Možno ste o nich už počuli, možno o nich čítate prvý raz. Rozpor, oi!punková úderka z Bratislavy, slávi desať rokov svojej existencie. Za ten čas stihli nahrať päťdesiatpäť piesní, vydať štyri albumy, odohrať stotridsaťosem koncertov v siedmich krajinách, natočiť dva videoklipy a vymeniť jedného speváka. Toľko čísla. Tie vraj „nepustia“, no pre pankáčov iste neznamenajú toľko, ako napríklad pre kolegov raperov. Ak chceme zistiť, čím je Rozpor výnimočný, treba ísť hlbšie. Na začiatok aspoň hlbšie do útrob bratislavského Subclubu, kde punková scéna oslávila prvý krížik na krku tejto nevšednej kapely.
.holohlavý a či strapatý
Zaplatíme symbolické dve eurá za lístok a pohlcujú nás chodby bývalého protiatómového krytu. Zopár okamihov klaustrofóbie a sme pred pódiom. Predskokan Munícia práve štartuje svoj set a láka prvých skokanov na parket. Povestná akustika jaskyne pod hradným vŕškom nám zatiaľ ponúka iba beztvarú masu hluku, obzrieme sa teda, kto všetko dnes prišiel na koncert. Pri bare a stolnom futbale sa striedajú holé hlavy, číra i ľudia v civile. „Skins and punks united,“ vidno na niektorých tričkách. Vekovo sa osadenstvo pohybuje od okatých tínedžerov až po tridsiatnikov.
Môžeme hádať, koľkí z nich si pamätajú rok 1999. Slovenský punk mal v tom čase za sebou prvé desaťročie bez totalitnej kazajky. Nové i staršie kapely si už bez spoločného nepriateľa hľadajú svoje miesto v širokom spektre, ktoré sa do punku zmestí: od pritvrdených odnoží na čele s crustpunkom po prvé náznaky poppunku, okrem neangažoavných pivných kapiel vznikajú silno politicky vyhranené formácie. A vtedy prichádza Rozpor. „V deväťdesiatych rokoch väčšina bratislavských skupín hrala crust a takéto tvrdšie štýly. Boli tu už aj dáki oi! skinheadi, no stále chýbala kapela. Preto začal náš prvý spevák Walter zháňať ľudí, ktorí by takú kapelu vytvorili. Išlo o to, odlíšiť sa od vtedajších pseudointelektuálskych pankáčov, ktorí stále iba mudrovali. To bol pre nás oi! – byť priami a príliš nekecať.“ V prvej zostave Rozporu sa tak okrem Waltera ocitli gitarista Datra, basák Sepul a za bubnami Walterov brat Filip. Svoj prvý koncert v októbri 1999 si odbili kde inde, ako v garáži.
.punkový sprievodca galaxiou
Predstava garáže nás vracia späť do koncertného tunela, kde už dohrala predkapela a na pódiu sa objavujú tváre oslávencov: z pôvodnej zostavy chýba len Walter, ktorého v roku 2001 nahradil dnešný spevák Rumun. Spustia svoje obligátne intro s pokrikom „my-sme-Roz-por!“ a pod pódiom je zrazu plno. Zvuk je o triedu lepší, dobre počuť kapelu aj spev, a nielen preto, že väčšinu textov spieva s Rumunom celé nadšené „účko“. Započúvajme sa do nich.
Hlavnou líniou je tu náklonnosť k nonkonformizmu, ktorá sa však vzácne nekončí iba krčmovým protestom pri pive. Rozporáci vyzývajú do boja. Proti „systému“, proti fašizmu v každej podobe, proti idolom a vlastnej nečinnosti. Výstižne to zhrnie Pišto Wilson, keď spolu s ďalšou známou tvárou nášho punku, Slávom zo Železnej kolóny, prichádza na pódium pogratulovať kapele k jubileu: „Desať rokov Rozporu – to znamená, že už desať rokov pankáči nedostávajú na hubu.“ Na debute Nezabudneme, ktorého názov je mementom o prednovembrovom režime, nájdeme pieseň Buď pripravený: „Nechceš ďalej v ponížení žiť? Tak menej pi, posiluj a uč sa biť!“ Podobné témy sa v textoch nevyskytujú náhodou. „Nás v živote zaujímali úplné veci, ako je násilie. Potom však nás a našich kamošov párkrát extrémne zmlátili, tak sme si začali hovoriť, že to násilie asi aj my budeme musieť dáko riešiť. V deväťdesiatych rokoch to bol teror. Bratislavskí „náckovia“ prišli na punkový koncert do PKO a začali tam mlátiť ľudí hlava-nehlava. Odkedy my robíme ochranu na koncertoch, takéto veci sa nedejú. Ostatní pankáči tiež začali cvičiť a trénovať bojové umenia“. Element násilia je jedným z dôvodov, prečo Rozpor nie sú stráviteľní pre širší okruh poslucháčov, ktorí inak akceptujú punk v jeho bezstarostnejšej podobe. Vďaka tomu sa tričká a cédečká s ich logom nepredávajú ako teplé rožky. Nedostať ich ani v supermarketoch. Rozporáci sa držia punkovej filozofie Do It Yourself, podľa ktorej si manažujú koncerty aj predaj cédečiek sami. „Má to tú výhodu, že si všetko sám šéfuješ, máš kontrolu nad vlastnými vecami.“ Veľká dávka posolstva v hudbe Rozporu však nič nemení na tom, že ich koncerty sú hlavne divokou zábavou. Koniec koncov, ani tie texty nie sú iba o vážnych veciach. Hlavný textár kapely Ondatra to vysvetľuje: „Keď ma niečo naštve, tak urobím naštvanú pieseň. Inokedy je dobrá náladička, paráda. Dám si dobrú žemľu – ty kokos, jak mi chutila – a môže vzniknúť text ako Žrádlo.“ Tento hymnus si získal popularitu aj mimo punkových kruhov: „Máme radi žrádlo, to je základ punku dnes. Naše chudé telá potrebujú viacej jesť“. Dnes večer však jednoznačne víťazí najznámejší refrén Rozporu: „Až do konca života budem antifašista.“
.v muzike sme barbari
Keď Pišto a Slávo dokončia svoj prejav, prichádza ďalšia významná časť večera: krstí sa nový album s názvom Rozpor sú úchylní židoboľševickí feťáci. Titul je inšpirovaný výrokom, ktorý na adresu kapely odznel v rámci internetovej diskusie a krstí sa štýlovo: marihuanou, pervitínom a riedidlom. Veríme, že ozajstné bolo iba to riedidlo. Po slávnostnom obrade nasledujú čerstvé piesne z nového albumu, a keďže v predošlej časti koncertu odznel prierez doterajšej tvorby, máme možnosť porovnávať, kam a či vôbec sa Rozpor opäť posunuli. Stále dominujú variácie na tému „chceme byť slobodní“, no celá platňa je podľa bookletu venovaná „všetkým babám, ktoré nestoja v tieni chalanov a neboja sa byť aktívne, iniciatívne samostatné, tvorivé a sebavedomé.“
Po hudobnej stránke sa Rozpor stále drží svojho štýlu. Ten definuje hlavne skreslená gitara, ktorá si dáva záležať na neopočúvaných akordových postupoch alebo využije melodický podklad basgitary k čoraz častejším sólam. Bohužiaľ, svojho trendu sa drží aj rytmika, ktorá aj po desiatich rokoch občas riadne kolíše. Pozitívne však treba hodnotiť snahu o stále originálne melodické a kompozičné nápady, ktorá sa iste podpísala aj na päťročnom odstupe medzi poslednými dvoma platňami. „Naším cieľom určite nie je nejaká hudobná virtuozita. Ide nám hlavne o to, o čo ide každej kapele: hrať hudbu, ktorá sa nám páči. Máme z toho jednoducho dobrý pocit.“
„Nesmieme nechať nič iba tak na náhodu, veď punk je náš svet, tak si ho riaďme odspodu,“ spieva sa v piesni Organizovaný punk. Za desať rokov sa z Rozporu stal fenomén. Celkom oprávnene.
.holohlavý a či strapatý
Zaplatíme symbolické dve eurá za lístok a pohlcujú nás chodby bývalého protiatómového krytu. Zopár okamihov klaustrofóbie a sme pred pódiom. Predskokan Munícia práve štartuje svoj set a láka prvých skokanov na parket. Povestná akustika jaskyne pod hradným vŕškom nám zatiaľ ponúka iba beztvarú masu hluku, obzrieme sa teda, kto všetko dnes prišiel na koncert. Pri bare a stolnom futbale sa striedajú holé hlavy, číra i ľudia v civile. „Skins and punks united,“ vidno na niektorých tričkách. Vekovo sa osadenstvo pohybuje od okatých tínedžerov až po tridsiatnikov.
Môžeme hádať, koľkí z nich si pamätajú rok 1999. Slovenský punk mal v tom čase za sebou prvé desaťročie bez totalitnej kazajky. Nové i staršie kapely si už bez spoločného nepriateľa hľadajú svoje miesto v širokom spektre, ktoré sa do punku zmestí: od pritvrdených odnoží na čele s crustpunkom po prvé náznaky poppunku, okrem neangažoavných pivných kapiel vznikajú silno politicky vyhranené formácie. A vtedy prichádza Rozpor. „V deväťdesiatych rokoch väčšina bratislavských skupín hrala crust a takéto tvrdšie štýly. Boli tu už aj dáki oi! skinheadi, no stále chýbala kapela. Preto začal náš prvý spevák Walter zháňať ľudí, ktorí by takú kapelu vytvorili. Išlo o to, odlíšiť sa od vtedajších pseudointelektuálskych pankáčov, ktorí stále iba mudrovali. To bol pre nás oi! – byť priami a príliš nekecať.“ V prvej zostave Rozporu sa tak okrem Waltera ocitli gitarista Datra, basák Sepul a za bubnami Walterov brat Filip. Svoj prvý koncert v októbri 1999 si odbili kde inde, ako v garáži.
.punkový sprievodca galaxiou
Predstava garáže nás vracia späť do koncertného tunela, kde už dohrala predkapela a na pódiu sa objavujú tváre oslávencov: z pôvodnej zostavy chýba len Walter, ktorého v roku 2001 nahradil dnešný spevák Rumun. Spustia svoje obligátne intro s pokrikom „my-sme-Roz-por!“ a pod pódiom je zrazu plno. Zvuk je o triedu lepší, dobre počuť kapelu aj spev, a nielen preto, že väčšinu textov spieva s Rumunom celé nadšené „účko“. Započúvajme sa do nich.
Hlavnou líniou je tu náklonnosť k nonkonformizmu, ktorá sa však vzácne nekončí iba krčmovým protestom pri pive. Rozporáci vyzývajú do boja. Proti „systému“, proti fašizmu v každej podobe, proti idolom a vlastnej nečinnosti. Výstižne to zhrnie Pišto Wilson, keď spolu s ďalšou známou tvárou nášho punku, Slávom zo Železnej kolóny, prichádza na pódium pogratulovať kapele k jubileu: „Desať rokov Rozporu – to znamená, že už desať rokov pankáči nedostávajú na hubu.“ Na debute Nezabudneme, ktorého názov je mementom o prednovembrovom režime, nájdeme pieseň Buď pripravený: „Nechceš ďalej v ponížení žiť? Tak menej pi, posiluj a uč sa biť!“ Podobné témy sa v textoch nevyskytujú náhodou. „Nás v živote zaujímali úplné veci, ako je násilie. Potom však nás a našich kamošov párkrát extrémne zmlátili, tak sme si začali hovoriť, že to násilie asi aj my budeme musieť dáko riešiť. V deväťdesiatych rokoch to bol teror. Bratislavskí „náckovia“ prišli na punkový koncert do PKO a začali tam mlátiť ľudí hlava-nehlava. Odkedy my robíme ochranu na koncertoch, takéto veci sa nedejú. Ostatní pankáči tiež začali cvičiť a trénovať bojové umenia“. Element násilia je jedným z dôvodov, prečo Rozpor nie sú stráviteľní pre širší okruh poslucháčov, ktorí inak akceptujú punk v jeho bezstarostnejšej podobe. Vďaka tomu sa tričká a cédečká s ich logom nepredávajú ako teplé rožky. Nedostať ich ani v supermarketoch. Rozporáci sa držia punkovej filozofie Do It Yourself, podľa ktorej si manažujú koncerty aj predaj cédečiek sami. „Má to tú výhodu, že si všetko sám šéfuješ, máš kontrolu nad vlastnými vecami.“ Veľká dávka posolstva v hudbe Rozporu však nič nemení na tom, že ich koncerty sú hlavne divokou zábavou. Koniec koncov, ani tie texty nie sú iba o vážnych veciach. Hlavný textár kapely Ondatra to vysvetľuje: „Keď ma niečo naštve, tak urobím naštvanú pieseň. Inokedy je dobrá náladička, paráda. Dám si dobrú žemľu – ty kokos, jak mi chutila – a môže vzniknúť text ako Žrádlo.“ Tento hymnus si získal popularitu aj mimo punkových kruhov: „Máme radi žrádlo, to je základ punku dnes. Naše chudé telá potrebujú viacej jesť“. Dnes večer však jednoznačne víťazí najznámejší refrén Rozporu: „Až do konca života budem antifašista.“
.v muzike sme barbari
Keď Pišto a Slávo dokončia svoj prejav, prichádza ďalšia významná časť večera: krstí sa nový album s názvom Rozpor sú úchylní židoboľševickí feťáci. Titul je inšpirovaný výrokom, ktorý na adresu kapely odznel v rámci internetovej diskusie a krstí sa štýlovo: marihuanou, pervitínom a riedidlom. Veríme, že ozajstné bolo iba to riedidlo. Po slávnostnom obrade nasledujú čerstvé piesne z nového albumu, a keďže v predošlej časti koncertu odznel prierez doterajšej tvorby, máme možnosť porovnávať, kam a či vôbec sa Rozpor opäť posunuli. Stále dominujú variácie na tému „chceme byť slobodní“, no celá platňa je podľa bookletu venovaná „všetkým babám, ktoré nestoja v tieni chalanov a neboja sa byť aktívne, iniciatívne samostatné, tvorivé a sebavedomé.“
Po hudobnej stránke sa Rozpor stále drží svojho štýlu. Ten definuje hlavne skreslená gitara, ktorá si dáva záležať na neopočúvaných akordových postupoch alebo využije melodický podklad basgitary k čoraz častejším sólam. Bohužiaľ, svojho trendu sa drží aj rytmika, ktorá aj po desiatich rokoch občas riadne kolíše. Pozitívne však treba hodnotiť snahu o stále originálne melodické a kompozičné nápady, ktorá sa iste podpísala aj na päťročnom odstupe medzi poslednými dvoma platňami. „Naším cieľom určite nie je nejaká hudobná virtuozita. Ide nám hlavne o to, o čo ide každej kapele: hrať hudbu, ktorá sa nám páči. Máme z toho jednoducho dobrý pocit.“
„Nesmieme nechať nič iba tak na náhodu, veď punk je náš svet, tak si ho riaďme odspodu,“ spieva sa v piesni Organizovaný punk. Za desať rokov sa z Rozporu stal fenomén. Celkom oprávnene.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.