možnosťami ich zneužívania, je totiž možné len preto, lebo neexistuje odpor zdola. A aj ten je možné vyjadriť 6. júna. Každá moc sa po čase rozťahuje, ale len toľko, koľko jej dovolia voliči – ani na toto nezabúdajme pri našich múdrych diskusiách o „demokratických deficitoch“.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.