Rozhodnutie o zrušení inštitúcie pre boj s korupciou verejných činiteľov a organizovaným zločinom je „prirodzeným“ dôsledkom personálnych zmien, ktoré urobila na Ústavnom súde koalícia Gašparovič–Smer–SNS-HZDS.
Túto banalitu treba pripomenúť, keďže prvoradé je umiestniť zánik ŠS do správneho kontextu. Tým je čelný útok Roberta Fica a sveta, ktorý priviedol k moci, na reformné symboly bývalej vlády. Kým „zákaz zisku“, rozbitie dôchodkového sporenia (a podobne) boli srdcovky premiéra, Špeciálny súd bola trauma Mečiara a Harabina. Je možné, že týchto dvoch hnali aj osobné väzby a ešte prízemnejšie motivácie, avšak systémovému pohľadu, že aj ŠS padol za obeť zápasu ľudí minulosti s inštitúciami, ktoré môžu urobiť Slovensko lepším, by to prekážať nemalo. Moment zrážky starého a nového sveta dobre vystihol Radoslav Procházka vetou o sudcoch, že „hlavným dôvodom úplného zrušenia sa nejaví nič viac než to, že väčšine sa jednoducho nezdá správne alebo vhodné, aby tu takáto inštitúcia bola“.
Iste, je možné viesť debatu o „varovaní“ sudcu Orosza, či o telefónnom čísle sudcu Auxta medzi poznámkami zástupcu navrhovateľa. To sú však už práveže symptómy prostredia, ktoré sa s koalíciou Smer-SNS-HZDS vrátilo do verejného života. Naopak, debata o dôvodoch zrušenia súdu je nemožná, keďže platová nerovnosť v sudcovskom zbore i bezpečnostné previerky ako riziko pre nezávislosť neustoja ani konfrontáciu s laickým rozumom. Na skutočnosti, že obe „prekážky“ bolo možné odstrániť aj bez zrušenia celej inštitúcie, najlepšie vidieť, že ten zásadný problém so ŠS mala najtesnejšia väčšina sudcov inde.
Časť „problému“ leží aj v tom, že ŠS si rozhodovacou praxou budoval dôveru i určitú autoritu, čím nastavoval zrkadlo zatuchnutému zvyšku justície. Vyčnievať z priemeru, robiť si prácu so cťou, a ešte brať aj nadštandardné platy, tak to sa v mentálnom svete koalície a „jej“ sudcov neodpúšťa. Pričom najväčším hriechom ŠS, samozrejme, bolo, že narušil pocit beztrestnosti majiteľov moci a ich klientov, ktorí sa už nemohli tak spoliehať na siete konexií, služieb a protislužieb, čo si na lokálnej úrovni vybudovali aj vo vzťahu k polícii, prokuratúre a súdom. Práve pre rozbitie týchto väzieb, ktoré komplikujú výkon spravodlivosti aj v krajinách s vyspelejšou justíciou, sa slovenský Špeciálny súd dával za vzor pre reformy aj v iných štátoch. Naozaj je pravdou, že súd tohto typu je v Európe výnimkou, avšak stále korupčnejšie a „zlobovanejšie“ (Václav Klaus) pomery v politike i justícii, zrastanie zločinu so štátom takmer kdekoľvek, opodstatňujú domnienku, že Slovensko nebolo žiadnym exotom, ale užitočným predskokanom.
Nie je vylúčené, že komické eskapády predsedu vlády na motívy „Fico sa spája s opozíciou, chce meniť ústavu“ (a podobne) môžu viesť k nejakej síce okyptenej, ale azda funkčnej nástupkyni. Je to možné, veď ak chce Fico ďalej obracať Slovensko k obrazu svojmu, tak nemenej dôležité ako postkomunistické súdy sú rok pred voľbami už aj prieskumy verejnej mienky. Obrovské pokrytectvo premiéra, ktorý podanie na ÚS dovolil podpísať 20 poslancom Smeru, aby dnes stál na čele boja za „záchranu“ súdu, už potom nikoho nebude zaujímať. Tak ako nikoho nezaujíma teraz, že ten istý Fico politicky prikrýva také činy vo vlastnej koalícii, ktoré by mohli stáť ako metodická príručka na tému, prečo je Špeciálny súd taký dôležitý.
Túto banalitu treba pripomenúť, keďže prvoradé je umiestniť zánik ŠS do správneho kontextu. Tým je čelný útok Roberta Fica a sveta, ktorý priviedol k moci, na reformné symboly bývalej vlády. Kým „zákaz zisku“, rozbitie dôchodkového sporenia (a podobne) boli srdcovky premiéra, Špeciálny súd bola trauma Mečiara a Harabina. Je možné, že týchto dvoch hnali aj osobné väzby a ešte prízemnejšie motivácie, avšak systémovému pohľadu, že aj ŠS padol za obeť zápasu ľudí minulosti s inštitúciami, ktoré môžu urobiť Slovensko lepším, by to prekážať nemalo. Moment zrážky starého a nového sveta dobre vystihol Radoslav Procházka vetou o sudcoch, že „hlavným dôvodom úplného zrušenia sa nejaví nič viac než to, že väčšine sa jednoducho nezdá správne alebo vhodné, aby tu takáto inštitúcia bola“.
Iste, je možné viesť debatu o „varovaní“ sudcu Orosza, či o telefónnom čísle sudcu Auxta medzi poznámkami zástupcu navrhovateľa. To sú však už práveže symptómy prostredia, ktoré sa s koalíciou Smer-SNS-HZDS vrátilo do verejného života. Naopak, debata o dôvodoch zrušenia súdu je nemožná, keďže platová nerovnosť v sudcovskom zbore i bezpečnostné previerky ako riziko pre nezávislosť neustoja ani konfrontáciu s laickým rozumom. Na skutočnosti, že obe „prekážky“ bolo možné odstrániť aj bez zrušenia celej inštitúcie, najlepšie vidieť, že ten zásadný problém so ŠS mala najtesnejšia väčšina sudcov inde.
Časť „problému“ leží aj v tom, že ŠS si rozhodovacou praxou budoval dôveru i určitú autoritu, čím nastavoval zrkadlo zatuchnutému zvyšku justície. Vyčnievať z priemeru, robiť si prácu so cťou, a ešte brať aj nadštandardné platy, tak to sa v mentálnom svete koalície a „jej“ sudcov neodpúšťa. Pričom najväčším hriechom ŠS, samozrejme, bolo, že narušil pocit beztrestnosti majiteľov moci a ich klientov, ktorí sa už nemohli tak spoliehať na siete konexií, služieb a protislužieb, čo si na lokálnej úrovni vybudovali aj vo vzťahu k polícii, prokuratúre a súdom. Práve pre rozbitie týchto väzieb, ktoré komplikujú výkon spravodlivosti aj v krajinách s vyspelejšou justíciou, sa slovenský Špeciálny súd dával za vzor pre reformy aj v iných štátoch. Naozaj je pravdou, že súd tohto typu je v Európe výnimkou, avšak stále korupčnejšie a „zlobovanejšie“ (Václav Klaus) pomery v politike i justícii, zrastanie zločinu so štátom takmer kdekoľvek, opodstatňujú domnienku, že Slovensko nebolo žiadnym exotom, ale užitočným predskokanom.
Nie je vylúčené, že komické eskapády predsedu vlády na motívy „Fico sa spája s opozíciou, chce meniť ústavu“ (a podobne) môžu viesť k nejakej síce okyptenej, ale azda funkčnej nástupkyni. Je to možné, veď ak chce Fico ďalej obracať Slovensko k obrazu svojmu, tak nemenej dôležité ako postkomunistické súdy sú rok pred voľbami už aj prieskumy verejnej mienky. Obrovské pokrytectvo premiéra, ktorý podanie na ÚS dovolil podpísať 20 poslancom Smeru, aby dnes stál na čele boja za „záchranu“ súdu, už potom nikoho nebude zaujímať. Tak ako nikoho nezaujíma teraz, že ten istý Fico politicky prikrýva také činy vo vlastnej koalícii, ktoré by mohli stáť ako metodická príručka na tému, prečo je Špeciálny súd taký dôležitý.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.