Otec symfónie, otec sláčikového kvarteta, otec klavírnej sonáty – s hudobným skladateľom Josephom Haydnom sa slovo „otec“ spájalo vždy a všade, hoci sám nijaké deti nemal. Nejde o dôsledok jeho dlhovekosti (žil od roku 1732 do roku 1809, teda na svoju dobu neobvyklých 77 rokov). Prezývku Papa Haydn získal oveľa skôr, než sa stal pre svoj vek a vplyv prirodzenou „otcovskou postavou“. V týchto dňoch uplynie presne 200 rokov od jeho úmrtia – a toto výročie je dôvodom, pre ktorý sa tento hudobný a kultúrny rok v Európe nazýva aj rokom Franza Josepha Haydna. Je to navyše dobrá príležitosť znovuobjaviť jeho fascinujúce dielo.
.rozum a cit
Sú skladatelia, ktorí za sebou nechali úžasné dielo, ale ich povesť s veľkosťou ich génia akosi nekorešponduje. Haydn však do tejto skupiny rozhodne nepatrí. Ako píše hudobný historik Harold C. Schonberg, „bola to svetlá, príjemná povaha láskavého založenia“. Výpočet jeho vlastností znie takmer idylicky: „Nikdy nemal nijakých nepriateľov. Bol pokojný, vyrovnaný, usilovný, štedrý a mal výborný zmysel pre humor, vo svojich milostných pletkách sa správal vždy ako džentlmen.“ Napriek istej idealizácii, ktorá je badateľná už v poznámkach jeho súčasníkov, však na tomto hodnotení skladateľovej osobnosti rozhodne niečo bude – všetky tieto vlastnosti sa totiž dajú vystopovať aj v jeho rozsiahlom diele.
Jeho symfónie, z ktorých niektoré patria medzi to najlepšie, čo bolo doteraz v tomto žánri napísané, obsahujú hneď niekoľko legendárnych žartíkov. Jeho vyrovnanosť hudobníci aj poslucháči vidia a cítia vo veľmi vyrovnanej (a veľmi vysokej) úrovni a nálade jeho skladieb. Hudobníci hovoria o obrovskej pokore, ktorú cítiť z jeho diela. Ako hovorí historik Schonberg, svojím spôsobom bol Haydn typickou postavou osvietenstva: „Pobožný, ale nie príliš pobožný, smelý, ale nie zasa prismelý, inteligentný, ale nijakým agresívnym spôsobom, dobrodružný, hľadačský, ale nie zasa taký revolučný ako Mozart. U Haydna bolo všetko, pokiaľ ide o rozum a cit, v dokonalých proporciách.“
.trio: Esterháza, Londýn, Viedeň
Haydn sa narodil v rakúskej dedine Rohrau, kúsok od Bratislavy (v ktorej neskôr mnohokrát koncertoval) a väčšinu svojho skladateľského života bol v službách rodiny Esterházy.
Do služieb kniežaťa Pavla Antona Esterházyho, ktorý bol vtedy hlavou najbohatšieho šľachtického rodu v Uhorsku, vstúpil Joseph Haydn v roku 1761 (ako 29-ročný) a stal sa vicekapelníkom orchestra v rodinnom sídle v Eisenstadte. Už vtedy mal Haydn vynikajúcu povesť, o čom svedčili pomerne lukratívne podmienky zmluvy s Esterházyovcami. Po roku knieža Pavol Anton umrel a na jeho miesto nastúpil knieža Mikuláš Esterházy, ktorý dal neďaleko pôvodného sídla postaviť nové, po parížskom Versailles druhé najväčšie v Európe, ktoré nazval Esterháza. Súčasťou Esterházy bola aj operná scéna takmer pre 400 divákov, medzi ktorými sa často ukazovala aj cisárovná Mária Terézia.
V roku 1766 sa stal Haydn vrchným kapelníkom, čo bolo síce veľmi atraktívne, ale aj náročné zamestnanie – mal dobrý plat, slúžku, kočiar s pohoničom a absolútnu autoritu nad orchestrom, ale na druhej strane musel tento orchester riadiť (a urobil z neho jeden z najlepších orchestrov vo vtedajšej Európe) nielen umelecky, ale aj manažérsky, komponovať hudbu, starať sa o celú hudobnú produkciu na dvore. Ako sa hudobní historici zhodujú, zvládal tieto úlohy výborne – jeho hudobníci ho zbožňovali (to oni ho nazvali Papa Haydn) a jeho mecenáš, knieža Esterházy, bol tiež podľa všetkých svedectiev nadmieru spokojný.
V Esterháze býval Haydn až do smrti kniežaťa Mikuláša v roku 1790, teda takmer 30 rokov. Nástupca rodu, knieža Anton, síce Haydnovi ponechal plat aj post, ale keďže nebol veľkým milovníkom hudby, rozpustil orchester. A tak sa Haydn presťahoval do Viedne a v tom istom roku sa rozhodol prijať pozvanie do Londýna, ktoré bolo vtedy spolu s Viedňou hlavným európskym mestom hudby. Haydnov pobyt v Londýne už trochu pripomínal to, čo môžeme vidieť pri najpopulárnejších umelcoch aj dnes – písalo sa o ňom vo všetkých novinách, každý jeho počin, koncert či nová skladba boli udalosťou. Počas tohto pobytu zložil aj prvú časť kolekcie „londýnskych symfónií“ (symfónie 93 až 104), ktoré spolu so skoršími Sturm and drang symfóniami tvoria najobdivovanejšiu časť jeho symfonickej tvorby. Získal čestný doktorát na Oxforde a žal obdiv – aj preto sa neskôr do Londýna ešte raz (opäť s veľkým úspechom) vrátil.
Voľne inšpirovaný anglickou hymnou God Save the King zložil rakúsku národnú hymnu, ktorá je ňou dodnes. V roku 1802 ho prepustili zo služieb rodiny Esterházyovcov a – ako píše historik Schonberg – „žil pokojným životom vo Viedni ako jedna z najslávnejších postáv Rakúska“. Lekár Ivan Teplý v knihe Slávni skladatelia v zrkadle medicíny spomína inú historku z konca Haydnovho života, ktorá je veľmi ilustratívna. V máji 1809 do Viedne vtrhla Napoleonova armáda a len necelý kilometer od Haydnovho domu ostreľovala Schönbrunn. „Keď neďaleko od Haydnovho príbytku dopadli štyri delové gule, až z detonácií podskočili dvere, Haydn roztiahol náruč a s úsmevom povedal: Deti, nemajte strach, kde je Haydn, nemôže sa vám stať nijaké nešťastie,“ píše Ivan Teplý s tým, že Napoleon mesto obsadil a „dal údajne pred Haydnov dom postaviť čestnú stráž“. O niekoľko dní neskôr, na konci mája, pokojne umrel.
.duo: Haydn a Mozart
Pri pohľade na Haydnov život sa nedá prehliadnuť Wolfgang Amadeus Mozart, aj keď ten sa narodil oveľa neskôr ako Haydn a umrel oveľa skôr. Mozartov život bol krátky, intenzívny a tragický – a preto je dnes ako príbeh oveľa atraktívnejší. O oboch skladateľoch však veľa vypovedá vzťah, ktorý medzi sebou mali.
Haydn svojou skromnosťou neprekvapil, keď o Mozartovi povedal, že „moji priatelia ma často zahŕňajú lichôtkami pre môj talent, ale on je vysoko nado mnou“. Haydn nepochybne Mozarta veľmi uznával, mal ho ľudsky veľmi rád a obdivoval jeho hudbu. „Mozart je najväčší žijúci skladateľ na tejto zemi,“ povedal o ňom tiež. Po Mozartovej skorej smrti (v roku 1791 vo veku 35 rokov) sa Haydn podľa dobových svedectiev pri zmienke o Mozartovi často rozplakal a neprestal ľutovať, že umrel taký mladý. Napokon, keď Joseph Haydn o osemnásť rokov neskôr sám umrel, zádušnou omšou bolo práve Mozartovo slávne Requiem.
Ale bol to vzťah vzájomnej náklonnosti. Pre prchkého, urážlivého, sebavedomého a často netaktného Mozarta, ktorý si bol, podľa všetkého, veľmi dobre vedomý svojich kvalít, bol Haydn jediný žijúci skladateľ, ktorého zjavne obdivoval. Viackrát sa ho verejne zastal a venoval mu aj šesť svojich sláčikových kvartet.
Čo sa týka ich života, Haydn je napriek všetkému uznaniu tak trochu v Mozartovom tieni, čo je aj dôsledok už spomínanej atraktívnosti Mozartovho osudu a predčasnej smrti génia. Ak ide o hudbu, v nej sú hodnotenia oveľa vyrovnanejšie. „Haydnova hudba, pokiaľ ide o priemernú úroveň, je na rovnako vysokej úrovni ako Mozartova, možno dokonca ešte vyššej,“ tvrdí napríklad historik Schonberg. „Haydn však nikdy nedosiahol vrcholných polôh Mozartovho génia,“ dodáva v zhode s ďalšími historikmi a hudobníkmi.
.haydnov rok
Haydn bol jedným z najplodnejších skladateľov v dejinách a jeho prínos pre vývoj klasickej hudby je neoceniteľný. Jeho talent sa podľa hudobných historikov rozvíjal pomerne pomaly, nebol „zázračným dieťaťom“ a netvoril hneď od detstva takmer dokonalú hudbu ako Wolfgang Mozart alebo Franz Schubert. Ak by teda bol zomrel v takom mladom veku ako oni, bol by dnes s veľkou pravdepodobnosťou jedným z mnohých zabudnutých skladateľov tej doby. Svet však mal tentoraz šťastie, a tak sa dnes môžeme tešiť z jeho krásnej hudby.
Aktuálne výročie a z neho vyplývajúci „Haydnov rok“ znamená pre milovníkov jeho hudby veľkú príležitosť. Opera SND uvedie na 29. mája premiéru Haydnovej opery Opustený ostrov. Vydavateľstvo Naxos vydalo výpravné a veľmi kvalitné komplety Haydnovej tvorby, z ktorých za mimoriadnu pozornosť stojí komplet sláčikových kvartet v podaní Kodály Quartet. Mimoriadnu ponuku pripravilo vydavateľstvo Decca reedíciou kompletu famóznych nahrávok Haydnových symfónií od Antala Doratiho. Pozornosti by nemal ujsť ani komplet klavírnych sonát od Rudolfa Buchbindera (vydaný vydavateľstvom Warner Classics) a mnohé ďalšie nahrávky. Vždy boli úžasné, a v týchto mesiacoch sa stávajú aj viditeľnejšími než inokedy. To dáva nádej, že ak Haydnova hudba prežila viac ako dvesto rokov a teší sa takejto priazni, prežije určite najmenej ešte raz toľko.
.rozum a cit
Sú skladatelia, ktorí za sebou nechali úžasné dielo, ale ich povesť s veľkosťou ich génia akosi nekorešponduje. Haydn však do tejto skupiny rozhodne nepatrí. Ako píše hudobný historik Harold C. Schonberg, „bola to svetlá, príjemná povaha láskavého založenia“. Výpočet jeho vlastností znie takmer idylicky: „Nikdy nemal nijakých nepriateľov. Bol pokojný, vyrovnaný, usilovný, štedrý a mal výborný zmysel pre humor, vo svojich milostných pletkách sa správal vždy ako džentlmen.“ Napriek istej idealizácii, ktorá je badateľná už v poznámkach jeho súčasníkov, však na tomto hodnotení skladateľovej osobnosti rozhodne niečo bude – všetky tieto vlastnosti sa totiž dajú vystopovať aj v jeho rozsiahlom diele.
Jeho symfónie, z ktorých niektoré patria medzi to najlepšie, čo bolo doteraz v tomto žánri napísané, obsahujú hneď niekoľko legendárnych žartíkov. Jeho vyrovnanosť hudobníci aj poslucháči vidia a cítia vo veľmi vyrovnanej (a veľmi vysokej) úrovni a nálade jeho skladieb. Hudobníci hovoria o obrovskej pokore, ktorú cítiť z jeho diela. Ako hovorí historik Schonberg, svojím spôsobom bol Haydn typickou postavou osvietenstva: „Pobožný, ale nie príliš pobožný, smelý, ale nie zasa prismelý, inteligentný, ale nijakým agresívnym spôsobom, dobrodružný, hľadačský, ale nie zasa taký revolučný ako Mozart. U Haydna bolo všetko, pokiaľ ide o rozum a cit, v dokonalých proporciách.“
.trio: Esterháza, Londýn, Viedeň
Haydn sa narodil v rakúskej dedine Rohrau, kúsok od Bratislavy (v ktorej neskôr mnohokrát koncertoval) a väčšinu svojho skladateľského života bol v službách rodiny Esterházy.
Do služieb kniežaťa Pavla Antona Esterházyho, ktorý bol vtedy hlavou najbohatšieho šľachtického rodu v Uhorsku, vstúpil Joseph Haydn v roku 1761 (ako 29-ročný) a stal sa vicekapelníkom orchestra v rodinnom sídle v Eisenstadte. Už vtedy mal Haydn vynikajúcu povesť, o čom svedčili pomerne lukratívne podmienky zmluvy s Esterházyovcami. Po roku knieža Pavol Anton umrel a na jeho miesto nastúpil knieža Mikuláš Esterházy, ktorý dal neďaleko pôvodného sídla postaviť nové, po parížskom Versailles druhé najväčšie v Európe, ktoré nazval Esterháza. Súčasťou Esterházy bola aj operná scéna takmer pre 400 divákov, medzi ktorými sa často ukazovala aj cisárovná Mária Terézia.
V roku 1766 sa stal Haydn vrchným kapelníkom, čo bolo síce veľmi atraktívne, ale aj náročné zamestnanie – mal dobrý plat, slúžku, kočiar s pohoničom a absolútnu autoritu nad orchestrom, ale na druhej strane musel tento orchester riadiť (a urobil z neho jeden z najlepších orchestrov vo vtedajšej Európe) nielen umelecky, ale aj manažérsky, komponovať hudbu, starať sa o celú hudobnú produkciu na dvore. Ako sa hudobní historici zhodujú, zvládal tieto úlohy výborne – jeho hudobníci ho zbožňovali (to oni ho nazvali Papa Haydn) a jeho mecenáš, knieža Esterházy, bol tiež podľa všetkých svedectiev nadmieru spokojný.
V Esterháze býval Haydn až do smrti kniežaťa Mikuláša v roku 1790, teda takmer 30 rokov. Nástupca rodu, knieža Anton, síce Haydnovi ponechal plat aj post, ale keďže nebol veľkým milovníkom hudby, rozpustil orchester. A tak sa Haydn presťahoval do Viedne a v tom istom roku sa rozhodol prijať pozvanie do Londýna, ktoré bolo vtedy spolu s Viedňou hlavným európskym mestom hudby. Haydnov pobyt v Londýne už trochu pripomínal to, čo môžeme vidieť pri najpopulárnejších umelcoch aj dnes – písalo sa o ňom vo všetkých novinách, každý jeho počin, koncert či nová skladba boli udalosťou. Počas tohto pobytu zložil aj prvú časť kolekcie „londýnskych symfónií“ (symfónie 93 až 104), ktoré spolu so skoršími Sturm and drang symfóniami tvoria najobdivovanejšiu časť jeho symfonickej tvorby. Získal čestný doktorát na Oxforde a žal obdiv – aj preto sa neskôr do Londýna ešte raz (opäť s veľkým úspechom) vrátil.
Voľne inšpirovaný anglickou hymnou God Save the King zložil rakúsku národnú hymnu, ktorá je ňou dodnes. V roku 1802 ho prepustili zo služieb rodiny Esterházyovcov a – ako píše historik Schonberg – „žil pokojným životom vo Viedni ako jedna z najslávnejších postáv Rakúska“. Lekár Ivan Teplý v knihe Slávni skladatelia v zrkadle medicíny spomína inú historku z konca Haydnovho života, ktorá je veľmi ilustratívna. V máji 1809 do Viedne vtrhla Napoleonova armáda a len necelý kilometer od Haydnovho domu ostreľovala Schönbrunn. „Keď neďaleko od Haydnovho príbytku dopadli štyri delové gule, až z detonácií podskočili dvere, Haydn roztiahol náruč a s úsmevom povedal: Deti, nemajte strach, kde je Haydn, nemôže sa vám stať nijaké nešťastie,“ píše Ivan Teplý s tým, že Napoleon mesto obsadil a „dal údajne pred Haydnov dom postaviť čestnú stráž“. O niekoľko dní neskôr, na konci mája, pokojne umrel.
.duo: Haydn a Mozart
Pri pohľade na Haydnov život sa nedá prehliadnuť Wolfgang Amadeus Mozart, aj keď ten sa narodil oveľa neskôr ako Haydn a umrel oveľa skôr. Mozartov život bol krátky, intenzívny a tragický – a preto je dnes ako príbeh oveľa atraktívnejší. O oboch skladateľoch však veľa vypovedá vzťah, ktorý medzi sebou mali.
Haydn svojou skromnosťou neprekvapil, keď o Mozartovi povedal, že „moji priatelia ma často zahŕňajú lichôtkami pre môj talent, ale on je vysoko nado mnou“. Haydn nepochybne Mozarta veľmi uznával, mal ho ľudsky veľmi rád a obdivoval jeho hudbu. „Mozart je najväčší žijúci skladateľ na tejto zemi,“ povedal o ňom tiež. Po Mozartovej skorej smrti (v roku 1791 vo veku 35 rokov) sa Haydn podľa dobových svedectiev pri zmienke o Mozartovi často rozplakal a neprestal ľutovať, že umrel taký mladý. Napokon, keď Joseph Haydn o osemnásť rokov neskôr sám umrel, zádušnou omšou bolo práve Mozartovo slávne Requiem.
Ale bol to vzťah vzájomnej náklonnosti. Pre prchkého, urážlivého, sebavedomého a často netaktného Mozarta, ktorý si bol, podľa všetkého, veľmi dobre vedomý svojich kvalít, bol Haydn jediný žijúci skladateľ, ktorého zjavne obdivoval. Viackrát sa ho verejne zastal a venoval mu aj šesť svojich sláčikových kvartet.
Čo sa týka ich života, Haydn je napriek všetkému uznaniu tak trochu v Mozartovom tieni, čo je aj dôsledok už spomínanej atraktívnosti Mozartovho osudu a predčasnej smrti génia. Ak ide o hudbu, v nej sú hodnotenia oveľa vyrovnanejšie. „Haydnova hudba, pokiaľ ide o priemernú úroveň, je na rovnako vysokej úrovni ako Mozartova, možno dokonca ešte vyššej,“ tvrdí napríklad historik Schonberg. „Haydn však nikdy nedosiahol vrcholných polôh Mozartovho génia,“ dodáva v zhode s ďalšími historikmi a hudobníkmi.
.haydnov rok
Haydn bol jedným z najplodnejších skladateľov v dejinách a jeho prínos pre vývoj klasickej hudby je neoceniteľný. Jeho talent sa podľa hudobných historikov rozvíjal pomerne pomaly, nebol „zázračným dieťaťom“ a netvoril hneď od detstva takmer dokonalú hudbu ako Wolfgang Mozart alebo Franz Schubert. Ak by teda bol zomrel v takom mladom veku ako oni, bol by dnes s veľkou pravdepodobnosťou jedným z mnohých zabudnutých skladateľov tej doby. Svet však mal tentoraz šťastie, a tak sa dnes môžeme tešiť z jeho krásnej hudby.
Aktuálne výročie a z neho vyplývajúci „Haydnov rok“ znamená pre milovníkov jeho hudby veľkú príležitosť. Opera SND uvedie na 29. mája premiéru Haydnovej opery Opustený ostrov. Vydavateľstvo Naxos vydalo výpravné a veľmi kvalitné komplety Haydnovej tvorby, z ktorých za mimoriadnu pozornosť stojí komplet sláčikových kvartet v podaní Kodály Quartet. Mimoriadnu ponuku pripravilo vydavateľstvo Decca reedíciou kompletu famóznych nahrávok Haydnových symfónií od Antala Doratiho. Pozornosti by nemal ujsť ani komplet klavírnych sonát od Rudolfa Buchbindera (vydaný vydavateľstvom Warner Classics) a mnohé ďalšie nahrávky. Vždy boli úžasné, a v týchto mesiacoch sa stávajú aj viditeľnejšími než inokedy. To dáva nádej, že ak Haydnova hudba prežila viac ako dvesto rokov a teší sa takejto priazni, prežije určite najmenej ešte raz toľko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.