Dospievaním a životnými skúsenosťami sa, našťastie, posunul k zmysluplnejším aktivitám. Založil nadáciu Expo, ktorá sa snažila čo najpresnejšie dokumentovať kriminálne činy švédskych rasistov, antisemitov a nacistov. Keďže musel z niečoho žiť, zamestnal sa vo Švédskej tlačovej agentúre. Práca to bola dobrá, no dosť jednotvárna. A niekedy aj nudná.
.pippi a Kalle
„Raz sme sedeli s kolegom, nemali sme čo robiť, a tak sme začali písať príbeh detektívov-dvojičiek,“ povedal Larsson v rozhovore pre Svensk Bokhandel. „To ma priviedlo k Pippi Dlhej pančuche. Aká by bola dnes? Ako by sa na ňu dívalo okolie? Ako na sociopata?“
Stieg Larsson z nej vytvoril postavu Lisbeth Salander, 25-ročného neprispôsobivého, v podstate geniálneho, no sociálnymi zručnosťami absolútne nevybaveného dievčaťa. „Vzápätí som potreboval postavu, ktorá by Lisbeth vyvážila. A to bol Mikael Blomkvist, 45-ročný, tvrdo pracujúci, statočný novinár,“ spomína Larsson na prehistóriu svojej trilógie. Mikael je – podobne ako jeho autor – novinár investigatívny, posadnutý túžbou odhaľovať nečisté praktiky mocných a vplyvných. Aj preto ho kolegovia volajú Kalle, celým menom „Detektív Kalle Blomkvist“, odkazujúc tak na ďalšiu slávnu postavičku detských románov Astrid Lindgrenovej. Najprv je na to háklivý, postupne si na prezývku zvyká.
Lisbeth Salander a Mikael Blomkvist, novodobí Pippi a Kalle, sú kľúčovými postavami Larssonovej monumentálnej trilógie. Nespoznávame ich v najlepšej forme: Mikael sa chystá do väzenia za to, že vo svojom mesačníku Millenium publikoval šokujúci materiál o priemyselníkovi Wennerströmovi, no kľúčové tvrdenia nevie dokázať. Lisbeth, ktorá je oficiálne nesvojprávna, dostáva nového poručníka Nilsa Bjurmana, ktorý jej zvláštny život poriadne komplikuje. Mikael má depresie, Lisbeth sa cíti ako krutými lovcami naháňané zvieratko, zúfalo hľadajúce bezpečnú skrýšu. Obidvaja vyzerajú slabí, no podceniť ich by bolo veľkou chybou...
Napriek tomu, že Stieg Larsson písal svoju kriminálnu trilógiu vo voľnom čase a zo zábavy (sám hovorí, že vznikala ako oddychová aktivita po večeroch), za vzrušujúcim príbehom sa skrýva „vzdelávací román“. Raz darmo: autor je v prvom rade novinár a aktivista. Tak ako mnohými autobiografickými črtami obdarený Mikael „Kalle“ Blomkvist, aj Larsson pracuje na svojich projektoch rovnako v redakcii ako v obývačke svojho bytu. Nemožno sa preto vyhnúť pocitu, že formu kriminálneho románu používa ako nástroj na vzdelávanie čitateľa.
Ústrednou témou je násilie páchané na ženách. Pri čítaní trilógie sa dozvieme všeličo o tom, ako tento odporný biznis funguje, prečo je voči nemu polícia často bezbranná, o tom, ako zvrhlá túžba ubližovať ženám vzniká a ako ju predsudky a stereotypy spoločnosti posilňujú. Je to dôležitá téma a je to poučné, často veľmi smutné čítanie. Napriek tomu ide o slabšiu stránku pozoruhodného Larssonovho diela. Autorovi sa totiž nie vždy darí vycítiť hranicu medzi poučným príbehom a priehľadnou schémou. V celej mohutnej trilógii napríklad nevystupuje ani jedna jediná negatívna ženská postava. Podobne je to s homosexuálmi a lesbičkami: v zložitom príbehu sa všetci nakoniec ukážu ako hrdinovia.
Nie je to chyba autorovho zámeru – násilie na ženách je naozaj odporné a hrozné, homofóbia je skutočne trápna a zraňujúca, rasizmus je fakt hlúpy a nebezpečný. Je to len otázka miery. Menej by bolo viac a možno by to čitateľa zasiahlo silnejšie.
Trller je román postavený na vzrušujúcom príbehu. Dobrý triler je román, ktorý napriek únave a červeným očiam čítate do neskorej noci a keď vám predsa len kniha vypadne z rúk, jej príbeh pokračuje vo vašich snoch, z ktorých sa ráno budíte nepokojní, až kým znovu nesiahnete po knihe. Dobrý triler je román, ktorého postavám nielen uveríte, ale sa o ne strachujete, keď sa im darí, tak sa s nimi radujete a keď sa im deje krivda, máte chuť ísť a postaviť sa im po boku. Dobrý triler je kniha, ktorú nedokážete vytlačiť z hlavy. Vo vlastnom záujme ju musíte prečítať čím skôr, lebo ináč sa pre vás stane skutočnejšia ako váš skutočný život, čo je pre vaše duševné zdravie pomerne nebezpečné.
Millenium Stiega Larssona je veľmi dobrý triler. Tri hrubé zväzky (Muži, ktorí nenávidia ženy, Dievča, ktoré sa hralo s ohňom a Vzdušný zámok, ktorý vybuchol) rozvíjajú košatý príbeh, v ktorom vystupujú silní hrdinovia a zákerní antihrdinovia.
Prezradiť z príbehu čokoľvek by bolo zločinom, spáchaným na čitateľovi, a tak zhrňme len formálne črty. Spravodajskou agentúrou vycepovaný Larsson píše úsporne, väčšinou v krátkych vetách, využíva vonkajší aj vnútorný dialóg, strieda pohľady jednotlivých postáv, výborne pracuje so strihom a od prvej po poslednú stranu dokáže prekvapovať. Román zaplnil ľuďmi, ktorých predstavuje v akcii a robí to majstrovsky – po pár stranách vieme, ako vyzerajú, čo si myslia a na čo majú sklony. Milovníci Švédska a hlavne Štokholmu si tiež nemôžu nevšimnúť lásku, s akou ináč veľmi kritický autor o svojej krajine a svojom meste píše. Slovenský čitateľ ocení nielen to, že kompletné Millenium už vyšlo aj v jeho rodnom jazyku (Ikar, 2009), ale aj bravúrny a citlivý preklad Jozefa Zelizňáka.