Ešte nebola taká horúčava, keď premiér Fico oslávil 15. výročie prijatia deklarácie zakomplexovanosti (autorov deklarácie) veľkorysým želaním, aby sa im podarilo vybudovať pokojný domov nielen pre slovenský národ, ale aj pre menšiny, pravda, len tie lojálne.
On síce povedal „nám“, ale ja vravím „im“, lebo nás určite nemal na mysli. Výrok, ktorý nemožno pripísať horúčave, lebo ešte nebola, spustil vzrušenú politickú vravu a politológovia opäť analyzovali (čo im, všakže, zostávalo, keď za nimi zase prišli s tými mikrofónmi). Ako obyčajne, skutočné jasno potom do debaty vniesla premiérova hovorkyňa a ďalší jeho dvorní interpretátori. Analyzovať tak, ako to všetci robili, pritom nebolo veľmi čo. Do dlhého zoznamu slov, ktorým politik Fico dokázateľne nerozumie, iba pribudlo ďalšie slovo – lojalita. To by však nemalo prekvapiť u politika, ktorému napríklad ani nezíde na um, že by sa ako predseda vlády krajiny, ktorá s inými krajinami podpísala natoľko osudové zmluvy, akými sú Severoatlantická zmluva a Zmluva o pristúpení do EÚ, mal správať lojálne k zmluvným spojencom a nenadbiehať ich súperom v práve prebiehajúcom spore.
Reč je, samozrejme, o Putinovom Rusku. Pripusťme, že lojalita, ako ju chápu rôzni Ficovi kritici, je zložitý koncept. Vyžaduje si predstavu o obojsmernom vzťahu, o vzťahu, ktorý trvá, aj keď prináša tomu, kto lojalitu prejavuje, nevýhody a straty. Predstavu, že pravá lojalita musí byť aj lojalita silného a nezávislého voči slabému a bezmocnému – ak majú vzťah, ktorý nevytvoril úradný predpis, ale život. Skutočná lojalita nie je výmenný obchod, ale veľkorysosť. Pán premiér tým slovom zrejme myslel skôr poslušnosť – takú tú štátotvornú. Také malé freudovské prerieknutie. Svojím výrokom urobil premiér určite poriadny krok k vybudovaniu „skutočného a pokojného domova“ pre menšiny. Toľko na tému slovenský premiér a lojalita – to len na ukážku, aké ťažké je odolať nutkaniu analyzovať.
Akosi paralelne s premiérskym lapsusom linguae o lojalite sa v tej strašnej horúčave vynoril z bezodného myšlienkového rezervoára SNS opäť zákon na ochranu republiky – svojho druhu evergreen politikov, ktorí cítia národne (na rozdiel od tých, ktorí cítia normálne). Ten sa im periodicky tisne na legislatívne pero s rovnakou naliehavosťou ako slzy do očí pri pohľade na vatru zvrchovanosti. Tentoraz vyvolal tento legislatívny reflex zrejme ten patetický fúzatý excentrik z Komárna, nad ktorým sa uškŕňa popod fúzy celá menšina. Vec je pritom jasná – súčasťou silného národného cítenia je silné nutkanie strčiť do basy všetkých, ktorí národne necítia a nie sú lojálni. To slovíčko a hĺbka politického myslenia obe kauzy spája.
.františek Šebej
On síce povedal „nám“, ale ja vravím „im“, lebo nás určite nemal na mysli. Výrok, ktorý nemožno pripísať horúčave, lebo ešte nebola, spustil vzrušenú politickú vravu a politológovia opäť analyzovali (čo im, všakže, zostávalo, keď za nimi zase prišli s tými mikrofónmi). Ako obyčajne, skutočné jasno potom do debaty vniesla premiérova hovorkyňa a ďalší jeho dvorní interpretátori. Analyzovať tak, ako to všetci robili, pritom nebolo veľmi čo. Do dlhého zoznamu slov, ktorým politik Fico dokázateľne nerozumie, iba pribudlo ďalšie slovo – lojalita. To by však nemalo prekvapiť u politika, ktorému napríklad ani nezíde na um, že by sa ako predseda vlády krajiny, ktorá s inými krajinami podpísala natoľko osudové zmluvy, akými sú Severoatlantická zmluva a Zmluva o pristúpení do EÚ, mal správať lojálne k zmluvným spojencom a nenadbiehať ich súperom v práve prebiehajúcom spore.
Reč je, samozrejme, o Putinovom Rusku. Pripusťme, že lojalita, ako ju chápu rôzni Ficovi kritici, je zložitý koncept. Vyžaduje si predstavu o obojsmernom vzťahu, o vzťahu, ktorý trvá, aj keď prináša tomu, kto lojalitu prejavuje, nevýhody a straty. Predstavu, že pravá lojalita musí byť aj lojalita silného a nezávislého voči slabému a bezmocnému – ak majú vzťah, ktorý nevytvoril úradný predpis, ale život. Skutočná lojalita nie je výmenný obchod, ale veľkorysosť. Pán premiér tým slovom zrejme myslel skôr poslušnosť – takú tú štátotvornú. Také malé freudovské prerieknutie. Svojím výrokom urobil premiér určite poriadny krok k vybudovaniu „skutočného a pokojného domova“ pre menšiny. Toľko na tému slovenský premiér a lojalita – to len na ukážku, aké ťažké je odolať nutkaniu analyzovať.
Akosi paralelne s premiérskym lapsusom linguae o lojalite sa v tej strašnej horúčave vynoril z bezodného myšlienkového rezervoára SNS opäť zákon na ochranu republiky – svojho druhu evergreen politikov, ktorí cítia národne (na rozdiel od tých, ktorí cítia normálne). Ten sa im periodicky tisne na legislatívne pero s rovnakou naliehavosťou ako slzy do očí pri pohľade na vatru zvrchovanosti. Tentoraz vyvolal tento legislatívny reflex zrejme ten patetický fúzatý excentrik z Komárna, nad ktorým sa uškŕňa popod fúzy celá menšina. Vec je pritom jasná – súčasťou silného národného cítenia je silné nutkanie strčiť do basy všetkých, ktorí národne necítia a nie sú lojálni. To slovíčko a hĺbka politického myslenia obe kauzy spája.
.františek Šebej
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.