Búrka v našom malom súdnom pohári nastala po tom, ako som na novinársku otázku verejne odpovedala, že sudcovia sa boja, pretože disciplinárne konania sú nastavené tak, že môžu byť proti nim zneužité, u sudcu možno cielene hľadať nedostatky a môže sa dostať do nepríjemnej situácie. Tí zvnútra súdnictva vedia, že je to tak, a tí zvonka sa čudujú, veď ako by sa mohol dostať do nepríjemnej situácie, keď normálne pracuje ?
Nedávno mi jedna sudkyňa povedala, že každý sa nemôže verejne ozývať tak ako ja, pretože každý nemá taký stav v oddelení, aký mám ja, keď po mne idú... Tieto slová boli vypovedané spontánne, nie v zlom, ale z presvedčenia. Pre mňa sú dôkazom o pretrvávajúcej deformácii v súdnictve. Deformácia sa týka slobody a zodpovednosti sudcu, a teda v skutočnosti sa týka priamo jeho osobnej vnútornej nezávislosti. Ľudia sú rôzni, niektorí sú vnútorne slabší, niektorí sú silní. Od sudcu akosi automaticky očakávame, že je to človek, ktorý disponuje pozitívnou vnútornou silou.
.sudca, zodpovednosť a minulosť
V nedávnej minulosti sa u nás sudcom tradične stával čerstvý absolvent právnickej fakulty, ktorý absolvoval čakateľskú prax, takmer vždy však kratšiu ako tri roky, po tom, ako urobil justičné skúšky, teda mohol mať tak 25 či 26 rokov. Dnes je jednou z podmienok výkonu sudcovskej funkcie dosiahnutie veku 30 rokov. Pre mnohé súdne systémy 30-ročný právnik spravidla ešte nespĺňa predpoklady na vykonávanie funkcie sudcu, pretože aj keď už dosiahol právnické vzdelanie a má právnické vedomosti na najvyššej úrovni, ešte stále nemá potrebné právnické a najmä životné skúsenosti. Je ešte stále hádankou. Nevie sa o ňom, či už je dostatočne zrelou, po všetkých stránkach preskúmanou a životom preverenou osobnosťou, a teda či mu už možno zveriť právomoc rozhodovať. Nevie sa o ňom, akou je osobnosťou.
Obsadzovanie mladých právnikov do sudcovských funkcií bolo takto naprogramované v socialistickej spoločnosti, ktorej hybnou, aj ústavne zakotvenou silou bola vedúca úloha komunistickej strany. Tým teraz nemyslím politickú ideológiu, ale mám na mysli spôsob riadenia a fungovania spoločnosti. Spoločnosť bola riadená a fungovala na základe princípov demokratického centralizmu, ktorý predstavoval systém vládnutia zhora nadol po všetkých riadiacich článkoch spoločnosti podľa jednej určujúcej sily. Pre takto riadenú spoločnosť bolo výhodné, že (nielen) sudcov po ich nástupe do sudcovskej funkcie bolo potrebné ďalej dlhodobo viesť, usmerňovať. Bolo efektívne začínať s mladými, pretože známa pravda je, že „starého psa novým kúskom nenaučíš“, aj keď výnimky sa vždy nájdu.
Systém sa osvedčil, bol všeobecne akceptovaný a pre daný typ (totalitného) riadenia spoločnosti aj vyhovujúci. Tento systém programovo nepotreboval na svoje dobré fungovanie samostatné a nezávislé súdnictvo a samostatné a nezávislé osobnosti, ale práve naopak. Z podstaty jeho fungovania vyplývala potreba, aby sudcami (nielen) boli najmä zruční právnici, výkonní, pracovití, slušní a bezúhonní ľudia, ktorí sa snažia vybaviť čo najviac vecí pridelených do ich oddelenia a rozhodovať v súlade so zákonmi, ktorých možno v práci sledovať a usmerňovať prostredníctvom nadriadeného šéfa, predsedu súdu, ktorého usmerňuje jeho nadriadený, minister spravodlivosti, ktorého usmerňuje jeho nadriadený, predseda vlády, ktorého usmerňuje vedúca sila spoločnosti (to bol Ústredný výbor vládnucej komunistickej strany). Všetko fungovalo. Bol to spôsob riadenia pracovísk, každému boli jasné jeho pracovné úlohy a jeho postavenie v organizácii riadenia pracoviska, aj spôsob riadenia, a teda v podstate nešlo o ideológiu, ale o spôsob fungovania, sudca ani nemusel byť členom strany, ako si to mnohí dnes myslia. Sudca mal malý plat, veľa práce, žiadne slovo a postavenie, bol kolieskom v súkolí. Pre nás je dnes podstatné, že tento systém na svoje fungovanie vo všeobecnosti potreboval poslušných ľudí, vo svojej podstate programovo viedol a vychovával celú spoločnosť k poslušnosti. Aj v súdnictve.
Podobne ako v priemysle, aj na súdoch sa sledovala výkonnosť sudcov. Štatistika o výkonnosti bola alfou aj omegou úspešnosti sudcu, súdu. V štatistike sa sleduje počet skončených vecí, nie ich obtiažnosť a kvalita rozhodovania. Sledovanie výkonnosti nebolo zamerané na súdny systém ako celok s cieľom, aby sa mohli na základe dlhodobejších zistení prijímať zmeny v jeho riadení a v jeho organizácii. Výsledky sa používali najmä na hodnotenie (prevažne slovné) jednotlivých súdov a ich predsedov a jednotlivých sudcov. Sudcovia pravidelne podávali (niekde to možno robia dodnes) predsedom súdov, ktorí sú predstavitelia štátnej správy súdov, písomné správy o tom, kedy a aké úkony vykonali v spisoch, ktoré sú staršie ako jeden rok a argumentovali, prečo vec ešte neskončili. Argumenty spočívali spravidla v tom, že je málo odborného personálu, málo sudcov, veľa vecí v oddelení, ide o právne náročnú vec. Predseda súdu argumentáciu spravidla prijal. Ale neistota sudcu bola trvalá a spočívala v tom, že predseda jeho argumentáciu prijať mohol a nemusel a mohol voči nemu začať disciplinárne konať.
.prečo takto nie?
Udržiavanie sudcu v stave sústavnej neistoty sa stalo prostriedkom na jeho ovládanie. V rámci týchto úkonov nikto ani náhodou neočakával, že podmienky na súde sa nejako podstatne zmenia po tom, ako sudcovia vysvetlili príčiny, pre ktoré nebolo vo veciach rozhodnuté v primeranom čase a po tom ako predseda súdu ich vysvetlenie akceptoval. Nikto neočakával, že pribudne personál, sudcovia. Všetci sa k problému neskončených vecí stavali tak, že ide o vnútornú vec, ktorá akoby sa nikoho iného a ničoho iného netýkala. Skutočne vnímaným a prvoradým problémom bolo iba to, či sa prieťahy v konaní dajú prijateľne vysvetliť alebo nie a či sudca bude alebo nebude disciplinárne stíhaný. To, že účastník konania nemá rozhodnutie bolo z tohto pohľadu druhoradé.
Mnohí v súdnictve aj mimo neho si povedia, no a čo je na tom, veď aj sudcovia za svoju prácu niekomu musia skladať účty, nie? Čo teda považujem za deformáciu a čo tomuto spôsobu riadenia vyčítam?
1/ Vyššie opísané postupy sa neosvedčili ako nástroj na zlepšenie funkčnosti súdneho systému a ani tomu účelu neslúžia. Osvedčili sa a slúžia ako účinný nástroj vládnutia vnútri súdneho systému nad súdnictvom. O tom, že boli a dnes sú opäť účinným nástrojom vládnutia vnútri súdneho systému nad sudcami, svedčí aj konštatovanie mojej kolegyne, ktoré som uviedla v úvode.
2 / Súdnictvo bolo u nás vybudované ako neslobodné a zatiaľ jeho časť vnútorne neslobodnou aj ostala, a to napriek vonkajším politickým zmenám. Preto je ešte aj dnes stále možné riadiť ho a ovládať zastaranými metódami, ktoré fungujú rovnako ako pred rokom 1989.
V zdravom súdnom systéme sudca, ktorý je zrelou osobnosťou, cíti svoju zodpovednosť a uplatňuje ju. V hierarchii zodpovednosti je najvyššie postavená jeho zodpovednosť voči verejnosti, voči účastníkom súdnych konaní, nie voči predsedovi súdu. Zo zodpovednosti sudcov voči verejnosti potom vyplýva aj ich povinnosť upozorňovať na nefunkčnosť súdneho systému, v ktorom pôsobia. Ak sudcovia napríklad zistia, že ani dlhodobo, pri vynaložení všetkej snahy, nie sú schopní rozhodovať v pridelených veciach v primeranom čase, vedia, že pre dobré meno súdnictva je to poškodzujúce a že autorita súdu sa stráca. Dlhšie trvajúca nefunkčnosť súdneho systému má vždy zdrvujúce dopady na dôveryhodnosť súdnictva, o ekonomických dopadoch na spoločnosť ani nehovoriac.
Sudcovia, ktorí sú vnútorne slobodní, cítia svoju zodpovednosť a pôsobia v zdravom súdnom systéme, na to poukážu čo najskôr aj verejne, ak je to potrebné. Nerobia to vo svojom osobnom záujme, napríklad aby sa vyhli disciplinárnemu konaniu za prieťahy v konaní, ale žiadajú štát (ministerstvo spravodlivosti), aby zabezpečil nápravu vo verejnom záujme. Ich požiadavky nikto neberie na ľahkú váhu. Sudca, ktorý je vnútorne slobodnou osobnosťou a je za svoju prácu zodpovedný, sa neuspokojí s tým, že predseda súdu akceptoval jeho vysvetlenie, že vo veciach nemohol rozhodnúť včas, pretože napríklad pre ich počet to nie je v ľudských silách, ale trvá na náprave tohto stavu kvôli právnej neistote účastníkov konania, nie kvôli sebe. A ani predseda súdu sa neuspokojí s tým, že prieťahy v konaní sú ospravedlniteľné, ale dôrazne a aj verejne žiada nápravu tohto stavu od štátu.
3/ Verejnosť nebola oboznámená so žiadnou vecnou analýzou komplexných a porovnateľných údajov o výkonnosti nášho súdneho systému, ani s opatreniami, ktoré na jej základe boli prijaté. Z časti údajov o výkonnosti súdneho systému sa opäť stal prostriedok na personálne riadenie súdu, ktorý sa využíva podľa potreby a podľa okolností, aj proti sudcom. Návrat do tejto praxe ani nebol ťažký, lebo súdne pracoviská boli týmto štýlom desaťročia riadené, niektoré z tejto praxe neodišli ani v rokoch 1999 ? 2006, keď sa rozbiehali reformy, keď sa časť reforiem ukončila a ďalšia časť sa rozbehla (a potom sa už nedokončila).
A práve preto, že v praxi je už overené, že tieto metódy súdny systém z hľadiska jeho výkonnosti nezlepšujú, sa pýtam: Ak sa týmito riadiacimi metódami nedosahuje zlepšenie výkonnosti súdneho systému, tak čo sa nimi vlastne dosahuje a aký účel plnia ?
.sudca a etika
Ústavné právo na slobodu prejavu je v prípade sudcu obmedzené zákonom a v súlade s Ústavou ho možno obmedziť iba zákonom. Podľa nášho zákona sa sudca nesmie verejne vyjadrovať o veciach, ktoré sa prejednávajú pred súdmi. Okrem tohto zákonného obmedzenia práva na slobodu prejavu sudcu žiadne iné obmedzenie nie je v súlade s právnym poriadkom nášho štátu. Jednotlivé profesie si môžu prijať etické pravidlá, tie sú dobrovoľné. Aj sudcovia prijímajú etické pravidlá. Z obsahu etických pravidiel, ktoré sudcovia v jednotlivých krajinách prijali, v podstate zhodne vyplýva, že sudca má byť v zásade zdržanlivý vo verejných prejavoch, ale ... „ak sú predmetom verejnej úvahy a diskusie v médiách napríklad aspekty súdnej správy a fungovania súdnictva, tak vhodný príspevok sudcu je želateľný, pretože prispieva k pochopeniu súdnej správy verejnosťou a k dôveryhodnosti“ (Austrália). Ja mám tiež tento názor. Súdnictvo nie je tabu, je vecou verejnou a diskusia o jeho fungovaní môže viesť k zlepšovaniu pomerov a k zvýšeniu jeho dôveryhodnosti.
.sudca a politika
Sudca sa musí vyhnúť akejkoľvek aktivite, ktorá by mohla vzbudiť dojem, že je zainteresovaný do politickej aktivity, musí sa vyhnúť akémukoľvek kontaktu s vedúcimi predstaviteľmi politických strán, podnikov alebo akýchkoľvek iných subjektov, ktoré by mohli mať vplyv na výkon jeho funkcie, alebo ktoré by mohli mať vplyv na narušenie jeho obrazu na verejnosti. Ak sa sudca zapojí do verejnej diskusie, ktorá prispieva k pochopeniu súdnictva, alebo do verejnej diskusie, ktorej predmetom sú morálne hodnoty spoločnosti, nejde o jeho politickú aktivitu, ak týmto prejavom nenadväzuje na konkrétne politické aktivity politických strán alebo iných politických organizácií. Poukazujem na to preto, aby bolo zrejmé, že aj tento môj príspevok je iba mojím osobným príspevkom do verejnej diskusie o fungovaní súdnictva a nemá reálnu väzbu na žiadnu politickú aktivitu.
Nedávno mi jedna sudkyňa povedala, že každý sa nemôže verejne ozývať tak ako ja, pretože každý nemá taký stav v oddelení, aký mám ja, keď po mne idú... Tieto slová boli vypovedané spontánne, nie v zlom, ale z presvedčenia. Pre mňa sú dôkazom o pretrvávajúcej deformácii v súdnictve. Deformácia sa týka slobody a zodpovednosti sudcu, a teda v skutočnosti sa týka priamo jeho osobnej vnútornej nezávislosti. Ľudia sú rôzni, niektorí sú vnútorne slabší, niektorí sú silní. Od sudcu akosi automaticky očakávame, že je to človek, ktorý disponuje pozitívnou vnútornou silou.
.sudca, zodpovednosť a minulosť
V nedávnej minulosti sa u nás sudcom tradične stával čerstvý absolvent právnickej fakulty, ktorý absolvoval čakateľskú prax, takmer vždy však kratšiu ako tri roky, po tom, ako urobil justičné skúšky, teda mohol mať tak 25 či 26 rokov. Dnes je jednou z podmienok výkonu sudcovskej funkcie dosiahnutie veku 30 rokov. Pre mnohé súdne systémy 30-ročný právnik spravidla ešte nespĺňa predpoklady na vykonávanie funkcie sudcu, pretože aj keď už dosiahol právnické vzdelanie a má právnické vedomosti na najvyššej úrovni, ešte stále nemá potrebné právnické a najmä životné skúsenosti. Je ešte stále hádankou. Nevie sa o ňom, či už je dostatočne zrelou, po všetkých stránkach preskúmanou a životom preverenou osobnosťou, a teda či mu už možno zveriť právomoc rozhodovať. Nevie sa o ňom, akou je osobnosťou.
Obsadzovanie mladých právnikov do sudcovských funkcií bolo takto naprogramované v socialistickej spoločnosti, ktorej hybnou, aj ústavne zakotvenou silou bola vedúca úloha komunistickej strany. Tým teraz nemyslím politickú ideológiu, ale mám na mysli spôsob riadenia a fungovania spoločnosti. Spoločnosť bola riadená a fungovala na základe princípov demokratického centralizmu, ktorý predstavoval systém vládnutia zhora nadol po všetkých riadiacich článkoch spoločnosti podľa jednej určujúcej sily. Pre takto riadenú spoločnosť bolo výhodné, že (nielen) sudcov po ich nástupe do sudcovskej funkcie bolo potrebné ďalej dlhodobo viesť, usmerňovať. Bolo efektívne začínať s mladými, pretože známa pravda je, že „starého psa novým kúskom nenaučíš“, aj keď výnimky sa vždy nájdu.
Systém sa osvedčil, bol všeobecne akceptovaný a pre daný typ (totalitného) riadenia spoločnosti aj vyhovujúci. Tento systém programovo nepotreboval na svoje dobré fungovanie samostatné a nezávislé súdnictvo a samostatné a nezávislé osobnosti, ale práve naopak. Z podstaty jeho fungovania vyplývala potreba, aby sudcami (nielen) boli najmä zruční právnici, výkonní, pracovití, slušní a bezúhonní ľudia, ktorí sa snažia vybaviť čo najviac vecí pridelených do ich oddelenia a rozhodovať v súlade so zákonmi, ktorých možno v práci sledovať a usmerňovať prostredníctvom nadriadeného šéfa, predsedu súdu, ktorého usmerňuje jeho nadriadený, minister spravodlivosti, ktorého usmerňuje jeho nadriadený, predseda vlády, ktorého usmerňuje vedúca sila spoločnosti (to bol Ústredný výbor vládnucej komunistickej strany). Všetko fungovalo. Bol to spôsob riadenia pracovísk, každému boli jasné jeho pracovné úlohy a jeho postavenie v organizácii riadenia pracoviska, aj spôsob riadenia, a teda v podstate nešlo o ideológiu, ale o spôsob fungovania, sudca ani nemusel byť členom strany, ako si to mnohí dnes myslia. Sudca mal malý plat, veľa práce, žiadne slovo a postavenie, bol kolieskom v súkolí. Pre nás je dnes podstatné, že tento systém na svoje fungovanie vo všeobecnosti potreboval poslušných ľudí, vo svojej podstate programovo viedol a vychovával celú spoločnosť k poslušnosti. Aj v súdnictve.
Podobne ako v priemysle, aj na súdoch sa sledovala výkonnosť sudcov. Štatistika o výkonnosti bola alfou aj omegou úspešnosti sudcu, súdu. V štatistike sa sleduje počet skončených vecí, nie ich obtiažnosť a kvalita rozhodovania. Sledovanie výkonnosti nebolo zamerané na súdny systém ako celok s cieľom, aby sa mohli na základe dlhodobejších zistení prijímať zmeny v jeho riadení a v jeho organizácii. Výsledky sa používali najmä na hodnotenie (prevažne slovné) jednotlivých súdov a ich predsedov a jednotlivých sudcov. Sudcovia pravidelne podávali (niekde to možno robia dodnes) predsedom súdov, ktorí sú predstavitelia štátnej správy súdov, písomné správy o tom, kedy a aké úkony vykonali v spisoch, ktoré sú staršie ako jeden rok a argumentovali, prečo vec ešte neskončili. Argumenty spočívali spravidla v tom, že je málo odborného personálu, málo sudcov, veľa vecí v oddelení, ide o právne náročnú vec. Predseda súdu argumentáciu spravidla prijal. Ale neistota sudcu bola trvalá a spočívala v tom, že predseda jeho argumentáciu prijať mohol a nemusel a mohol voči nemu začať disciplinárne konať.
.prečo takto nie?
Udržiavanie sudcu v stave sústavnej neistoty sa stalo prostriedkom na jeho ovládanie. V rámci týchto úkonov nikto ani náhodou neočakával, že podmienky na súde sa nejako podstatne zmenia po tom, ako sudcovia vysvetlili príčiny, pre ktoré nebolo vo veciach rozhodnuté v primeranom čase a po tom ako predseda súdu ich vysvetlenie akceptoval. Nikto neočakával, že pribudne personál, sudcovia. Všetci sa k problému neskončených vecí stavali tak, že ide o vnútornú vec, ktorá akoby sa nikoho iného a ničoho iného netýkala. Skutočne vnímaným a prvoradým problémom bolo iba to, či sa prieťahy v konaní dajú prijateľne vysvetliť alebo nie a či sudca bude alebo nebude disciplinárne stíhaný. To, že účastník konania nemá rozhodnutie bolo z tohto pohľadu druhoradé.
Mnohí v súdnictve aj mimo neho si povedia, no a čo je na tom, veď aj sudcovia za svoju prácu niekomu musia skladať účty, nie? Čo teda považujem za deformáciu a čo tomuto spôsobu riadenia vyčítam?
1/ Vyššie opísané postupy sa neosvedčili ako nástroj na zlepšenie funkčnosti súdneho systému a ani tomu účelu neslúžia. Osvedčili sa a slúžia ako účinný nástroj vládnutia vnútri súdneho systému nad súdnictvom. O tom, že boli a dnes sú opäť účinným nástrojom vládnutia vnútri súdneho systému nad sudcami, svedčí aj konštatovanie mojej kolegyne, ktoré som uviedla v úvode.
2 / Súdnictvo bolo u nás vybudované ako neslobodné a zatiaľ jeho časť vnútorne neslobodnou aj ostala, a to napriek vonkajším politickým zmenám. Preto je ešte aj dnes stále možné riadiť ho a ovládať zastaranými metódami, ktoré fungujú rovnako ako pred rokom 1989.
V zdravom súdnom systéme sudca, ktorý je zrelou osobnosťou, cíti svoju zodpovednosť a uplatňuje ju. V hierarchii zodpovednosti je najvyššie postavená jeho zodpovednosť voči verejnosti, voči účastníkom súdnych konaní, nie voči predsedovi súdu. Zo zodpovednosti sudcov voči verejnosti potom vyplýva aj ich povinnosť upozorňovať na nefunkčnosť súdneho systému, v ktorom pôsobia. Ak sudcovia napríklad zistia, že ani dlhodobo, pri vynaložení všetkej snahy, nie sú schopní rozhodovať v pridelených veciach v primeranom čase, vedia, že pre dobré meno súdnictva je to poškodzujúce a že autorita súdu sa stráca. Dlhšie trvajúca nefunkčnosť súdneho systému má vždy zdrvujúce dopady na dôveryhodnosť súdnictva, o ekonomických dopadoch na spoločnosť ani nehovoriac.
Sudcovia, ktorí sú vnútorne slobodní, cítia svoju zodpovednosť a pôsobia v zdravom súdnom systéme, na to poukážu čo najskôr aj verejne, ak je to potrebné. Nerobia to vo svojom osobnom záujme, napríklad aby sa vyhli disciplinárnemu konaniu za prieťahy v konaní, ale žiadajú štát (ministerstvo spravodlivosti), aby zabezpečil nápravu vo verejnom záujme. Ich požiadavky nikto neberie na ľahkú váhu. Sudca, ktorý je vnútorne slobodnou osobnosťou a je za svoju prácu zodpovedný, sa neuspokojí s tým, že predseda súdu akceptoval jeho vysvetlenie, že vo veciach nemohol rozhodnúť včas, pretože napríklad pre ich počet to nie je v ľudských silách, ale trvá na náprave tohto stavu kvôli právnej neistote účastníkov konania, nie kvôli sebe. A ani predseda súdu sa neuspokojí s tým, že prieťahy v konaní sú ospravedlniteľné, ale dôrazne a aj verejne žiada nápravu tohto stavu od štátu.
3/ Verejnosť nebola oboznámená so žiadnou vecnou analýzou komplexných a porovnateľných údajov o výkonnosti nášho súdneho systému, ani s opatreniami, ktoré na jej základe boli prijaté. Z časti údajov o výkonnosti súdneho systému sa opäť stal prostriedok na personálne riadenie súdu, ktorý sa využíva podľa potreby a podľa okolností, aj proti sudcom. Návrat do tejto praxe ani nebol ťažký, lebo súdne pracoviská boli týmto štýlom desaťročia riadené, niektoré z tejto praxe neodišli ani v rokoch 1999 ? 2006, keď sa rozbiehali reformy, keď sa časť reforiem ukončila a ďalšia časť sa rozbehla (a potom sa už nedokončila).
A práve preto, že v praxi je už overené, že tieto metódy súdny systém z hľadiska jeho výkonnosti nezlepšujú, sa pýtam: Ak sa týmito riadiacimi metódami nedosahuje zlepšenie výkonnosti súdneho systému, tak čo sa nimi vlastne dosahuje a aký účel plnia ?
.sudca a etika
Ústavné právo na slobodu prejavu je v prípade sudcu obmedzené zákonom a v súlade s Ústavou ho možno obmedziť iba zákonom. Podľa nášho zákona sa sudca nesmie verejne vyjadrovať o veciach, ktoré sa prejednávajú pred súdmi. Okrem tohto zákonného obmedzenia práva na slobodu prejavu sudcu žiadne iné obmedzenie nie je v súlade s právnym poriadkom nášho štátu. Jednotlivé profesie si môžu prijať etické pravidlá, tie sú dobrovoľné. Aj sudcovia prijímajú etické pravidlá. Z obsahu etických pravidiel, ktoré sudcovia v jednotlivých krajinách prijali, v podstate zhodne vyplýva, že sudca má byť v zásade zdržanlivý vo verejných prejavoch, ale ... „ak sú predmetom verejnej úvahy a diskusie v médiách napríklad aspekty súdnej správy a fungovania súdnictva, tak vhodný príspevok sudcu je želateľný, pretože prispieva k pochopeniu súdnej správy verejnosťou a k dôveryhodnosti“ (Austrália). Ja mám tiež tento názor. Súdnictvo nie je tabu, je vecou verejnou a diskusia o jeho fungovaní môže viesť k zlepšovaniu pomerov a k zvýšeniu jeho dôveryhodnosti.
.sudca a politika
Sudca sa musí vyhnúť akejkoľvek aktivite, ktorá by mohla vzbudiť dojem, že je zainteresovaný do politickej aktivity, musí sa vyhnúť akémukoľvek kontaktu s vedúcimi predstaviteľmi politických strán, podnikov alebo akýchkoľvek iných subjektov, ktoré by mohli mať vplyv na výkon jeho funkcie, alebo ktoré by mohli mať vplyv na narušenie jeho obrazu na verejnosti. Ak sa sudca zapojí do verejnej diskusie, ktorá prispieva k pochopeniu súdnictva, alebo do verejnej diskusie, ktorej predmetom sú morálne hodnoty spoločnosti, nejde o jeho politickú aktivitu, ak týmto prejavom nenadväzuje na konkrétne politické aktivity politických strán alebo iných politických organizácií. Poukazujem na to preto, aby bolo zrejmé, že aj tento môj príspevok je iba mojím osobným príspevkom do verejnej diskusie o fungovaní súdnictva a nemá reálnu väzbu na žiadnu politickú aktivitu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.