No najskôr k tým optimistom. Nedá sa čudovať, že po dvadsiatich šiestich rokoch bojov, ktoré do života na ostrovnej Srí Lanke priniesli večnú neistotu a strach o život, oslavujú obyvatelia tejto krajiny na uliciach miest – najmä toho hlavného, metropoly Kolombo. Ohňostroj, tanec a radostné výkriky, vlastenecké piesne. Radosť sa prejavila ešte aj tam, kde by ju málokto čakal: medzi tamilskou menšinou. Áno, podľa mnohých očitých svedkov oslavujú víťazstvo vlády nad vzbúrencami aj tí, ktorí tvorili ich etnickú a politickú základňu. Tamilci. Druhá vec je, dodávajú pesimisti, že oslavovali predovšetkým Tamilci v Kolombe, teda tam, kde sú najviac na očiach a kde sa obávajú odplaty. Je možné, že sa zapojili do osláv, aby ochránili seba a svoje rodiny, aby sa zaradili k víťaznej strane. Tak ako sa to robieva všade na svete. „Ťažko povedať, čo si Tamilci v Kolombe naozaj myslia,“ uvádza na stránke BBC svoj názor robotník Anura Shaminda Kumarasingham, ktorý je napoly Tamilec a napoly Sinhálec. „Tamilci bežne otvorene nehovoria o svojich pocitoch, lebo sa boja, čo by sa im mohlo stať.“ A najmä, ťažko sa presne hodnotia pocity, očakávania a obavy ľudí poznačených konfliktom, ktorý trval dvadsaťšesť rokov a jeho korene siahajú do hĺbky tisícročí.
.budovanie štátu a nacionalizmus
„Tento konflikt trvá dvetisíc rokov,“ uvádza pre .týždeň Pavol Makýš z organizácie Človek v ohrození, ktorý na Srí Lanke dlhší čas pracoval a z prvej ruky vnímal atmosféru, problémy aj silu miestnych komunít. „V ľuďoch je stále množstvo vzájomnej nedôvery a predsudkov.“ Tamilci sú hinduisti a na Srí Lanke sú v menšine, pochádzajú čiastočne z juhoindického štátu Tamilnádu, kde predstavujú zhruba 60-miliónovú populáciu. Sinhálci prišli zo severu Indie, sú buddhisti. Tieto dve komunity majú teda iné náboženstvo, kultúru, hovoria celkom inými jazykmi – v doslovnom i prenesenom zmysle.
Krajina, ktorá nikdy nebola homogénna, zažívala relatívnu stabilitu ešte za čias britského impéria, to však nebolo dlhodobo udržateľné riešenie. Vzniklo hnutie za nezávislosť, ktoré v roku 1948 dosiahlo koniec britskej nadvlády.
Ostrov, vtedy známy ako Cejlón, získal samostatnosť. Pri formovaní nového štátu sa však presadili politické riešenia, ktoré nebrali do úvahy nároky menšinových Tamilcov. V roku 1949 štát dokonca odobral indickým Tamilcom, ktorí pracovali na plantážach, volebné právo a mnohým aj občianstvo. Časť Tamilcov na ostrove je totiž „domáceho“ pôvodu a časť sú potomkovia plantážových robotníkov, ktorých sem v 19. storočí vozili z indického štátu Tamilnádu. Osud „indických Tamilcov“ býval ešte ťažší, keďže ich často brali ako votrelcov.
Nacionalizmus Sinhálcov bol v kontexte doby pochopiteľnou reakciou na britské panstvo, priniesol však nebezpečné ovocie. Keď v roku 1956 prišla k moci vláda Solomona Bandaranaika, sinhálčina sa stala jediným úradným jazykom Srí Lanky a prišli aj ďalšie tvrdé opatrenia proti Tamilcom. Vypukli tamilské protesty, prišla tvrdá sinhálska reakcia a po bojoch zostávali stovky mŕtvych a tisícky ožobráčených vysídlencov. Ani nasledujúce roky neboli pre Cejlón pokojné. Solomona Bandaranaika pri atentáte zavraždil buddhistický mních, na uvoľnené miesto však nastúpila jeho vdova, ktorá pokračovala v manželovej politike. V roku 1965 síce získala vo voľbách prevahu dovtedajšia opozícia, ktorá vystupovala proti sinhálskemu nacionalizmu, už o päť rokov sa však premiérkou opäť stala Sirimavo Bandaranaike. Sinhálci mali zasa navrch. V roku 1972 sa názov štátu Cejlón zmenil na dnešný: Srí Lanka. V tom istom roku sa stal buddhizmus preferovaným náboženstvom krajiny, takže hinduistickí Tamilci mali o dôvod viac na nespokojnosť.
.tigri a ich boj
V roku 1976 vznikla organizácia Tigri oslobodenia Tamilského ílamu a napätie na severe a východe ostrova, kde tvorili Tamilci väčšinu, už bolo neudržateľné. Tento dátum sa však nepovažuje za začiatok občianskej vojny. Tá sa začala až v roku 1983: Tigri vtedy zabili trinásť vládnych vojakov, čo viedlo k obrovským nepokojom namiereným proti Tamilcom, ktorých vtedy zahynulo niekoľko stoviek. Prvá ílamská vojna, tak nazvali ten konflikt Tigri oslobodenia Tamilského ílamu.
Ílam, výraz, s ktorým vyrástla celá jedna generácia, čo ho pravidelne na celom svete počúvala z médií, je tamilský názov pre ostrov Srí Lanka. Tamilský ílam bol názov štátu, o ktorého vznik sa tamilskí separatisti usilovali. Tvrdili, že si ho aj vytvárajú – na území, ktoré vzbúrenci ovládli, vznikala samospráva – teda skôr správa podriadená Tigrom, čoraz vojenskejšie štruktúrovanej organizácii. Časť obyvateľov vítala takéto pomery a problém pre nich nepredstavovala ani marxisticko-leninská ideológia rebelov. Zmes ideí národného a politického sebaurčenia a socializmu aj na Srí Lanke oslovila ľudí, ktorí dlhodobo žili s pocitmi krivdy a útlaku.
Istý čas to vyzeralo, že Tigri majú na svojej strane bežných Tamilcov, a aj preto odhodlane hovorili o tom, že medzi nimi a ľudom niet priepasti, takže víťazstvo a vznik skutočného Tamilského ílamu je na dosah. V roku 1985 sa V. Pirapaharan, vodca organizácie, vyjadril v rozhovore pre indický časopis Frontline takto: „Medzi ľudom prevládol názor, že je lepšie bojovať a spolu padnúť, ako takto pomaly umierať... Pokiaľ zostane jediný náš vojak, bude bojovať za náš ideál. Do posledného súdruha budeme bojovať za našu nezávislosť a oslobodenie.“
Neboli to celkom prázdne reči. Tigri rozhodne pôsobili ako sila, ktorej sa bolo potrebné obávať. Boli organizovaní ako armáda, okrem pozemných síl mali aj vlastné námorníctvo a letectvo. Stali sa priekopníkmi vo využívaní samovražedných útokov a vyslúžili si zaradenie na zoznam teroristických organizácií. K čiernemu zoznamu ich aktivít patria aj únosy tamilských detí, z ktorých sa potom nedobrovoľne stávali malí vojaci. Práve preto a pre mnohé iné krutosti voči civilistom však ťažko hovoriť o tom, že by Tamilci túto organizáciu nadšene podporovali. Jej ideológovia hovorili jedno, skutočnosť druhé. A dnes, aj podľa reakcií obyvateľov Srí Lanky či veľkej tamilskej a sinhálskej diaspóry na internete, vidieť, že ich koniec je vo všeobecnosti vítaný. Je to však naozaj koniec boja za Tamilský ílam?
.ako sa spolu rozprávajú
Srílanská vláda tvrdí, že Tigri na hlavu porazila, isté je však len to, že vládna armáda prvý raz po viacerých desaťročiach prevzala kontrolu nad celým územím ostrova Srí Lanka. Stalo sa tak až po ťažkých bojoch. Nebyť toho, že srílanská vláda už niekoľko rokov zvyšovala svoj vojenský rozpočet a praktizovala taktiku neustupovania vzbúrencom, zrejme by bol konflikt trval ešte omnoho dlhšie. Výsledky prinieslo vystupňovanie vojenskej ofenzívy proti Tigrom a tiež prerušenie mnohých finančných kanálov, ktoré sa na Srí Lanku roky tiahli z európskeho, ale aj amerického kontinentu. Výrazne pomohla aj India, ktorá v tomto boji stála na strane srílanskej vlády.
Srílanská vláda aplikovala taktiku tvrdého boja proti rebelantom, ktorých postupne izolovala na čoraz menšom území. Prevaha na bojisku bola často výsledkom použitia ťažkých zbraní. Nedá sa povedať, že by vláda vôbec nemanévrovala a nevyužívala aj taktiku rokovaní či prímeria. Ale dohromady je zrejmé, že úspech v boji proti separatistom slávi najmä vďaka neutíchajúcej a stupňovanej vojenskej kampani.
Je to posun v strategickom uvažovaní? Pretože to, čo vláda na Srí Lanke – a zrejme úspešne – uplatnila, dnes vychádza z módy. Zahraničnopolitický korešpondent BBC Paul Reynolds upozorňuje, že v amerických vojenských kruhoch napríklad prevládlo presvedčenie, že vojenské operácie sú len jednou stránkou kampane proti domácemu odporu a dôraz by sa mal klásť na zmenu myslenia civilného obyvateľstva – aby tak boli povstalci postupne odrezaní od podpory svojej základne. Túto teóriu razí aj generál David Petraeus, strojca úspešného obratu v Iraku, ktorý dnes rieši výbušnú situáciu v Afganistane.
Srílanská vláda konala celkom inak – zdá sa, že úspešne. A predsa je tu jedno ale, s ktorým sa ozývajú pesimisti. Nálada civilného tamilského obyvateľstva je totiž práve teraz veľkou neznámou. Pavol Makýš hovorí, že v posledných rokoch sa Tamilci a Sinhálci už prakticky vôbec osobne nestretávali. Keď sa raz pracovníci Človeka v ohrození vybrali do mesta Trincomalee, ktoré leží na východe ostrova a je obývané najmä Tamilcami, prekvapilo ich správanie ich šoféra Nihala, Sináhlca a, ako vraví Pavol Makýš, „veľkého dobráka“. Nihal povedal, že v tom meste, kde kedysi pracovne často chodieval, sa nikdy neodváži zostať na noc. Potom sa v Trincomalee ocitli na pikniku s Tamilcami, ktorí pracovali pre inú mimovládnu zahraničnú organizáciu – a Nihal len stál bokom, akoby sa bál niečo povedať. Až po čase sa ho cielene podarilo vtiahnuť do rozhovoru s prítomnými Tamilcami... a zrazu to vyzeralo celkom inak. „Myslím, že sa ešte asi dve hodiny spolu rozprávali o politike a ani si nevšimli, že piknik sa už skončil a chceme ísť domov,“ hovorí Pavol Makýš. „Bežní Sinhálci a Tamilci sú veľmi dobrí ľudia, ak majú príležitosť, všetko si vedia vydiskutovať aj sami. Ak ich k tomu politici pustia...“ dodáva.
.neistá budúcnosť
Ale pustia ich k tomu? A vytvoria politici pre Tamilcov také podmienky, ktoré bude táto menšina pokladať za dôstojné? Nemožno totiž ignorovať hrozbu dlhodobej nespokojnosti, ktorá by mohla časom znovu vytvoriť podhubie pre pokračovanie ozbrojenej vzbury. Tamilský ílam nie je mŕtvy pojem, bol len vojensky porazený. Ak už nič iné, jeho smutnou pripomienkou zostáva zhruba tristotisíc prevažne tamilských utečencov, ktorých zatiaľ vláda umiestnila do táborov, kde sú podmienky života veľmi ťažké až neľudské. Vyrieši ich situáciu presídlenie? A ako to urobiť, aby počas neho nevznikli nové ohniská napätia?
Oslavovaný koniec občianskej vojny je v tomto zmysle iba začiatkom obdobia, v ktorom by na miesto mentality nezmieriteľného postupu voči ozbrojeným rebelom mala nastúpiť mentalita zmierenia – pre civilistov, ktorí sú konfliktom tak či onak už unavení a zdecimovaní. Srílanská vláda tvrdí, že aj na civilistov si musí dávať pozor, pretože sa medzi nich mohli v utajení prešmyknúť vojensky rozprášení rebeli. To je iste pravda, problém však nastane tam, kde sa budú praktické bezpečnostné opatrenia realizovať s nacionalistickým fanatizmom. A od toho nebude mať spoločnosť rozorvaná konfliktom veľmi ďaleko.
.budovanie štátu a nacionalizmus
„Tento konflikt trvá dvetisíc rokov,“ uvádza pre .týždeň Pavol Makýš z organizácie Človek v ohrození, ktorý na Srí Lanke dlhší čas pracoval a z prvej ruky vnímal atmosféru, problémy aj silu miestnych komunít. „V ľuďoch je stále množstvo vzájomnej nedôvery a predsudkov.“ Tamilci sú hinduisti a na Srí Lanke sú v menšine, pochádzajú čiastočne z juhoindického štátu Tamilnádu, kde predstavujú zhruba 60-miliónovú populáciu. Sinhálci prišli zo severu Indie, sú buddhisti. Tieto dve komunity majú teda iné náboženstvo, kultúru, hovoria celkom inými jazykmi – v doslovnom i prenesenom zmysle.
Krajina, ktorá nikdy nebola homogénna, zažívala relatívnu stabilitu ešte za čias britského impéria, to však nebolo dlhodobo udržateľné riešenie. Vzniklo hnutie za nezávislosť, ktoré v roku 1948 dosiahlo koniec britskej nadvlády.
Ostrov, vtedy známy ako Cejlón, získal samostatnosť. Pri formovaní nového štátu sa však presadili politické riešenia, ktoré nebrali do úvahy nároky menšinových Tamilcov. V roku 1949 štát dokonca odobral indickým Tamilcom, ktorí pracovali na plantážach, volebné právo a mnohým aj občianstvo. Časť Tamilcov na ostrove je totiž „domáceho“ pôvodu a časť sú potomkovia plantážových robotníkov, ktorých sem v 19. storočí vozili z indického štátu Tamilnádu. Osud „indických Tamilcov“ býval ešte ťažší, keďže ich často brali ako votrelcov.
Nacionalizmus Sinhálcov bol v kontexte doby pochopiteľnou reakciou na britské panstvo, priniesol však nebezpečné ovocie. Keď v roku 1956 prišla k moci vláda Solomona Bandaranaika, sinhálčina sa stala jediným úradným jazykom Srí Lanky a prišli aj ďalšie tvrdé opatrenia proti Tamilcom. Vypukli tamilské protesty, prišla tvrdá sinhálska reakcia a po bojoch zostávali stovky mŕtvych a tisícky ožobráčených vysídlencov. Ani nasledujúce roky neboli pre Cejlón pokojné. Solomona Bandaranaika pri atentáte zavraždil buddhistický mních, na uvoľnené miesto však nastúpila jeho vdova, ktorá pokračovala v manželovej politike. V roku 1965 síce získala vo voľbách prevahu dovtedajšia opozícia, ktorá vystupovala proti sinhálskemu nacionalizmu, už o päť rokov sa však premiérkou opäť stala Sirimavo Bandaranaike. Sinhálci mali zasa navrch. V roku 1972 sa názov štátu Cejlón zmenil na dnešný: Srí Lanka. V tom istom roku sa stal buddhizmus preferovaným náboženstvom krajiny, takže hinduistickí Tamilci mali o dôvod viac na nespokojnosť.
.tigri a ich boj
V roku 1976 vznikla organizácia Tigri oslobodenia Tamilského ílamu a napätie na severe a východe ostrova, kde tvorili Tamilci väčšinu, už bolo neudržateľné. Tento dátum sa však nepovažuje za začiatok občianskej vojny. Tá sa začala až v roku 1983: Tigri vtedy zabili trinásť vládnych vojakov, čo viedlo k obrovským nepokojom namiereným proti Tamilcom, ktorých vtedy zahynulo niekoľko stoviek. Prvá ílamská vojna, tak nazvali ten konflikt Tigri oslobodenia Tamilského ílamu.
Ílam, výraz, s ktorým vyrástla celá jedna generácia, čo ho pravidelne na celom svete počúvala z médií, je tamilský názov pre ostrov Srí Lanka. Tamilský ílam bol názov štátu, o ktorého vznik sa tamilskí separatisti usilovali. Tvrdili, že si ho aj vytvárajú – na území, ktoré vzbúrenci ovládli, vznikala samospráva – teda skôr správa podriadená Tigrom, čoraz vojenskejšie štruktúrovanej organizácii. Časť obyvateľov vítala takéto pomery a problém pre nich nepredstavovala ani marxisticko-leninská ideológia rebelov. Zmes ideí národného a politického sebaurčenia a socializmu aj na Srí Lanke oslovila ľudí, ktorí dlhodobo žili s pocitmi krivdy a útlaku.
Istý čas to vyzeralo, že Tigri majú na svojej strane bežných Tamilcov, a aj preto odhodlane hovorili o tom, že medzi nimi a ľudom niet priepasti, takže víťazstvo a vznik skutočného Tamilského ílamu je na dosah. V roku 1985 sa V. Pirapaharan, vodca organizácie, vyjadril v rozhovore pre indický časopis Frontline takto: „Medzi ľudom prevládol názor, že je lepšie bojovať a spolu padnúť, ako takto pomaly umierať... Pokiaľ zostane jediný náš vojak, bude bojovať za náš ideál. Do posledného súdruha budeme bojovať za našu nezávislosť a oslobodenie.“
Neboli to celkom prázdne reči. Tigri rozhodne pôsobili ako sila, ktorej sa bolo potrebné obávať. Boli organizovaní ako armáda, okrem pozemných síl mali aj vlastné námorníctvo a letectvo. Stali sa priekopníkmi vo využívaní samovražedných útokov a vyslúžili si zaradenie na zoznam teroristických organizácií. K čiernemu zoznamu ich aktivít patria aj únosy tamilských detí, z ktorých sa potom nedobrovoľne stávali malí vojaci. Práve preto a pre mnohé iné krutosti voči civilistom však ťažko hovoriť o tom, že by Tamilci túto organizáciu nadšene podporovali. Jej ideológovia hovorili jedno, skutočnosť druhé. A dnes, aj podľa reakcií obyvateľov Srí Lanky či veľkej tamilskej a sinhálskej diaspóry na internete, vidieť, že ich koniec je vo všeobecnosti vítaný. Je to však naozaj koniec boja za Tamilský ílam?
.ako sa spolu rozprávajú
Srílanská vláda tvrdí, že Tigri na hlavu porazila, isté je však len to, že vládna armáda prvý raz po viacerých desaťročiach prevzala kontrolu nad celým územím ostrova Srí Lanka. Stalo sa tak až po ťažkých bojoch. Nebyť toho, že srílanská vláda už niekoľko rokov zvyšovala svoj vojenský rozpočet a praktizovala taktiku neustupovania vzbúrencom, zrejme by bol konflikt trval ešte omnoho dlhšie. Výsledky prinieslo vystupňovanie vojenskej ofenzívy proti Tigrom a tiež prerušenie mnohých finančných kanálov, ktoré sa na Srí Lanku roky tiahli z európskeho, ale aj amerického kontinentu. Výrazne pomohla aj India, ktorá v tomto boji stála na strane srílanskej vlády.
Srílanská vláda aplikovala taktiku tvrdého boja proti rebelantom, ktorých postupne izolovala na čoraz menšom území. Prevaha na bojisku bola často výsledkom použitia ťažkých zbraní. Nedá sa povedať, že by vláda vôbec nemanévrovala a nevyužívala aj taktiku rokovaní či prímeria. Ale dohromady je zrejmé, že úspech v boji proti separatistom slávi najmä vďaka neutíchajúcej a stupňovanej vojenskej kampani.
Je to posun v strategickom uvažovaní? Pretože to, čo vláda na Srí Lanke – a zrejme úspešne – uplatnila, dnes vychádza z módy. Zahraničnopolitický korešpondent BBC Paul Reynolds upozorňuje, že v amerických vojenských kruhoch napríklad prevládlo presvedčenie, že vojenské operácie sú len jednou stránkou kampane proti domácemu odporu a dôraz by sa mal klásť na zmenu myslenia civilného obyvateľstva – aby tak boli povstalci postupne odrezaní od podpory svojej základne. Túto teóriu razí aj generál David Petraeus, strojca úspešného obratu v Iraku, ktorý dnes rieši výbušnú situáciu v Afganistane.
Srílanská vláda konala celkom inak – zdá sa, že úspešne. A predsa je tu jedno ale, s ktorým sa ozývajú pesimisti. Nálada civilného tamilského obyvateľstva je totiž práve teraz veľkou neznámou. Pavol Makýš hovorí, že v posledných rokoch sa Tamilci a Sinhálci už prakticky vôbec osobne nestretávali. Keď sa raz pracovníci Človeka v ohrození vybrali do mesta Trincomalee, ktoré leží na východe ostrova a je obývané najmä Tamilcami, prekvapilo ich správanie ich šoféra Nihala, Sináhlca a, ako vraví Pavol Makýš, „veľkého dobráka“. Nihal povedal, že v tom meste, kde kedysi pracovne často chodieval, sa nikdy neodváži zostať na noc. Potom sa v Trincomalee ocitli na pikniku s Tamilcami, ktorí pracovali pre inú mimovládnu zahraničnú organizáciu – a Nihal len stál bokom, akoby sa bál niečo povedať. Až po čase sa ho cielene podarilo vtiahnuť do rozhovoru s prítomnými Tamilcami... a zrazu to vyzeralo celkom inak. „Myslím, že sa ešte asi dve hodiny spolu rozprávali o politike a ani si nevšimli, že piknik sa už skončil a chceme ísť domov,“ hovorí Pavol Makýš. „Bežní Sinhálci a Tamilci sú veľmi dobrí ľudia, ak majú príležitosť, všetko si vedia vydiskutovať aj sami. Ak ich k tomu politici pustia...“ dodáva.
.neistá budúcnosť
Ale pustia ich k tomu? A vytvoria politici pre Tamilcov také podmienky, ktoré bude táto menšina pokladať za dôstojné? Nemožno totiž ignorovať hrozbu dlhodobej nespokojnosti, ktorá by mohla časom znovu vytvoriť podhubie pre pokračovanie ozbrojenej vzbury. Tamilský ílam nie je mŕtvy pojem, bol len vojensky porazený. Ak už nič iné, jeho smutnou pripomienkou zostáva zhruba tristotisíc prevažne tamilských utečencov, ktorých zatiaľ vláda umiestnila do táborov, kde sú podmienky života veľmi ťažké až neľudské. Vyrieši ich situáciu presídlenie? A ako to urobiť, aby počas neho nevznikli nové ohniská napätia?
Oslavovaný koniec občianskej vojny je v tomto zmysle iba začiatkom obdobia, v ktorom by na miesto mentality nezmieriteľného postupu voči ozbrojeným rebelom mala nastúpiť mentalita zmierenia – pre civilistov, ktorí sú konfliktom tak či onak už unavení a zdecimovaní. Srílanská vláda tvrdí, že aj na civilistov si musí dávať pozor, pretože sa medzi nich mohli v utajení prešmyknúť vojensky rozprášení rebeli. To je iste pravda, problém však nastane tam, kde sa budú praktické bezpečnostné opatrenia realizovať s nacionalistickým fanatizmom. A od toho nebude mať spoločnosť rozorvaná konfliktom veľmi ďaleko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.