„Keď prikladá do ohňa, ktorý v sále neprestajne horí, kladie veniec bielych a žltých kvetov a počúva skľučujúcu modlitbu spievanú rabínom na spomienku všetkých obetí holokaustu, je sústredený, koncentrovaný, napätý,“ opisuje vatikanista talianskeho denníka Il Giornale Andrea Tornielli jeden z vrcholných okamihov pápežovej cesty – návštevu pamätníka holokaustu Jad Vašem. Za svoj príhovor na tomto pohnutom mieste zožal Benedikt XVI. kritiku od izraelských médií, ktorým sa zdal vlažný. Riaditeľ múzea Avner Shalev, ktorý pápeža sprevádzal, po jeho odchode pred novinármi utrúsil, že čakal explicitné odsúdenie nemeckých nacistov.
.napätá atmosféra
Pápež v pamätníku Jad Vašem o nacistoch skutočne nerozprával. Svoj príhovor, ktorý ladil ako hlbokú spirituálnu úvahu, venoval tomu podstatnejšiemu – obetiam Shoa. „Kiež mená týchto obetí nikdy nevymiznú! Kiež sa ich utrpenie nikdy nepopiera, neznevažuje ani nezabúda! A nech všetci ľudia dobrej vôle pozorne odstraňujú z ľudských sŕdc všetko, čo by mohlo viesť k podobnej tragédii!“ Zlu antisemitizmu sa však nevyhol. Hneď vo svojom úvodnom príhovore prednesenom na letisku v Tel Avive po prílete do Izraela povedal: „V mnohých častiach sveta však antisemitizmus, bohužiaľ, stále zdvíha svoju odpornú hlavu. Niečo také je absolútne neprijateľné. Je potrebné vynaložiť všetko úsilie na boj proti antisemitizmu...“
Paradoxne, nie moslimská, ale židovská fáza cesty bola očakávaná s väčšími obavami. A to napriek tomu, že Izrael je do istej miery prototypom vzájomného vzťahu politiky a náboženstva, ako ho navrhuje aj Benedikt XVI. Podľa židovského diplomata a profesora Dana Vittoria Segreho je Izrael „výskumným laboratóriom riešenia dvoch celosvetových problémov“ – návratu náboženskej dimenzie do politiky a vzájomného prepojenia tradície a modernity.
O rizikách dlhodobo plánovanej cesty sa začalo hovoriť po januárovom zrušení exkomunikácie štyroch lefébvristických biskupov, medzi ktorými bol aj popierač holokaustu Richard Williamson. Napätá atmosféra bola do veľkej časti dielom médií, ktoré dávali priestor len nesúhlasným hlasom zo židovského prostredia. Slová Barucha Tenembauma, zakladateľa Medzinárodného združenia Raoula Wallenberga, Mordechaia Levyho, veľvyslanca Izraela pri Svätej stolici či stovky rabínov, ktorí v izraelskom denníku Haaretz poukazovali na historickú príležitosť začať hlboký dialóg medzi tými, čo majú „skutočný záujem o upevnenie bratských zväzkov spájajúcich tieto dve veľké náboženstvá“, nemali šancu preraziť.
K návšteve Izraela však nemali výhrady len niektoré židovské, ale aj katolícke spoločenstvá žijúce vo Svätej zemi, ktoré uprednostňovali neskorší termín návštevy, pretože sa obávali ďalšieho narušenia krehkých zväzkov po spomínanej kauze Williamson.
.incident v Betleheme
Práve posilnenie miestnych kresťanských spoločenstiev bolo jedným z hlavných cieľov pápežovej cesty. Vo Svätej zemi žije už len nepatrný počet kresťanov, ktorý ustavične rapídne klesá. Kým pred sto rokmi sa pätina obyvateľov Blízkeho východu hlásila ku kresťanstvu, dnes je to len 5%. V Izraeli tvoria kresťania približne 2,1% obyvateľstva, z toho 1,8 % (128 000) sú katolíci. Medzi mestá so slabnúcou kresťanskou komunitou patria aj Jeruzalem a Betlehem. Kým v meste Ježišovej smrti žilo v roku 1946 (dva roky pred založením štátu Izrael) až 31 000 kresťanov (20 % obyvateľstva), dnes je ich počet len
14 000. V meste Ježišovho narodenia dnes tvoria kresťania až tretinu obyvateľstva (15 000), pričom v minulosti ich bolo až 80 %. Napriek málopočetnosti je zloženie kresťanskej komunity vo Svätej zemi veľmi pestré. Len v spomenutom Jeruzaleme sa nachádza pestrá paleta 4 500 katolíkov, 3 500 gréckych ortodoxných, 1 500 príslušníkov arménskej apoštolskej cirkvi, 850 protestantov rôznych denominácií, 250 sýrskych a 60 etiópskych koptov.
Bezproblémovo a harmonicky prebehla moslimská fáza pápežovej cesty, teda návšteva Jordánska a palestínskych autonómnych území. Aj keď Benedikt XVI. nenavštívil pásmo Gazy, niekoľko desiatok miestnych katolíkov dostalo od Izraela povolenie zúčastniť sa pápežskej omše slúženej v Betleheme. Práve na tomto mieste došlo aj k najväčšiemu incidentu. Počas stretnutia v medzináboženskom centre Notre Dame na pódium neplánovane vystúpil predseda Najvyššieho palestínskeho súdu, šejk Taysir al Tamimi, v ohnivom prejave obvinil Izrael z „jatiek žien a detí v Gaze“ a požiadal pápeža, aby „v mene Boha odsúdil tieto kriminálne činy“. Rozohneného sudcu sa pokúsil zastaviť jeruzalemský latinský patriarcha arabského pôvodu Fouad Twal. Neúspešne. Keďže pápež v tej chvíli nemal pri sebe tlmočníka, ostal v rozpakoch. Po tom, ako si vymenil pár slov s vatikánskym štátnym sekretárom, kardinálom Tarcisiom Bertonem, vstal a zhromaždenie opustil. Podobný incident al Tamimi spôsobil aj počas návštevy pápeža Jána Pavla II. v roku 2000.
Podľa profesora Segreho sa táto nepríjemnosť obrátila skôr proti moslimom a prihrala plusové body pápežovi, ktorého rozhodné gesto zlepšilo jeho obraz v izraelskej spoločnosti – tá dovtedy Benediktovo vystupovanie vnímala ako príliš opatrné až rozpačité. Podľa Segreho pápežov krok zároveň zahladil skutočnosť, že zástupca Svätej stolice počas nedávnej konferencie v Ženeve neopustil plénum po nenávistných výrokoch iránskeho prezidenta Ahmadínedžáda smerom k Izraelu.
Palestínčania môžu byť s jednodňovým pobytom pápeža na ich území nadmieru spokojní. Benedikt XVI. nielen podporil vznik palestínskeho štátu, ale odsúdil aj bezpečnostný múr oddeľujúci izraelské a palestínske územia. „Jedným z najsmutnejších pohľadov počas mojej návštevy v týchto krajinách bol múr,“ povedal, pričom nepoužil termín bariéra (fence), pre Izrael prijateľnejší, ale slovo múr (wall). „Palestínčania, ktorí trpia, našli priateľa a spojenca,“ zhrnul pápežovo vystupovanie vatikanista Tornielli.
.kráľ – spojenec
Najlepšie bude Benedikt XVI. pravdepodobne spomínať na tri dni v Jordánsku, prvej arabskej krajine, ktorú navštívil. Vzájomné sympatie medzi pápežom a kráľovským párom, kráľom Abdalláhom II. a jeho manželkou Raniou, ktorá si dokonca zriadila blog, aby mohla prezentovať svoje dojmy z pápežovej návštevy, boli neprehliadnuteľné. Aj keď v Jordánsku žijú len 3% kresťanov, ich životné podmienky sú neporovnateľne lepšie ako v iných arabských krajinách. Ústretový prístup štátu k nim môže vysvetľovať aj skutočnosť, že matka Abdalláha II. bola katolíčka. Kráľovský pár sa neplánovane zúčastnil aj posviacky základných kameňov dvoch katolíckych kostolov a povolil výstavbu katolíckej univerzity v Madabe, na ktorej budú spolu študovať kresťania a moslimovia. Na súčasného jordánskeho kráľa sa Svätá stolica, ale aj nová americká administratíva pozerajú s veľkou nádejou. Abdalláh II. patrí medzi tolerantných monarchov, v rámci islamu podporuje náboženský pluralizmus. Zároveň sa pôvod jeho hašemitskej dynastie odvádza priamo od Mohameda, a teda je v moslimskom svete veľmi rešpektovaný. Očakáva sa, že by mohol využiť svoj vplyv na posilnenie pozícií tolerantného islamu v okolitých arabských krajinách.
K zaujímavej situácii došlo pri návšteve ammánskej mešity. Benedikta XVI. v nej privítal kráľov bratranec a jeho poradca pre náboženské otázky princ Ghazi Bon Muhammad Bin Talal, ktorý vo svojom príhovore ocenil pápežovu „morálnu odvahu“ prezentovať názory, ktoré sú v zhode s jeho svedomím, bez ohľadu na módne myšlienkové trendy. Ako príklad tejto odvahy spomenul liberalizáciu predkoncilovej tridentskej liturgie. Moslimský princ a stovka rabínov oceňujúcich hlavu katolíckej cirkvi. Skutočne nečakaný úder pre architektov antiislamského a antisemitského obrazu nemeckého pápeža.
.napätá atmosféra
Pápež v pamätníku Jad Vašem o nacistoch skutočne nerozprával. Svoj príhovor, ktorý ladil ako hlbokú spirituálnu úvahu, venoval tomu podstatnejšiemu – obetiam Shoa. „Kiež mená týchto obetí nikdy nevymiznú! Kiež sa ich utrpenie nikdy nepopiera, neznevažuje ani nezabúda! A nech všetci ľudia dobrej vôle pozorne odstraňujú z ľudských sŕdc všetko, čo by mohlo viesť k podobnej tragédii!“ Zlu antisemitizmu sa však nevyhol. Hneď vo svojom úvodnom príhovore prednesenom na letisku v Tel Avive po prílete do Izraela povedal: „V mnohých častiach sveta však antisemitizmus, bohužiaľ, stále zdvíha svoju odpornú hlavu. Niečo také je absolútne neprijateľné. Je potrebné vynaložiť všetko úsilie na boj proti antisemitizmu...“
Paradoxne, nie moslimská, ale židovská fáza cesty bola očakávaná s väčšími obavami. A to napriek tomu, že Izrael je do istej miery prototypom vzájomného vzťahu politiky a náboženstva, ako ho navrhuje aj Benedikt XVI. Podľa židovského diplomata a profesora Dana Vittoria Segreho je Izrael „výskumným laboratóriom riešenia dvoch celosvetových problémov“ – návratu náboženskej dimenzie do politiky a vzájomného prepojenia tradície a modernity.
O rizikách dlhodobo plánovanej cesty sa začalo hovoriť po januárovom zrušení exkomunikácie štyroch lefébvristických biskupov, medzi ktorými bol aj popierač holokaustu Richard Williamson. Napätá atmosféra bola do veľkej časti dielom médií, ktoré dávali priestor len nesúhlasným hlasom zo židovského prostredia. Slová Barucha Tenembauma, zakladateľa Medzinárodného združenia Raoula Wallenberga, Mordechaia Levyho, veľvyslanca Izraela pri Svätej stolici či stovky rabínov, ktorí v izraelskom denníku Haaretz poukazovali na historickú príležitosť začať hlboký dialóg medzi tými, čo majú „skutočný záujem o upevnenie bratských zväzkov spájajúcich tieto dve veľké náboženstvá“, nemali šancu preraziť.
K návšteve Izraela však nemali výhrady len niektoré židovské, ale aj katolícke spoločenstvá žijúce vo Svätej zemi, ktoré uprednostňovali neskorší termín návštevy, pretože sa obávali ďalšieho narušenia krehkých zväzkov po spomínanej kauze Williamson.
.incident v Betleheme
Práve posilnenie miestnych kresťanských spoločenstiev bolo jedným z hlavných cieľov pápežovej cesty. Vo Svätej zemi žije už len nepatrný počet kresťanov, ktorý ustavične rapídne klesá. Kým pred sto rokmi sa pätina obyvateľov Blízkeho východu hlásila ku kresťanstvu, dnes je to len 5%. V Izraeli tvoria kresťania približne 2,1% obyvateľstva, z toho 1,8 % (128 000) sú katolíci. Medzi mestá so slabnúcou kresťanskou komunitou patria aj Jeruzalem a Betlehem. Kým v meste Ježišovej smrti žilo v roku 1946 (dva roky pred založením štátu Izrael) až 31 000 kresťanov (20 % obyvateľstva), dnes je ich počet len
14 000. V meste Ježišovho narodenia dnes tvoria kresťania až tretinu obyvateľstva (15 000), pričom v minulosti ich bolo až 80 %. Napriek málopočetnosti je zloženie kresťanskej komunity vo Svätej zemi veľmi pestré. Len v spomenutom Jeruzaleme sa nachádza pestrá paleta 4 500 katolíkov, 3 500 gréckych ortodoxných, 1 500 príslušníkov arménskej apoštolskej cirkvi, 850 protestantov rôznych denominácií, 250 sýrskych a 60 etiópskych koptov.
Bezproblémovo a harmonicky prebehla moslimská fáza pápežovej cesty, teda návšteva Jordánska a palestínskych autonómnych území. Aj keď Benedikt XVI. nenavštívil pásmo Gazy, niekoľko desiatok miestnych katolíkov dostalo od Izraela povolenie zúčastniť sa pápežskej omše slúženej v Betleheme. Práve na tomto mieste došlo aj k najväčšiemu incidentu. Počas stretnutia v medzináboženskom centre Notre Dame na pódium neplánovane vystúpil predseda Najvyššieho palestínskeho súdu, šejk Taysir al Tamimi, v ohnivom prejave obvinil Izrael z „jatiek žien a detí v Gaze“ a požiadal pápeža, aby „v mene Boha odsúdil tieto kriminálne činy“. Rozohneného sudcu sa pokúsil zastaviť jeruzalemský latinský patriarcha arabského pôvodu Fouad Twal. Neúspešne. Keďže pápež v tej chvíli nemal pri sebe tlmočníka, ostal v rozpakoch. Po tom, ako si vymenil pár slov s vatikánskym štátnym sekretárom, kardinálom Tarcisiom Bertonem, vstal a zhromaždenie opustil. Podobný incident al Tamimi spôsobil aj počas návštevy pápeža Jána Pavla II. v roku 2000.
Podľa profesora Segreho sa táto nepríjemnosť obrátila skôr proti moslimom a prihrala plusové body pápežovi, ktorého rozhodné gesto zlepšilo jeho obraz v izraelskej spoločnosti – tá dovtedy Benediktovo vystupovanie vnímala ako príliš opatrné až rozpačité. Podľa Segreho pápežov krok zároveň zahladil skutočnosť, že zástupca Svätej stolice počas nedávnej konferencie v Ženeve neopustil plénum po nenávistných výrokoch iránskeho prezidenta Ahmadínedžáda smerom k Izraelu.
Palestínčania môžu byť s jednodňovým pobytom pápeža na ich území nadmieru spokojní. Benedikt XVI. nielen podporil vznik palestínskeho štátu, ale odsúdil aj bezpečnostný múr oddeľujúci izraelské a palestínske územia. „Jedným z najsmutnejších pohľadov počas mojej návštevy v týchto krajinách bol múr,“ povedal, pričom nepoužil termín bariéra (fence), pre Izrael prijateľnejší, ale slovo múr (wall). „Palestínčania, ktorí trpia, našli priateľa a spojenca,“ zhrnul pápežovo vystupovanie vatikanista Tornielli.
.kráľ – spojenec
Najlepšie bude Benedikt XVI. pravdepodobne spomínať na tri dni v Jordánsku, prvej arabskej krajine, ktorú navštívil. Vzájomné sympatie medzi pápežom a kráľovským párom, kráľom Abdalláhom II. a jeho manželkou Raniou, ktorá si dokonca zriadila blog, aby mohla prezentovať svoje dojmy z pápežovej návštevy, boli neprehliadnuteľné. Aj keď v Jordánsku žijú len 3% kresťanov, ich životné podmienky sú neporovnateľne lepšie ako v iných arabských krajinách. Ústretový prístup štátu k nim môže vysvetľovať aj skutočnosť, že matka Abdalláha II. bola katolíčka. Kráľovský pár sa neplánovane zúčastnil aj posviacky základných kameňov dvoch katolíckych kostolov a povolil výstavbu katolíckej univerzity v Madabe, na ktorej budú spolu študovať kresťania a moslimovia. Na súčasného jordánskeho kráľa sa Svätá stolica, ale aj nová americká administratíva pozerajú s veľkou nádejou. Abdalláh II. patrí medzi tolerantných monarchov, v rámci islamu podporuje náboženský pluralizmus. Zároveň sa pôvod jeho hašemitskej dynastie odvádza priamo od Mohameda, a teda je v moslimskom svete veľmi rešpektovaný. Očakáva sa, že by mohol využiť svoj vplyv na posilnenie pozícií tolerantného islamu v okolitých arabských krajinách.
K zaujímavej situácii došlo pri návšteve ammánskej mešity. Benedikta XVI. v nej privítal kráľov bratranec a jeho poradca pre náboženské otázky princ Ghazi Bon Muhammad Bin Talal, ktorý vo svojom príhovore ocenil pápežovu „morálnu odvahu“ prezentovať názory, ktoré sú v zhode s jeho svedomím, bez ohľadu na módne myšlienkové trendy. Ako príklad tejto odvahy spomenul liberalizáciu predkoncilovej tridentskej liturgie. Moslimský princ a stovka rabínov oceňujúcich hlavu katolíckej cirkvi. Skutočne nečakaný úder pre architektov antiislamského a antisemitského obrazu nemeckého pápeža.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.