Zámorské plavby neznamenali iba rozvoj medzinárodného obchodu, ale aj zrod medzinárodného práva. Boli to misionári, osobitne španielski dominikáni, ktorí v Novom svete obranou práv domorodého obyvateľstva vytvorili základy medzinárodného práva. Irónia? Paradox? Vôbec nie. Naopak, logika. Základom pre obranu práv Indiánov sa totiž stalo prirodzené právo.
December 1511, ostrov Hispaniola, územie dnešného Haiti a Dominikánskej republiky v Karibiku. Antonio de Montesinos, mních, príslušník dominikánskeho rádu prítomného na ostrove. V kázni počas nedeľnej omše sa nazýva „hlasom volajúcich v divočine“ a otvorene kritizuje španielsku koloniálnu politiku voči domorodým Indiánom. V kostole sedí celá koloniálna elita. Jeho kázeň, ako to zaznamenal historik, prítomných „šokuje a vydesí“. De Montesinos hovorí ku koloniálnej elite, že žije v smrteľnom hriechu: „Žijete a zomierate v ňom pre krutosť a tyraniu, s ktorou narábate s týmito nevinnými ľuďmi. Povedzte mi,“ pýtal sa, „akým právom, v mene čej spravodlivosti (...) a v mene akej autority vediete proti týmto ľuďom takú ohavnú vojnu?“ V kostole nastalo hrobové ticho. Oni, elita katolíckeho Španielska, vyslaná rozširovať civilizáciu a slávu kráľovského Španielska, čelia kritike katolíckeho mnícha. A nie hocakej. Kritizuje ich vzdelaný mních za prehrešky proti viere. „Nie sú to azda ľudia? Nemajú rozum a dušu? Nie ste viazaní príkazom milovať ich ako seba samých? Buďte si istí, že v takomto stave nemôžete byť spasení, rovnako ako Mauri či Turci,“ končil de Montesinos.
Admirál Diego Columbus okamžite po svätej omši protestoval. Žiadal nápravu. Dominikán má hneď nasledujúcu nedeľu všetko uviesť na správnu mieru. Situácia sa však opakovala, mních trval na svojich slovách, ešte ich zosilnil príkladmi. Celý spor sa zakrátko dostal pred kráľa, kde mal Montesinos v polemike brániť svoje postoje. Františkán, ktorý mal stáť na opačnej strane, mu napokon dal za pravdu. Kráľ Ferdinand zvolal skupinu popredných teológov a právnikov, a dal im za úlohu navrhnúť zákony, upravujúce konanie španielskych úradov voči domorodcom. Prvé také zákony kráľ podpísal ešte v roku 1512, ani nie rok od Montesinosovej kázne...
Celý spor z Karibiku má za následok vznik systematického myslenia, rozvoj doktríny spravodlivej vojny (učenia oprávňujúceho a obmedzujúceho použitie sily) a vznik medzinárodného práva. Najznámejší mysliteľ tej doby, dominikán Francisco de Vitoria, túto novú doktrínu opísal slovami, že „všetci ľudia sú rovnako slobodní, na základe prirodzenej slobody a ako takí majú právo na život, kultúru a majetok“.
Dnes to možno prekvapí, ale sila Západu, jeho rozvoj, ale aj schopnosť kritiky a nápravy vlastných chýb, to všetko je veľkým prínosom kresťanstva v našich dejinách. Paradox? Vôbec nie.
.jaroslav Daniška
Autor je redaktor revue Impulz.
December 1511, ostrov Hispaniola, územie dnešného Haiti a Dominikánskej republiky v Karibiku. Antonio de Montesinos, mních, príslušník dominikánskeho rádu prítomného na ostrove. V kázni počas nedeľnej omše sa nazýva „hlasom volajúcich v divočine“ a otvorene kritizuje španielsku koloniálnu politiku voči domorodým Indiánom. V kostole sedí celá koloniálna elita. Jeho kázeň, ako to zaznamenal historik, prítomných „šokuje a vydesí“. De Montesinos hovorí ku koloniálnej elite, že žije v smrteľnom hriechu: „Žijete a zomierate v ňom pre krutosť a tyraniu, s ktorou narábate s týmito nevinnými ľuďmi. Povedzte mi,“ pýtal sa, „akým právom, v mene čej spravodlivosti (...) a v mene akej autority vediete proti týmto ľuďom takú ohavnú vojnu?“ V kostole nastalo hrobové ticho. Oni, elita katolíckeho Španielska, vyslaná rozširovať civilizáciu a slávu kráľovského Španielska, čelia kritike katolíckeho mnícha. A nie hocakej. Kritizuje ich vzdelaný mních za prehrešky proti viere. „Nie sú to azda ľudia? Nemajú rozum a dušu? Nie ste viazaní príkazom milovať ich ako seba samých? Buďte si istí, že v takomto stave nemôžete byť spasení, rovnako ako Mauri či Turci,“ končil de Montesinos.
Admirál Diego Columbus okamžite po svätej omši protestoval. Žiadal nápravu. Dominikán má hneď nasledujúcu nedeľu všetko uviesť na správnu mieru. Situácia sa však opakovala, mních trval na svojich slovách, ešte ich zosilnil príkladmi. Celý spor sa zakrátko dostal pred kráľa, kde mal Montesinos v polemike brániť svoje postoje. Františkán, ktorý mal stáť na opačnej strane, mu napokon dal za pravdu. Kráľ Ferdinand zvolal skupinu popredných teológov a právnikov, a dal im za úlohu navrhnúť zákony, upravujúce konanie španielskych úradov voči domorodcom. Prvé také zákony kráľ podpísal ešte v roku 1512, ani nie rok od Montesinosovej kázne...
Celý spor z Karibiku má za následok vznik systematického myslenia, rozvoj doktríny spravodlivej vojny (učenia oprávňujúceho a obmedzujúceho použitie sily) a vznik medzinárodného práva. Najznámejší mysliteľ tej doby, dominikán Francisco de Vitoria, túto novú doktrínu opísal slovami, že „všetci ľudia sú rovnako slobodní, na základe prirodzenej slobody a ako takí majú právo na život, kultúru a majetok“.
Dnes to možno prekvapí, ale sila Západu, jeho rozvoj, ale aj schopnosť kritiky a nápravy vlastných chýb, to všetko je veľkým prínosom kresťanstva v našich dejinách. Paradox? Vôbec nie.
.jaroslav Daniška
Autor je redaktor revue Impulz.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.