Bezmocne sa prizeráme

„Ak je nočnou morou Japonska nukleárna Severná Kórea, nočnou morou Číny je nukleárne Japonsko. Je čas deliť sa o nočné mory,“ napísal vtedy komentátor Charles Krauthammer. Na mysli mal možnosť pohroziť Číne, že Amerika bude „pozitívne posudzovať“ snahu Japonska zaobstarať si americké či dokonca svoje nukleárne rakety. Čína totiž práve vtedy dodala severokórejskému režimu 20 ton špeciálnych chemikálií potrebných na získavanie plutónia (štiepny materiál do bômb) z vyhorených palivových článkov nukleárneho reaktora. V tom čase bolo to, že Severná Kórea bude mať nakoniec vlastnú nukleárnu zbraň, veľmi pravdepodobnou možnosťou. Dnes ju má a veľmi pravdepodobnou možnosťou je to, že tých bômb nebude zopár, ale že ich bude Severná Kórea časom produkovať dostatok na to, aby ich mohla predávať iným „darebáckym“ štátom a záujemcom na celom svete – tak ako to už dávno robí s raketovými technológiami. Ilegálny obchod s raketovými technológiami, zbraňami a drogami je pre Severnú Kóreu už dlho jediným zdrojom príjmu z exportu. Tým sa vtedajšia regionálna nočná mora, o ktorej hovoril Charles Krauthammer, mení na dnešnú globálnu nočnú moru.
Amerika sa nakoniec rozhodla nehroziť verejne Číne nukleárnym Japonskom a stavila na bezzubú diplomaciu v podobe šesťstranných rozhovorov (Severná Kórea, Južná Kórea, Amerika, Rusko, Čína a Japonsko) a na neúčinné podplácanie severokórejského režimu ďalšími dodávkami ropy a potravín. Severokórejský nukleárny test v roku 2006 viedol k rezolúcii Bezpečnostnej rady OSN č.1718 a k prijatiu sankcií. Ako sa pred pár dňami ukázalo, tiež úplne neúčinných. V oblasti sa teraz potuluje Obamov špeciálny vyslanec Stephen Bosworth a vedie varovné reči o „vážnych následkoch“ pre Severnú Kóreu, ak bude ďalej testovať. Tým rečiam však chýba substancia – bude Amerika ochotná bombardovať severokórejské nukleárne zariadenia? Takmer s istotou nie, aj keby mala presné informácie o ich polohe. Desaťmiliónový juhokórejský Soul je doslova na dostrel severokórejského delostrelectva a ak to neurobila Bushova vláda, tá Obamova o tom určite ani len nerozmýšľa. Zastavenie potravinovej pomoci by zase s najväčšou pravdepodobnosťou usmrtilo množstvo obyčajných Severokórejčanov a žiadneho komunistického pohlavára. Nik nechce trestať milióny jednoduchých ľudí za niečo, na čo nemajú nijaký vplyv. Ďalšie obchodné reštrikcie? Aké, veď Severná Kórea nemá „nedarebáckym“ štátom čo predať, všetky jej obchodné plavidlá vezú zbrane a podobný ilegálny kontraband.
Zväčša si myslíme, že hlavným motívom konania severokórejského režimu je, že je to spôsob, ako z vyplašeného sveta vymámiť ďalšiu pomoc, ďalšiu ropu, ďalšie potraviny. Je však možné, že Pchongjang s vďakou pomoc a úplatky prijíma, ale jeho úmysel stať sa nukleárnou mocnosťou je nezvratný. Pri páde tohto vražedného režimu by išlo s istotou o život celej severokórejskej straníckej nomenklatúre. Nukleárne zbrane na funkčných nosičoch by znamenali, že zvonka si už určite nik netrúfne na režim siahnuť. Čína, ktorá drží severokórejský režim materiálne nad vodou, by mohla k jeho pádu pomôcť, nespraví to však. Geopoliticky jej nevyhovuje predstava zjednotenej demokratickej Kórey, amerického spojenca, na jej južnej hranici.
Všetci vopred vedia, že ani ďalšia rezolúcia Bezpečnostnej rady nepomôže. Iba že by sa podobala na rezolúciu BR OSN č. 82 z júna roku 1950, ktorá reagovala na útok Severnej Kórey na Južnú Kóreu. Tá vtedy umožnila medzinárodnú vojenskú akciu vedenú Američanmi. Vtedy však na jej zasadnutí chýbal ruský delegát a namiesto Číny bol jej členom Taiwan. V dnešnej situácii nebude na zasadnutí BR OSN zaručene chýbať nikto a Obamovu Ameriku v OSN tiež nezastupuje tvrdý John Bolton, ale ústupčivá ľavičiarka Susan Rice. Tak čakáme, bezmocne sa prizeráme a Kim Čong-ilovi je pri jeho nukleárnom srdci ľahko.