Hoci každé zovšeobecnenie aspoň trochu kríva, v istom zmysle je z pohľadu Európy 15. storočie protipólom jej súčasnosti. Kým pred 500 rokmi sa Európa vďaka odvážnym moreplavcom menila v novom globalizovanom svete na ekonomickú a politickú superveľmoc,
dnes jej postavenie upadá – Európa je už len čosi ako dôležitý región. Zmenila sa aj jej vnútorná identita: pred 500 rokmi v boji vyhnala „západná Európa“ islam z Pyrenejského ostrova, zatiaľ čo Uhorsko na východe čelilo expanzii Turecka. V priebehu posledných 50 rokov po masových vlnách imigrácie sa v štátoch západnej Európy vytvorili paralelné moslimské svety, čo prináša problémy, ktoré štáty strednej a východnej Európy nepoznajú.
Silný (európsky) Západ a jeho zápal je teda minulosťou. Francúzsky historik Pierre Guichard v Encyklopédii stredoveku o vtedajšom vzostupe Európy píše: „Zámorské dobrodružstvá priniesli Západu prostriedky na ovládnutie sveta, v ktorom bola polapená a oslabená islamská hrozba. Sám moslimský svet sa stal predmetom európskych kolonizačných podnikov.
Ak sa pozrieme na tento dlhý historický proces z pohľadu západnej Európy, musíme konštatovať, že medzi vytlačením islamu zo západného Stredomoria, konsolidáciou európskych síl a zaoceánskou expanziou je nesporná súvislosť. Práve obyvatelia Stredomoria podnikli na konci 13. storočia a na začiatku 14. storočia prvé významné cesty cez Atlantik. V tom čase (roku 1344 bol dobytý Algericas) kastílska armáda definitívne zaistila Gibraltársky prieliv pre lode stredomorského kapitalizmu s moreplaveckou zdatnosťou štátov na pobreží Atlantiku.“ Arabi a islam neboli len hrozbou, ale aj významným motorom pre vtedajší európsky rozkvet, a to z viacerých hľadísk: Krištof Kolumbus španielskym kráľom hovoril, že bohatstvo privezené z Indie poslúži na znovudobytie Jeruzalema, zatiaľ čo filozofi čerpali z mnohých arabských prekladov antických učencov a európska veda sa rozvíjala aj vďaka cenným poznatkom Arabov. No Guichard namieta proti teóriám, ktoré vtedajšie vzájomné obohacovanie islamu a kresťanskej Európy príliš romantizujú: „V mnohých iných ohľadoch bol však rozvoj Západu ‚endogénneho‘ charakteru, čo sa samozrejme týka poľnohospodárskych inovácií, ktoré spôsobili európsku ‚agrárnu revolúciu‘. Zo zjavných ekologických dôvodov tieto nové techniky ani nemohli prichádzať z Východu. A neboli to Arabi, ktorí dali svetu kormidlo, ako sa niektorí trochu unáhlene domnievali. Pokus o čo najpresnejší opis dosahu moslimského Východu na kresťanský Západ, snažiaci sa vyhnúť niektorým nepresnostiam, ktorých sa dopustili prílišní vyznávači všadeprítomného ‚arabského vplyvu‘, by nemal byť vnímaný ako podceňovaniu veľkosti stredovekej moslimskej civilizácie. Ide len o snahu o historickú objektivitu.“
.mh
dnes jej postavenie upadá – Európa je už len čosi ako dôležitý región. Zmenila sa aj jej vnútorná identita: pred 500 rokmi v boji vyhnala „západná Európa“ islam z Pyrenejského ostrova, zatiaľ čo Uhorsko na východe čelilo expanzii Turecka. V priebehu posledných 50 rokov po masových vlnách imigrácie sa v štátoch západnej Európy vytvorili paralelné moslimské svety, čo prináša problémy, ktoré štáty strednej a východnej Európy nepoznajú.
Silný (európsky) Západ a jeho zápal je teda minulosťou. Francúzsky historik Pierre Guichard v Encyklopédii stredoveku o vtedajšom vzostupe Európy píše: „Zámorské dobrodružstvá priniesli Západu prostriedky na ovládnutie sveta, v ktorom bola polapená a oslabená islamská hrozba. Sám moslimský svet sa stal predmetom európskych kolonizačných podnikov.
Ak sa pozrieme na tento dlhý historický proces z pohľadu západnej Európy, musíme konštatovať, že medzi vytlačením islamu zo západného Stredomoria, konsolidáciou európskych síl a zaoceánskou expanziou je nesporná súvislosť. Práve obyvatelia Stredomoria podnikli na konci 13. storočia a na začiatku 14. storočia prvé významné cesty cez Atlantik. V tom čase (roku 1344 bol dobytý Algericas) kastílska armáda definitívne zaistila Gibraltársky prieliv pre lode stredomorského kapitalizmu s moreplaveckou zdatnosťou štátov na pobreží Atlantiku.“ Arabi a islam neboli len hrozbou, ale aj významným motorom pre vtedajší európsky rozkvet, a to z viacerých hľadísk: Krištof Kolumbus španielskym kráľom hovoril, že bohatstvo privezené z Indie poslúži na znovudobytie Jeruzalema, zatiaľ čo filozofi čerpali z mnohých arabských prekladov antických učencov a európska veda sa rozvíjala aj vďaka cenným poznatkom Arabov. No Guichard namieta proti teóriám, ktoré vtedajšie vzájomné obohacovanie islamu a kresťanskej Európy príliš romantizujú: „V mnohých iných ohľadoch bol však rozvoj Západu ‚endogénneho‘ charakteru, čo sa samozrejme týka poľnohospodárskych inovácií, ktoré spôsobili európsku ‚agrárnu revolúciu‘. Zo zjavných ekologických dôvodov tieto nové techniky ani nemohli prichádzať z Východu. A neboli to Arabi, ktorí dali svetu kormidlo, ako sa niektorí trochu unáhlene domnievali. Pokus o čo najpresnejší opis dosahu moslimského Východu na kresťanský Západ, snažiaci sa vyhnúť niektorým nepresnostiam, ktorých sa dopustili prílišní vyznávači všadeprítomného ‚arabského vplyvu‘, by nemal byť vnímaný ako podceňovaniu veľkosti stredovekej moslimskej civilizácie. Ide len o snahu o historickú objektivitu.“
.mh
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.