Je pravda, že úvahy sa opierajú o bezvýznamné výroky Fica a Maďariča, zasadené do marketingových panelov s iným odkazom. Tieto úvahy sa však zdajú predsa len viac ako virtuálnou politikou, hoci to nie je zámerom tých dvoch. Otázku elementárnej znesiteľnosti vládnutia so SNS nastolil Ján Slota a jeho zbojnícka družina s takou nástojčivosťou, že ignorovať ju nemôže ani Fico (hoci opozíciu tri roky zadupáva do zeme). Je si vedomý, že tlaky na povolebnú zmenu partnerov budú zvonka i zvnútra strany masívne. Príbeh Špeciálneho súdu, kde sa Fico nechal presvedčiť k marketingovej ľútosti (keby 20 poslancov Smeru nepodpísalo pôvodné podanie, neexistuje výrok ÚS) ukazuje, ako málo na Slovensku stačí, aby bol ktokoľvek zaradený medzi „slušných ľudí“. A všeobecná ilúzia, že Fico má inú DNA ako Mečiar a Slota, mu stále necháva otvorené vrátka k vzatiu na milosť u médií a v lepšej spoločnosti. Zmena v júni 2010 by preto dala Ficovi šancu začať novú kapitolu. Nikto by sa ho viac nepýtal napríklad na emisie, kde sa jasne prejavuje jeho aktívne angažmán.
Široká koalícia s SDKÚ má pritom aj prednosti. Pred variantom s KDH (SMK neprichádza do úvahy) napríklad v tom, že SDKÚ je lepšie vybavená strana na to, aby prejavy Smeru vedela potlačiť do uhladenejšej podoby. Na to KDH nemá – a hoci v mene väčšieho komfortu by Smer siahol azda radšej po Figeľovej strane, tú by taká koalícia pochovala zaživa (ako SDĽ vláda s SDK). Ak dáme do zátvorky nie veľmi pravdepodobnú možnosť, že rok krízy ešte predsa len preformátuje politickú krajinu, spojenectvo Smer-SDKÚ prestáva byť utópiou.
Dlhodobý a hlboký problém tohto modelu, špeciálne v slovenských podmienkach, by však bol vznik mocenského duopolu, a teda totálna parcelizácia ekonomiky a všetkých inštitúcií v dosahu politiky. A ako rakúsky príklad varuje, bolo by to zrejme na dlhšie než len na jedno volebné obdobie. Nasledovalo by tiež obdobie fakticky neexistujúcej opozície (v skladbe SMK, KDH, SNS by sa rozdrobila tak, že vládu by na to ani nepotrebovala). Ďalší varovný signál pritom je, že SDKÚ stále neprešla vnútornou transformáciou, akou prechádzajú strany po prehratých voľbách. To sa markantne vyjavuje v nedôveryhodnosti kritiky („pozri, kto to hovorí“), vo vnútorných pomeroch (čistky v strane), v stávke na populizmus a aj v rezignácii na akýkoľvek reformný étos.
Pikantné je, že Smer, keby naozaj nechcel pokračovať s SNS, potrebuje zlepšovať vzťahy práve s SDKÚ. Stopercentne staviť na vypadnutie HZDS z parlamentu totiž nemôže, takže po odchode „palkovcov“ z KDH môže byť opäť v hre aj „Dzurindova antikoalícia“: SDKÚ-SMK-KDH-HZDS. Navzdory túžbam po zmene, ktoré Slovenskom práve kolujú, však politický prejav Roberta Fica nenasvedčuje, že by sa nad rozlúčkou so Slotom naozaj zamýšľal.
Široká koalícia s SDKÚ má pritom aj prednosti. Pred variantom s KDH (SMK neprichádza do úvahy) napríklad v tom, že SDKÚ je lepšie vybavená strana na to, aby prejavy Smeru vedela potlačiť do uhladenejšej podoby. Na to KDH nemá – a hoci v mene väčšieho komfortu by Smer siahol azda radšej po Figeľovej strane, tú by taká koalícia pochovala zaživa (ako SDĽ vláda s SDK). Ak dáme do zátvorky nie veľmi pravdepodobnú možnosť, že rok krízy ešte predsa len preformátuje politickú krajinu, spojenectvo Smer-SDKÚ prestáva byť utópiou.
Dlhodobý a hlboký problém tohto modelu, špeciálne v slovenských podmienkach, by však bol vznik mocenského duopolu, a teda totálna parcelizácia ekonomiky a všetkých inštitúcií v dosahu politiky. A ako rakúsky príklad varuje, bolo by to zrejme na dlhšie než len na jedno volebné obdobie. Nasledovalo by tiež obdobie fakticky neexistujúcej opozície (v skladbe SMK, KDH, SNS by sa rozdrobila tak, že vládu by na to ani nepotrebovala). Ďalší varovný signál pritom je, že SDKÚ stále neprešla vnútornou transformáciou, akou prechádzajú strany po prehratých voľbách. To sa markantne vyjavuje v nedôveryhodnosti kritiky („pozri, kto to hovorí“), vo vnútorných pomeroch (čistky v strane), v stávke na populizmus a aj v rezignácii na akýkoľvek reformný étos.
Pikantné je, že Smer, keby naozaj nechcel pokračovať s SNS, potrebuje zlepšovať vzťahy práve s SDKÚ. Stopercentne staviť na vypadnutie HZDS z parlamentu totiž nemôže, takže po odchode „palkovcov“ z KDH môže byť opäť v hre aj „Dzurindova antikoalícia“: SDKÚ-SMK-KDH-HZDS. Navzdory túžbam po zmene, ktoré Slovenskom práve kolujú, však politický prejav Roberta Fica nenasvedčuje, že by sa nad rozlúčkou so Slotom naozaj zamýšľal.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.