Nórske zimy vedia byť dlhé a tmavé; nečudo, že sa nevedela dočkať zmeny. Spolu s nami sa na jar tešilo aj ostatných dvesto spolužiakov z vyše osemdesiatich krajín sveta. Dobre, možno Fínom zima neprekážala.
Počasie bývalo začiatkom školského roka častou témou rozhovoru. Prvé, čo som sa po nórsky naučila, bolo porekadlo, že neexistuje zlé počasie, iba zlé oblečenie. Miestny sebaklam. Vtedy sme však už počasie nespomínali, lebo sa stabilizovalo. Už iba pršalo. Ale začali sme sa baviť o zaujímavejších veciach.
.škola spojeného sveta
Navštevovala som medzinárodnú strednú školu Red Cross Nordic United World College v Nórsku. Pod kopcami ako z tolkienovskej prózy sa tam každý rok zíde dvesto študentov z celého sveta, aby sa spolu dva roky učili, žili a aby si porozumeli. Občas sa taký svet v malom stáva časovanou bombou – napríklad v období karikatúr proroka Mohameda v dánskej tlači a iránskej reakcie. Vtedy iba buddhisti ostali nad vecou. Ale aj vďaka konfliktom sme si nakoniec boli bližší.
Táto škola, spolu s ďalšími jedenástimi strednými školami United World College, vznikla na myšlienke zakladateľa Kurta Hahna, že nepriateľstvu medzi národmi sa najlepšie predíde, keď sa mladí ľudia rôznych rás, národností a vierovyznaní budú spolu vzdelávať. Na siedmich kontinentoch je dvanásť UWC – „škôl spojeného sveta“. Atmosféra každej školy je iná, ale majú jeden cieľ: vzdelaním spájať ľudí, národy a kultúry.
.ako na to?
Všetko sa prispôsobovalo hlavnej myšlienke školy. Ako študenti sme z vlastnej iniciatívy začali pomáhať pri organizácii a odovzdávaní nórskej ceny mieru Rafto, akejsi mininobelovky za mier, ktorej prvým držiteľom bol Jiří Hájek ako jeden zo zakladateľov Charty 77. Keď cenu dostala čečenská novinárka, naši čečenskí a ruskí študenti pripravili prezentáciu o skutočných podmienkach v Čečensku a o tom, čo sa prezentuje ako pravda v Rusku.
Na malebnom pobreží fjordu by ste iba ťažko našli dvoch ľudí rovnakého pôvodu či názoru. Vznikla pestrá zmes, ktorá sa často hašterila. Radšej sme to nazývali zanietená argumentácia. Učili sme sa vážiť si iné názory a uvedomovali si limity stereotypov. Bývali sme v piatich drevených nórskych domoch; v každej izbe po päť študentov. Ráno si umývate zuby, po vašej pravej ruke stojí Madagaskarčanka a robí to isté. Fínka vychádza zo sprchy, do kúpeľne vtrhne Argentínčanka a pýta sa, či má zobudiť Indku do školy. Už len takéto zloženie izby pomáha porozumeniu.
.škola
Študovali sme v IB programe, ktorý je medzinárodne uznávaný. Dochádzka nebola povinná, ale do školy sme chodili, lebo nás zaujímala. Učili sme sa formou diskusie, memorovanie nemalo miesto. Na matematike sme počas písomiek smeli používať zbierku vzorcov, pretože učiteľov nezaujímalo, či sme si vzorec zapamätali, ale či ho vieme aplikovať. Na angličtine sme analyzovali prečítané diela a doma o nich písali eseje. Hodnotila sa originalita názoru na dielo a presvedčivosť argumentácie. Podobne to fungovalo na každej hodine. Tak nás učitelia (univerzitní profesori) viedli ku kritickému zmýšľaniu.
Aj tematické celky boli navrhnuté tak, aby sme si prehĺbili pochopenie iných kultúr. Keď na hodine dejepisu počas diskusie o genocíde Arménov v roku 1915 vášnivo argumentuje Turek aj Arménka, na udalosti z roku 1915 určite nezabudnete. Medzinárodným jazykom bola veda. Úlohy z fyziky som písala so študentmi hovoriacimi po rusky, a tak som sa popri fyzike naučila aj po rusky. Fyziku som už zabudla, ale po rusky rozumiem doteraz, hoci stále skôr pochopím debatu o optike ako kuchynské recepty.
.škola v ceste vzdelaniu?
Najväčší dôraz sa kládol na mimoškolské aktivity. Všetky sa spájali s tromi piliermi, špecifickými pre naše RCNUWC: humanitárny, environmentálny a severský. Tri piliere boli obsiahnuté napríklad v škole v prírode, ktorú sme organizovali pre malých Nórov. Vyučovali sme ich v nej my študenti a zároveň sme im rozprávali o svojich krajinách.
Moja skupina mala na starosti orientáciu v prírode, a tak sme malých Nórov raz do týždňa učili pracovať s buzolou a čítať mapy. Raz sa ma pri fjorde spýtal asi 11-ročný Nór: „Prečo sa voda na mapách značí modrou, keď naša voda vo fjorde je tmavozelená?“ Nik nevenoval pozornosť Poliakovmu vysvetleniu o lámaní svetla, ale všetci zastrihali ušami, keď Malajzijčan, Talian a Švéd porovnávali farby ich miestnych morí. To malých Nórov zaujímalo oveľa viac ako azimut, takže sme sa potom trochu stratili v lese.
Každý študent niečo robil pre ostatných študentov a učiteľov, ale aj pre nórsku obec. Moja spolubývajúca sa chodila starať o kone a pomáhala pri dojení kráv, spolužiak učil volejbal na miestnej škole a ďalší pracovali s utečencami, ktorých do susedného mesta umiestnila vláda.
Všetci sme sa usilovali o rozvoj školy aj seba samých. Ja som bola v školskom požiarnickom družstve. Naše krásne drevené domy by boli zhoreli za 20 minút, lenže požiarnici z najbližšej stanice sa k nám mohli dostať najskôr do pol hodiny. Preto boli požiarne alarmy extrémne citlivé, a keď začali húkať, bolo jedno, že stojím v sprche. Musela som utekať po hadice a otvoriť hydrant.
Organizovali sme prednášky o udalostiach vo svete, učili sme sa navzájom cudzie, (naše materinské) jazyky. Švédi učili Afričanov lyžovať, Latinos „chladných Severanov“ čo najlepšie krútiť zadkom pri salse.
Svet prišiel k nám, najneuveriteľnejšie rozhovory sa odohrávali počas obedňajšej prestávky, nočnom varení špagiet pre celý internát alebo len tak, cestou do školy. Nikdy neprestaneme žasnúť nad minikaleidoskopom ľudstva a náš pohľad na svet už nikdy nebude rovnaký, aj keď nebudeme vedieť vysvetliť, ako vonia jar.
Počasie bývalo začiatkom školského roka častou témou rozhovoru. Prvé, čo som sa po nórsky naučila, bolo porekadlo, že neexistuje zlé počasie, iba zlé oblečenie. Miestny sebaklam. Vtedy sme však už počasie nespomínali, lebo sa stabilizovalo. Už iba pršalo. Ale začali sme sa baviť o zaujímavejších veciach.
.škola spojeného sveta
Navštevovala som medzinárodnú strednú školu Red Cross Nordic United World College v Nórsku. Pod kopcami ako z tolkienovskej prózy sa tam každý rok zíde dvesto študentov z celého sveta, aby sa spolu dva roky učili, žili a aby si porozumeli. Občas sa taký svet v malom stáva časovanou bombou – napríklad v období karikatúr proroka Mohameda v dánskej tlači a iránskej reakcie. Vtedy iba buddhisti ostali nad vecou. Ale aj vďaka konfliktom sme si nakoniec boli bližší.
Táto škola, spolu s ďalšími jedenástimi strednými školami United World College, vznikla na myšlienke zakladateľa Kurta Hahna, že nepriateľstvu medzi národmi sa najlepšie predíde, keď sa mladí ľudia rôznych rás, národností a vierovyznaní budú spolu vzdelávať. Na siedmich kontinentoch je dvanásť UWC – „škôl spojeného sveta“. Atmosféra každej školy je iná, ale majú jeden cieľ: vzdelaním spájať ľudí, národy a kultúry.
.ako na to?
Všetko sa prispôsobovalo hlavnej myšlienke školy. Ako študenti sme z vlastnej iniciatívy začali pomáhať pri organizácii a odovzdávaní nórskej ceny mieru Rafto, akejsi mininobelovky za mier, ktorej prvým držiteľom bol Jiří Hájek ako jeden zo zakladateľov Charty 77. Keď cenu dostala čečenská novinárka, naši čečenskí a ruskí študenti pripravili prezentáciu o skutočných podmienkach v Čečensku a o tom, čo sa prezentuje ako pravda v Rusku.
Na malebnom pobreží fjordu by ste iba ťažko našli dvoch ľudí rovnakého pôvodu či názoru. Vznikla pestrá zmes, ktorá sa často hašterila. Radšej sme to nazývali zanietená argumentácia. Učili sme sa vážiť si iné názory a uvedomovali si limity stereotypov. Bývali sme v piatich drevených nórskych domoch; v každej izbe po päť študentov. Ráno si umývate zuby, po vašej pravej ruke stojí Madagaskarčanka a robí to isté. Fínka vychádza zo sprchy, do kúpeľne vtrhne Argentínčanka a pýta sa, či má zobudiť Indku do školy. Už len takéto zloženie izby pomáha porozumeniu.
.škola
Študovali sme v IB programe, ktorý je medzinárodne uznávaný. Dochádzka nebola povinná, ale do školy sme chodili, lebo nás zaujímala. Učili sme sa formou diskusie, memorovanie nemalo miesto. Na matematike sme počas písomiek smeli používať zbierku vzorcov, pretože učiteľov nezaujímalo, či sme si vzorec zapamätali, ale či ho vieme aplikovať. Na angličtine sme analyzovali prečítané diela a doma o nich písali eseje. Hodnotila sa originalita názoru na dielo a presvedčivosť argumentácie. Podobne to fungovalo na každej hodine. Tak nás učitelia (univerzitní profesori) viedli ku kritickému zmýšľaniu.
Aj tematické celky boli navrhnuté tak, aby sme si prehĺbili pochopenie iných kultúr. Keď na hodine dejepisu počas diskusie o genocíde Arménov v roku 1915 vášnivo argumentuje Turek aj Arménka, na udalosti z roku 1915 určite nezabudnete. Medzinárodným jazykom bola veda. Úlohy z fyziky som písala so študentmi hovoriacimi po rusky, a tak som sa popri fyzike naučila aj po rusky. Fyziku som už zabudla, ale po rusky rozumiem doteraz, hoci stále skôr pochopím debatu o optike ako kuchynské recepty.
.škola v ceste vzdelaniu?
Najväčší dôraz sa kládol na mimoškolské aktivity. Všetky sa spájali s tromi piliermi, špecifickými pre naše RCNUWC: humanitárny, environmentálny a severský. Tri piliere boli obsiahnuté napríklad v škole v prírode, ktorú sme organizovali pre malých Nórov. Vyučovali sme ich v nej my študenti a zároveň sme im rozprávali o svojich krajinách.
Moja skupina mala na starosti orientáciu v prírode, a tak sme malých Nórov raz do týždňa učili pracovať s buzolou a čítať mapy. Raz sa ma pri fjorde spýtal asi 11-ročný Nór: „Prečo sa voda na mapách značí modrou, keď naša voda vo fjorde je tmavozelená?“ Nik nevenoval pozornosť Poliakovmu vysvetleniu o lámaní svetla, ale všetci zastrihali ušami, keď Malajzijčan, Talian a Švéd porovnávali farby ich miestnych morí. To malých Nórov zaujímalo oveľa viac ako azimut, takže sme sa potom trochu stratili v lese.
Každý študent niečo robil pre ostatných študentov a učiteľov, ale aj pre nórsku obec. Moja spolubývajúca sa chodila starať o kone a pomáhala pri dojení kráv, spolužiak učil volejbal na miestnej škole a ďalší pracovali s utečencami, ktorých do susedného mesta umiestnila vláda.
Všetci sme sa usilovali o rozvoj školy aj seba samých. Ja som bola v školskom požiarnickom družstve. Naše krásne drevené domy by boli zhoreli za 20 minút, lenže požiarnici z najbližšej stanice sa k nám mohli dostať najskôr do pol hodiny. Preto boli požiarne alarmy extrémne citlivé, a keď začali húkať, bolo jedno, že stojím v sprche. Musela som utekať po hadice a otvoriť hydrant.
Organizovali sme prednášky o udalostiach vo svete, učili sme sa navzájom cudzie, (naše materinské) jazyky. Švédi učili Afričanov lyžovať, Latinos „chladných Severanov“ čo najlepšie krútiť zadkom pri salse.
Svet prišiel k nám, najneuveriteľnejšie rozhovory sa odohrávali počas obedňajšej prestávky, nočnom varení špagiet pre celý internát alebo len tak, cestou do školy. Nikdy neprestaneme žasnúť nad minikaleidoskopom ľudstva a náš pohľad na svet už nikdy nebude rovnaký, aj keď nebudeme vedieť vysvetliť, ako vonia jar.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.