Hádanka? Ani nie. Podľa zistení Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť (SGI) štyri sociálne podniky (Veľkokrtíšsky, Horehronský, Gemerský a Revúcky sociálny podnik) uzatvorili s podnikateľmi zmluvy, ktoré „vyvolávajú vážne podozrenia z manipulácie verejného obstarávania a straníckeho klientelizmu“.
.súťaž vs. prieskum
Podľa SGI dostal každý zo štyroch sociálnych podnikov v rámci pilotného vzdelávacieho projektu od ministerstva práce takmer 300-tisíc eur na zabezpečenie vzdelávacieho modulu „Školenie pracovných činností“ pre nezamestnaných. Sociálne podniky, vytvárané z verejných zdrojov pri splnení istých podmienok, nie sú súkromnými firmami, a preto pri zákazkách v takejto vysokej finančnej hodnote je za normálnych okolností nutné zorganizovať verejnú súťaž. V zákone o verejnom obstarávaní je však „diera“, ktorá pri takzvaných neprioritných službách umožňuje túto povinnosť obchádzať a súťaž nahrádzať metódou takzvaného prieskumu trhu. Rozdiel je zrejmý na prvé počutie.
.lacnejší vyhráva
Všetky štyri sociálne podniky si objednali školenie a spomedzi potenciálnych školiteľov (v dvoch prípadoch dostali tri, v ďalších len dve ponuky) vybrali toho, kto ponúkol najmenej. To znie korektne, ale má to malý háčik. A síce, že všetky štyri víťazné (a teda najlacnejšie) ponuky boli iba o niekoľko stoviek eur nižšie ako maximálna prípustná cena projektu (strop podliezli len o 0,1 až 0,22 percenta maximálnej sumy). To znamená, že všetky ponuky boli tak blízko cenovému stropu, že aj najlacnejšia bola od maxima vzdialená minimálne – a keďže tie najlacnejšie víťazné ponuky podali firmy, personálne prepojené s koalíciou najmä stranou Smer, podľa Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť to nemohla byť náhoda. „Pravdepodobnosť, že by sa niečo podobné stalo v skutočnej súťaži, kde nie sú súťažiaci navzájom dohodnutí, je veľmi nízka. Pravdepodobnosť, že by sa to stalo pri štyroch súťažiach naraz, je prakticky nulová,“ vyhlásil predseda správnej rady SGI Miroslav Beblavý.
Podozrenie z netransparentnosti posilňuje niekoľko ďalších faktov. Dve zo spomenutých štyroch súťaží vyhral Imrich Héžel, ktorý v roku 2002 kandidoval do parlamentu za vládny Smer. Ponuky boli zverejnené len na stránkach jednotlivých sociálnych podnikov. A napokon, ani jeden z víťazných uchádzačov nemá internetovú stránku, na ktorej by sa dalo dostať k jeho referenciám a posúdiť jeho kvalitu. „Nejde pritom o malé sumy, ktoré by si renomované vzdelávacie inštitúcie dovolili ignorovať, a o to zvláštnejšie pôsobí víťazstvo neznámych uchádzačov bez referencií,“ dodal Beblavý.
Predstavitelia sociálnych podnikov, oslovení .týždňom, podozrenia SGI odmietajú. Napríklad Róbert Paulický z Veľkokrtíšskeho sociálneho podniku hovorí, že tvrdenia inštitútu nie sú pravdivé „a ani ma to nezaujíma“. Paulický takisto tvrdí, že víťaza súťaže Héžela doteraz nepoznal, a na otázku o Héželových referenciách odpovedal: „To sa musíte jeho spýtať, nie mňa... My sme vyberali podľa ceny.“
.samá smola
Projekt sociálnych podnikov, ktoré sa pôvodne mohli zakladať len v regiónoch s vysokou nezamestnanosťou a v ktorých musia najmenej 30 percent z celkového počtu zamestnancov tvoriť ľudia predtým evidovaní ako dlhodobo nezamestnaní, predstavila ministerka práce Viera Tomanová v apríli minulého roku. Odvtedy sa im lepí smola na päty.
O prepojení sociálnych podnikov na stranu Smer informovala vlani v auguste Aliancia fair-play. V tom čase vyšlo napríklad najavo, že poslankyňa parlamentu za Smer Lea Grečková aktívne pracovala na konkrétnom projekte Spišsko-gemerského sociálneho podniku, ktorý získal od ministerstva takmer 3,3 milióna eur, so svojím spolustraníkom Jánom Babičom.
O niekoľko mesiacov neskôr zase Hospodárske noviny zistili, že sociálne podniky vytvárajú jedny z najdrahších pracovných miest na Slovensku. Z porovnania čerpaných peňazí a vytvorených pracovných pozícií v jednotlivých podnikoch vyšlo, že cena jedného nového miesta sa v priemere pohybuje okolo 25-tisíc eur, teda asi trištvrte milióna korún.
Sociálne podniky čelia kritike opozície i ekonómov, ktorí tvrdia, že tieto podniky deformujú trh, pretože podnikajú s dotáciou štátu, čím vytláčajú z trhu nedotovanú konkurenciu. Kritici tiež namietajú, že ide o umelo dotované pracovné miesta v podnikoch, ktoré nemajú odbyt.
Vláda na podobné námietky reagovala svojsky a kritériá na zriaďovanie sociálnych podnikov v rámci „boja proti kríze“ ešte zmäkčila. Sociálne podniky môžu najnovšie vznikať v každom okrese, môže ich založiť aj samospráva a podniky už nemusia prijímať kvóty znevýhodnených uchádzačov a nemusia vracať do podniku zisk.
Školení pracovných zručností tak bude celkom isto pribúdať.
.súťaž vs. prieskum
Podľa SGI dostal každý zo štyroch sociálnych podnikov v rámci pilotného vzdelávacieho projektu od ministerstva práce takmer 300-tisíc eur na zabezpečenie vzdelávacieho modulu „Školenie pracovných činností“ pre nezamestnaných. Sociálne podniky, vytvárané z verejných zdrojov pri splnení istých podmienok, nie sú súkromnými firmami, a preto pri zákazkách v takejto vysokej finančnej hodnote je za normálnych okolností nutné zorganizovať verejnú súťaž. V zákone o verejnom obstarávaní je však „diera“, ktorá pri takzvaných neprioritných službách umožňuje túto povinnosť obchádzať a súťaž nahrádzať metódou takzvaného prieskumu trhu. Rozdiel je zrejmý na prvé počutie.
.lacnejší vyhráva
Všetky štyri sociálne podniky si objednali školenie a spomedzi potenciálnych školiteľov (v dvoch prípadoch dostali tri, v ďalších len dve ponuky) vybrali toho, kto ponúkol najmenej. To znie korektne, ale má to malý háčik. A síce, že všetky štyri víťazné (a teda najlacnejšie) ponuky boli iba o niekoľko stoviek eur nižšie ako maximálna prípustná cena projektu (strop podliezli len o 0,1 až 0,22 percenta maximálnej sumy). To znamená, že všetky ponuky boli tak blízko cenovému stropu, že aj najlacnejšia bola od maxima vzdialená minimálne – a keďže tie najlacnejšie víťazné ponuky podali firmy, personálne prepojené s koalíciou najmä stranou Smer, podľa Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť to nemohla byť náhoda. „Pravdepodobnosť, že by sa niečo podobné stalo v skutočnej súťaži, kde nie sú súťažiaci navzájom dohodnutí, je veľmi nízka. Pravdepodobnosť, že by sa to stalo pri štyroch súťažiach naraz, je prakticky nulová,“ vyhlásil predseda správnej rady SGI Miroslav Beblavý.
Podozrenie z netransparentnosti posilňuje niekoľko ďalších faktov. Dve zo spomenutých štyroch súťaží vyhral Imrich Héžel, ktorý v roku 2002 kandidoval do parlamentu za vládny Smer. Ponuky boli zverejnené len na stránkach jednotlivých sociálnych podnikov. A napokon, ani jeden z víťazných uchádzačov nemá internetovú stránku, na ktorej by sa dalo dostať k jeho referenciám a posúdiť jeho kvalitu. „Nejde pritom o malé sumy, ktoré by si renomované vzdelávacie inštitúcie dovolili ignorovať, a o to zvláštnejšie pôsobí víťazstvo neznámych uchádzačov bez referencií,“ dodal Beblavý.
Predstavitelia sociálnych podnikov, oslovení .týždňom, podozrenia SGI odmietajú. Napríklad Róbert Paulický z Veľkokrtíšskeho sociálneho podniku hovorí, že tvrdenia inštitútu nie sú pravdivé „a ani ma to nezaujíma“. Paulický takisto tvrdí, že víťaza súťaže Héžela doteraz nepoznal, a na otázku o Héželových referenciách odpovedal: „To sa musíte jeho spýtať, nie mňa... My sme vyberali podľa ceny.“
.samá smola
Projekt sociálnych podnikov, ktoré sa pôvodne mohli zakladať len v regiónoch s vysokou nezamestnanosťou a v ktorých musia najmenej 30 percent z celkového počtu zamestnancov tvoriť ľudia predtým evidovaní ako dlhodobo nezamestnaní, predstavila ministerka práce Viera Tomanová v apríli minulého roku. Odvtedy sa im lepí smola na päty.
O prepojení sociálnych podnikov na stranu Smer informovala vlani v auguste Aliancia fair-play. V tom čase vyšlo napríklad najavo, že poslankyňa parlamentu za Smer Lea Grečková aktívne pracovala na konkrétnom projekte Spišsko-gemerského sociálneho podniku, ktorý získal od ministerstva takmer 3,3 milióna eur, so svojím spolustraníkom Jánom Babičom.
O niekoľko mesiacov neskôr zase Hospodárske noviny zistili, že sociálne podniky vytvárajú jedny z najdrahších pracovných miest na Slovensku. Z porovnania čerpaných peňazí a vytvorených pracovných pozícií v jednotlivých podnikoch vyšlo, že cena jedného nového miesta sa v priemere pohybuje okolo 25-tisíc eur, teda asi trištvrte milióna korún.
Sociálne podniky čelia kritike opozície i ekonómov, ktorí tvrdia, že tieto podniky deformujú trh, pretože podnikajú s dotáciou štátu, čím vytláčajú z trhu nedotovanú konkurenciu. Kritici tiež namietajú, že ide o umelo dotované pracovné miesta v podnikoch, ktoré nemajú odbyt.
Vláda na podobné námietky reagovala svojsky a kritériá na zriaďovanie sociálnych podnikov v rámci „boja proti kríze“ ešte zmäkčila. Sociálne podniky môžu najnovšie vznikať v každom okrese, môže ich založiť aj samospráva a podniky už nemusia prijímať kvóty znevýhodnených uchádzačov a nemusia vracať do podniku zisk.
Školení pracovných zručností tak bude celkom isto pribúdať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.