Ušami Michala Kaščáka

Je tam 34 miest na hranie – od krčiem cez kluby, väčšie sály, kostol až po brightonský umelecký dóm. Len klubov je v tomto meste viac ako na celom Slovensku – a o tom je aj celá britská scéna. Tradícia na každom rohu. Veľa klubov, veľký záujem médií, veľa festivalov – len folkových je údajne počas jedného roka v Británii viac ako štyristo. Aj maličká skupina má svojho agenta, manažéra, všetci to berú vážne. Ale aj sa od nich veľa vyžaduje, všetci muzikanti vedia hrať a hrajú väčšinou s vášňou. Pred klubmi nevídaný úkaz – takmer na akúkoľvek kapelu sa pokojne čaká, stojí sa v rade pred klubom. Ochrankár má počítadlo, keď sa kapacita naplní, rad zastaví a hotovo. Nikto nezačne nedávať, nikto nepoužíva „oblbovačky” typu: „som bubeníkov technik, nesiem gitaristovi noty, som brat majiteľa klubu, som manažér skupiny, som riaditeľ zemegule“. Keď sa nezmestíte na koncert, kam ste pozvaní priamo od agenta, ochrankár vám taktne povie, že klub je plný, pozvanie-nepozvanie, „guest list-neguestlist“ (slovo neguestlist sa mi podarilo...). Koľko ľudí vyjde, toľko ľudí ochrankár pustí dnu, všetci tí „vystajlovaní“ fanúšikovia s povesťou divokých Britov poslúchajú ako ovečky. O hudbu je prosto záujem a ten záujem je fascinujúci. Záľaha novej hudby, prapodivné názvy, bizarné štýly a kombinácie, zmeny nálad ako na pobreží. Jeden deň v klube odohrajú divné partičky ako Dutches Says, druhý deň ráno je priamo pred klubom omša s miestnou dychovkou, liberálny Brighton to toleruje a vychutnáva si to. Skupín bolo na festivale viac ako 300, stihnúť sa dá asi desatina. U mňa vyhrali novozélandskí divokí mládežníci zo skupiny Bang Bang Eche. Ak ma občas pochytí skeptická nálada, spomeniem si na raňajky v Brightone. Som presvedčený, že hudobnú scénu čakajú divoké, daždivé i slnečné dni, sila vo všetkých možných podobách. A to je skvelé.

.michal Kaščák