Neberte nám babičky

Dievčatko sa narodí, vyrastie, stane sa matkou, odchová svoje deti, dočká sa prvých vnúčat – ako to bolo odjakživa. Ale potom sa to stane. Dosiahne dôchodcovský vek a nezmení sa na babičku, ale na čosi neidentifikovateľné. Namiesto pribúdajúcich vrások sa jej koža začne vyhladzovať, až ju má hebučkú ako práve narodené mimino. Vlasy jej nešedivejú, ale naberajú čoraz sýtejšie a krikľavejšie farby. Zuby žiaria porcelánovým alabastrom. Omladnutej babičke pribudnú plastiky nosa, brady, nastrelené vlasy, uzunké štýlové obočie, a neľakajte sa, aj ochabnuté prsia, ktoré kedysi dojčili, vystužia silikóny. Speváčky, herečky, moderátorky, niekdajšie modelky, celebrity každého strihu. Ale nielen ony, aj úradníčky, kaderníčky, čašníčky... Vraj každá chce týmto „odbabičkovacím“ – dnes sa razí termín „omladzovacím“ – procesom prejsť. Každá sa chce stať človekom „pévecákom“ (odvodené od PVC).

.pévecáci
Babičku pévecáčku rozoznáte od klasickej babičky na prvý pohľad. Prvá nakupuje v značkových predajniach, druhá v tradičných či dedinských samoobsluhách. Tá prvá frčí na biopotrave, tá druhá si ju dopestuje sama na záhumienku . Keď ide pévecáčka s vnučkou, nedá sa rozoznať, kto je kto, a vnučka ticho závidí, keď stará mať dostáva ponuky na rande.
Muži za umelými babičkami nezaostávajú, akurát ich od prírody trápia skôr iné veci. S pribúdajúcim vekom sa usilujú o ideál telesnej krásy s dôrazom na svalovú hmotu, preto neváhajú denne navštevovať fitneská, sauny a body centrá, len aby proces starnutia zostal dobre maskovaný. Najviac ich trápi prirodzený pokles libida, tak hromadne nakupujú viagru a iné prípravky na zvýšenie potencie. Ale ani oni nepohrdnú zafarbenými vlasmi, fúzmi či plastikami. A tak máme namiesto prirodzene krásnych prešedivených starcov alebo kultivovaných gentlemanov s paličkou a klobúkom, sedemdesiat- či osemdesiatročných výkonných playboyov, ktorí sa stávajú otcami ako za čias, keď im bolo dvadsať. Je pravda, že aj Abrahám plodil v stovke, ale to bola iná doba a iná kategória muža.

.krása – harmónia
Čítal som niekoľko štúdií o renesančnom obliekaní a z nich vyplýva, že vykorenenému človeku dneška chýba práve hĺbka a výška renesančného myslenia. V renesancii šlo ľuďom o to, aby odev a výzor odrážali dušu človeka. Ale nie jej dekadentnú časť – ako to dnes vidieť na každom rohu. Dnešok je posadnutý vytváraním antikrásy, je presýtený estetickou impotenciou a snahou za každú cenu vytvárať karikatúry ľudskosti a šokovať. Renesancia odrážala práve tú lepšiu časť ľudskej duše, ktorá sa otvára nebeským prúdom plným inšpirácií. Stačí sa zahľadieť na obraz Dáma s hranostajom od Leonarda da Vinciho, ktorý je reprezentatívnym príkladom renesančnej módy, atmosféry, ale aj renesančného myslenia a cítenia. Človek z da Vinciho doby sa nesnažil o to, aby upútal za každú cenu výstrednosťou zachádzajúcou za hranicu gýču a vkusu, aby sa popýšil tým, čo iní nemajú. Šlo mu o účelnosť, ladnosť, krásu a harmóniu. Módny návrhár Caro Gardavsky píše: „Renesančná móda sa snažila byť harmonicky zladená a dokonale vyvážená, neporušovala celok a dodržiavala súlad všetkých častí. Renesančná móda sa stala omnoho prirodzenejšou, priniesla nové strihy, nové spôsoby riasenia a nové módne prvky.“

.pochopenie času
To, čo na šesťdesiat- a viacročných „odbabičkovaných“ ženách pôsobí tak komicky teda rozhodne nie je ich túžba byť pekné. Ani to, že používajú všeličo možné, aby si udržiavali krásu a sviežosť. Karikatúry z nich robí ich bezhlavosť pri hľadaní samých seba, svojej identity reflektovanej navonok. A s tým spojené nepochopenie času, životného rytmu a neschopnosť prispôsobiť sa mu a objavovať skutočnú, zvnútra hovoriacu krásu a prirodzenosť.
Dnes „odbabičkované“ ženy nosia účesy a farby na vlasoch ako pankáči koncom sedemdesiatych rokov (minulého storočia) a je to celospoločensky akceptovaný štýl. Samozrejme, nič proti panku, ale ak zrelé ženy, ktoré by mali oplývať životnou múdrosťou, preberajú estetické úlety tínedžerov, niečo s nimi nie je v poriadku. Alebo ak muži nechápu, že ich libido má svoju produktívnu fázu a v postproduktívnej fáze by sa mali venovať skôr premýšľaniu nad zmyslom života, rozjímaniu, zvnútorňovaniu životných postojov, a nie sexuálnemu harašeniu, sú na tom rovnako zle.
Kedy sa stratí aj tá posledná babička? Nebude nám ľúto za ich krásnymi vráskami okolo očí, ktoré tvoria kvety, za nádhernými voňavými šedinami, ktoré plápolajú vo vetre ako hodvábne stuhy, za múdrosťou stareckého pohľadu, za očami plnými jasu a detskej hravosti?
Ako deti sme pozerali s otvorenými ústami muzikál Neberte nám princeznú. Imponovalo nám transformovanie rozprávkového čara do všednej reality. Dnes – v rámci zachovania kultúrneho dedičstva – čelíme naliehavej výzve nakrútiť nový muzikál s názvom Neberte nám babičky. Ak to bude príliš nákladné a umelecky náročné (ani Dežo Ursíny už nežije), môže sa pouvažovať aspoň o jeho lacnejšej alternatíve Neberte im zdravý rozum.