Malo sa to stať v roku 1998. Uviedli sme tiež, že podľa našich informácií išlo o peniaze, ktoré cirkev získala z predaja pozemkov vrátane pozemkov na Zlatých pieskoch. Dali sme priestor aj samotnému Sokolovi, ktorý to pod prísahou poprel.
Medzitým prišlo k trom posunom – cirkev začala a zrejme aj ukončila vyšetrovanie celého prípadu, pričom výsledok zhrnula do neutrálnej vety: „Mons. Sokol označil medializované informácie za lož.“ Samotný Sokol oznámil, že predaj pozemkov na Zlatých pieskoch sa uskutočnil až v roku 2000, bol riadne zdokumentovaný, takže v roku 1998 žiadne peniaze nemohli nikam odísť. A polícia oznámila, že o preverovaní tejto transakcie vo svojich archívoch nič nenašla, takže ak aj prípad preverovala, záznamy sú už skartované.
Čo z toho vyplýva?
Najskôr pár dôležitých poznámok. Byť novinárom nie je jednoduché povolanie. Občas musíme ísť pri hľadaní pravdy do veľkého rizika, občas za cenu súdu a občas dokonca aj za cenu straty svojho kreditu. Tým, že sme sa rozhodli otvoriť kauzu Sokol, riskujeme to najcennejšie, čo máme – dôveru čitateľov. Rozhodli sme sa tak, a boli sme si pritom vedomí všetkých rizík. Pri ich zvažovaní nakoniec prevážilo, že ak chceme ostať verní nášmu povolaniu, nemôžeme inak, než riskovať. Nemá sa to robiť často, ani ľahkovážne, ale niekedy niet inej cesty. Dva príklady za všetky – pri afére Watergate stavali novinári z Washington Post najmä na anonymných zdrojoch, a konkurencia vtedy ich informácie pokladala za nezodpovedné klebety. Nakoniec to však viedlo k odchodu prezidenta USA. Bližšia našim pomerom je paralela s podplácaním novinárov pred voľbami 1998 zo strany SDK. Ani vtedy neboli listinné dôkazy, len tri zdroje, ktorým sme verili. Aj vtedy sme boli pod paľbou kritiky. Vtedy sa dokonca tvrdilo, že neoverenou informáciou ohrozujeme lepšiu budúcnosť Slovenska a pomáhame Mečiarovi. Ale aj keď sa celá aféra dodnes nevyšetrila, nemáme žiadne pochybnosti, či bolo správne vyjsť s informáciou na verejnosť. Trom vtedajším zdrojom dodnes plne veríme, a myslíme si, že upozorniť na podplácanie novinárov bolo správne nielen z hľadiska novinárskeho, ale aj z hľadiska SDK, ak mala byť skutočnou alternatívou.
A teraz k samotnej kauze Sokol. Ak dnes mnohí žiadajú listinné dôkazy, ktoré by nezvratne preukázali celú transakciu, nemáme ich. Nie sme polícia, takže nemáme prístup k bankovému tajomstvu (a polícia tvrdí, že ak aj celú transakciu preverovala, vec je už skartovaná). A nie sme ani cirkev, takže nemáme prístup k jej účtovníctvu a súpisu majetku. To, čo máme, sú svedectvá a informácie našich zdrojov, ktorým dôverujeme. Tieto zdroje však nemôžeme odkryť, pretože taká bola dohoda, a my ju, samozrejme, splníme. Preto teraz žiadame o vašu dôveru.
Zatiaľ môžeme povedať len to, že jeden zdroj je zo svetského prostredia, a dva z cirkevného. A môžeme tiež povedať, že jeden z troch zdrojov nám už potvrdil, že ak dôjde k súdu, príde naň a odhalí svoju identitu.
Mrzí nás, že sme sa v jednej veci pomýlili: za chybu okolo pozemkov na Zlatých pieskoch sa ospravedlňujeme. Trváme však na podstate informácie troch zdrojov – nešlo o konkrétne pozemky, ale o prevod cirkevných peňazí na účet agenta ŠtB.
Mnohých dnes mätie, ako sebaisto Ján Sokol vyvracia naše obvinenie. „Môžem to prísahou potvrdiť, že nie,“ odpovedal napríklad pred dvoma týždňami na našu otázku, či nevedel, že Štefan Náhlik bol agentom ŠtB, ktorý bol zapojený do známej akcie proti františkánom. Prenasledovaný františkán Peter Rúčka nám však potvrdil, že Sokola o tomto fakte informoval ešte na jeseň 1993. Takže prísaha proti svedectvu. Ťažký prípad.
Samozrejme, že v pátraní a zhromažďovaní ďalších informácií budeme pokračovať. Nemáme kapacitu a právomoci polície, a nie sme ani cirkev (len
vnútorné mechanizmy cirkvi môžu napríklad preukázať, či jej tých 500 miliónov chýba a odkiaľ pochádzali). Sme len novinári, ktorým záleží na pravde. A tiež na mene cirkvi.
Kauzu sme otvorili, a riskujeme tým svoje meno. Ale nemohli sme inak.
Medzitým prišlo k trom posunom – cirkev začala a zrejme aj ukončila vyšetrovanie celého prípadu, pričom výsledok zhrnula do neutrálnej vety: „Mons. Sokol označil medializované informácie za lož.“ Samotný Sokol oznámil, že predaj pozemkov na Zlatých pieskoch sa uskutočnil až v roku 2000, bol riadne zdokumentovaný, takže v roku 1998 žiadne peniaze nemohli nikam odísť. A polícia oznámila, že o preverovaní tejto transakcie vo svojich archívoch nič nenašla, takže ak aj prípad preverovala, záznamy sú už skartované.
Čo z toho vyplýva?
Najskôr pár dôležitých poznámok. Byť novinárom nie je jednoduché povolanie. Občas musíme ísť pri hľadaní pravdy do veľkého rizika, občas za cenu súdu a občas dokonca aj za cenu straty svojho kreditu. Tým, že sme sa rozhodli otvoriť kauzu Sokol, riskujeme to najcennejšie, čo máme – dôveru čitateľov. Rozhodli sme sa tak, a boli sme si pritom vedomí všetkých rizík. Pri ich zvažovaní nakoniec prevážilo, že ak chceme ostať verní nášmu povolaniu, nemôžeme inak, než riskovať. Nemá sa to robiť často, ani ľahkovážne, ale niekedy niet inej cesty. Dva príklady za všetky – pri afére Watergate stavali novinári z Washington Post najmä na anonymných zdrojoch, a konkurencia vtedy ich informácie pokladala za nezodpovedné klebety. Nakoniec to však viedlo k odchodu prezidenta USA. Bližšia našim pomerom je paralela s podplácaním novinárov pred voľbami 1998 zo strany SDK. Ani vtedy neboli listinné dôkazy, len tri zdroje, ktorým sme verili. Aj vtedy sme boli pod paľbou kritiky. Vtedy sa dokonca tvrdilo, že neoverenou informáciou ohrozujeme lepšiu budúcnosť Slovenska a pomáhame Mečiarovi. Ale aj keď sa celá aféra dodnes nevyšetrila, nemáme žiadne pochybnosti, či bolo správne vyjsť s informáciou na verejnosť. Trom vtedajším zdrojom dodnes plne veríme, a myslíme si, že upozorniť na podplácanie novinárov bolo správne nielen z hľadiska novinárskeho, ale aj z hľadiska SDK, ak mala byť skutočnou alternatívou.
A teraz k samotnej kauze Sokol. Ak dnes mnohí žiadajú listinné dôkazy, ktoré by nezvratne preukázali celú transakciu, nemáme ich. Nie sme polícia, takže nemáme prístup k bankovému tajomstvu (a polícia tvrdí, že ak aj celú transakciu preverovala, vec je už skartovaná). A nie sme ani cirkev, takže nemáme prístup k jej účtovníctvu a súpisu majetku. To, čo máme, sú svedectvá a informácie našich zdrojov, ktorým dôverujeme. Tieto zdroje však nemôžeme odkryť, pretože taká bola dohoda, a my ju, samozrejme, splníme. Preto teraz žiadame o vašu dôveru.
Zatiaľ môžeme povedať len to, že jeden zdroj je zo svetského prostredia, a dva z cirkevného. A môžeme tiež povedať, že jeden z troch zdrojov nám už potvrdil, že ak dôjde k súdu, príde naň a odhalí svoju identitu.
Mrzí nás, že sme sa v jednej veci pomýlili: za chybu okolo pozemkov na Zlatých pieskoch sa ospravedlňujeme. Trváme však na podstate informácie troch zdrojov – nešlo o konkrétne pozemky, ale o prevod cirkevných peňazí na účet agenta ŠtB.
Mnohých dnes mätie, ako sebaisto Ján Sokol vyvracia naše obvinenie. „Môžem to prísahou potvrdiť, že nie,“ odpovedal napríklad pred dvoma týždňami na našu otázku, či nevedel, že Štefan Náhlik bol agentom ŠtB, ktorý bol zapojený do známej akcie proti františkánom. Prenasledovaný františkán Peter Rúčka nám však potvrdil, že Sokola o tomto fakte informoval ešte na jeseň 1993. Takže prísaha proti svedectvu. Ťažký prípad.
Samozrejme, že v pátraní a zhromažďovaní ďalších informácií budeme pokračovať. Nemáme kapacitu a právomoci polície, a nie sme ani cirkev (len
vnútorné mechanizmy cirkvi môžu napríklad preukázať, či jej tých 500 miliónov chýba a odkiaľ pochádzali). Sme len novinári, ktorým záleží na pravde. A tiež na mene cirkvi.
Kauzu sme otvorili, a riskujeme tým svoje meno. Ale nemohli sme inak.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.