Kniha Okom duše

„Písať básne / aby papier / mal poslanie.“ Ľudia píšu poéziu z rôznych dôvodov. Dospievajúci mladík preto, aby sa zapáčil intelektuálne nadanému dievčaťu, to dievča zase preto, aby aspoň na stránkach básnického zošita prežila trochu romantiky. Dospelý človek možno preto, aby vyjadril to, čo „normálnou rečou“ vyjadriť nedokáže, alebo aby zachytil „prchavé okamihy“ svojho života. Pre Ivana Šobáňa je poézia základným spôsobom vnímania a esenciálnym nástrojom komunikácie. Keď o tomto zvláštnom mužovi z Liptovského Hrádku pred časom písal kolega Martin Droppa, napadlo mi, že by bolo fajn spoznať ho osobne. Potom sme sa stretli na jednej sympatickej akcii v knižnici v Liptovskom Mikuláši. Až vtedy som zistil, že Ivan Šobáň má v dôsledku fyzického hendikepu problém s pohybom a komunikáciou. Potom som si prečítal piatu zbierku jeho básní Okom duše. Sú v nej krátke, formálne čisté, myšlienkovo hlboké básničky. Cítiť v nich nadhľad, múdrosť a silu, ktorú možno získať iba citlivým vnímaním a skúsenosťou. Nie sú to básne-okrasy ani básne-citové výlevy. Šobáňove básne najviac zo všetkého pripomínajú čistú, jasnú a vážnu reč. Ich autor je človek vnímavý a citlivý, schopný prostými slovami vyjadriť komplikované veci. Po prečítaní zbierky som si uvedomil, že Ivan Šobáň má možno problém s rečou, no určite nie s komunikáciou. Jeho básne znejú čistým, jasným, krásnym hlasom.
.jk