Mimoriadna schôdza o Orbánovi, ktorú si koalícia zorganizovala, je zatiaľ najbizarnejší z prejavov nacionálneho blúznenia „tam hore“. Z úst predsedu Fideszu odznelo v kampani (i pred ňou) podobných výrokov, akých sa dopustil v Ostrihome, desiatky. Či doma, či na rumunskom území, kde bol osobne podporiť stranu biskupa Tókésa. Zvolať najvyšší zákonodarný zbor a prijímať uznesenie na tému, čo Orbán povedal, však ani v Bukurešti, ani v Kyjeve či Belehrade nikomu nenapadlo, hoci „Karpatská kotlina“ ich mohla „osloviť“ rovnako... Na Balkáne a Ukrajine totiž z najprimitívnejších foriem nacionalizmu, zrejme, vyrástli, o čom svedčí aj to, že na rozdiel od Slovenska sa v minulosti oficiálne nevyjadrovali napr. ani k Maďarskej garde. Takúto fascináciu Maďarskom a Maďarmi vidieť len u terajšej vládnej garnitúry v Bratislave, pričom už naozaj nie je reč len o Slotovi.
Vytvoriť politickú udalosť na úrovni parlamentného rokovania z výrokov kohokoľvek je nonsens. Prekrytie koaličných škandálov, či mobilizácia „národne uvedomelých“ voličov, sa ako motivácie isteže nedajú prehliadnuť. Avšak chorobné vymedzovanie sa voči Maďarsku a Maďarom je konštanta vládnej politiky od júna 2006. Ak odrátame Gyurcsányho zrušenie schôdzky s Ficom v auguste 2006, triviálna analýza prezradí, že napriek vnútorným krízam i excesom, čo lomcujú Maďarskom, na dramatickom zhoršení dvojstranných vzťahov, aké dnes nemajú obdobu medzi žiadnou inou dvojicou členov EÚ, nesie leví diel viny maďarský komplex Smer-SNS-HZDS. A to, čo robí prognózu tragickou, je, že Fico sa Orbánovi, na ktorého pravidelne verbálne útočí, ako partnerovi nevyhne. Obraz susedských vzťahov po apríli 2010, keď Fidesz s vysokou pravdepodobnosťou prevezme moc v Budapešti, je mimo predstavivosti i tej najbujnejšej fantázie.
Vzývanie maďarského kultúrneho národa je od Orbána smerom na Slovensko zbytočná a zlá provokácia. A smerom domov snaha o maximalizáciu volebného zisku. Ale nič viac. Je len problém koalície a čiastočne i „slovenskej“ opozície, že „maďarský záujem v Karpatskej kotline“ si vedia predstaviť len ako útok na územnú integritu. Je to nezmysel. Legitímny spoločný záujem všetkých „hungarofónnych“ poslancov môže napr. byť zachovanie reči, tradícií, kultúry na územiach, kde žijú. Alebo rozvoj infraštruktúry, aby mali k sebe rovnako blízko, ako je z Budapešti do Miškovca... Orbán, isteže, vytvára svoju „novú väčšinu“ na národnom princípe. Otvorene rozpráva o podpore autonómie, ak ju menšina vyžaduje (čo nie je samo osebe nič hriešne) a revizionistický mýtus udržiava v časti „hlbokých Maďarov“ celkom zámerne. Fakt, že je podpredsedom európskych ľudovcov, a že už bol pri moci, pritom môže klamať, keďže azda niet politika, ktorý by prešiel v kariére toľkými metamorfózami. Pričom jeho štylizácia do polohy akéhosi duchovného vodcu národa, zjednotiteľa-mesiáša, až desí.
To, čo robí celú hystériu absurdnou, však je, že ani ústavná väčšina Fideszu v maďarskom parlamente žiadny vplyv na slovenskú štátnosť či integritu mať nemôže. Diabolizácia Orbána, ktorou sa šíri na Slovensku obraz maďarského nepriateľa a v Maďarsku hrôza zo slovenského nacionalizmu, je väčšou hrozbou pre pokoj medzi národmi, než Orbán sám na čele krajiny, ktorá päť rokov nebude mať inú starosť, než splácanie dlhov a nastolenie základnej rovnováhy v ekonomike.
Vytvoriť politickú udalosť na úrovni parlamentného rokovania z výrokov kohokoľvek je nonsens. Prekrytie koaličných škandálov, či mobilizácia „národne uvedomelých“ voličov, sa ako motivácie isteže nedajú prehliadnuť. Avšak chorobné vymedzovanie sa voči Maďarsku a Maďarom je konštanta vládnej politiky od júna 2006. Ak odrátame Gyurcsányho zrušenie schôdzky s Ficom v auguste 2006, triviálna analýza prezradí, že napriek vnútorným krízam i excesom, čo lomcujú Maďarskom, na dramatickom zhoršení dvojstranných vzťahov, aké dnes nemajú obdobu medzi žiadnou inou dvojicou členov EÚ, nesie leví diel viny maďarský komplex Smer-SNS-HZDS. A to, čo robí prognózu tragickou, je, že Fico sa Orbánovi, na ktorého pravidelne verbálne útočí, ako partnerovi nevyhne. Obraz susedských vzťahov po apríli 2010, keď Fidesz s vysokou pravdepodobnosťou prevezme moc v Budapešti, je mimo predstavivosti i tej najbujnejšej fantázie.
Vzývanie maďarského kultúrneho národa je od Orbána smerom na Slovensko zbytočná a zlá provokácia. A smerom domov snaha o maximalizáciu volebného zisku. Ale nič viac. Je len problém koalície a čiastočne i „slovenskej“ opozície, že „maďarský záujem v Karpatskej kotline“ si vedia predstaviť len ako útok na územnú integritu. Je to nezmysel. Legitímny spoločný záujem všetkých „hungarofónnych“ poslancov môže napr. byť zachovanie reči, tradícií, kultúry na územiach, kde žijú. Alebo rozvoj infraštruktúry, aby mali k sebe rovnako blízko, ako je z Budapešti do Miškovca... Orbán, isteže, vytvára svoju „novú väčšinu“ na národnom princípe. Otvorene rozpráva o podpore autonómie, ak ju menšina vyžaduje (čo nie je samo osebe nič hriešne) a revizionistický mýtus udržiava v časti „hlbokých Maďarov“ celkom zámerne. Fakt, že je podpredsedom európskych ľudovcov, a že už bol pri moci, pritom môže klamať, keďže azda niet politika, ktorý by prešiel v kariére toľkými metamorfózami. Pričom jeho štylizácia do polohy akéhosi duchovného vodcu národa, zjednotiteľa-mesiáša, až desí.
To, čo robí celú hystériu absurdnou, však je, že ani ústavná väčšina Fideszu v maďarskom parlamente žiadny vplyv na slovenskú štátnosť či integritu mať nemôže. Diabolizácia Orbána, ktorou sa šíri na Slovensku obraz maďarského nepriateľa a v Maďarsku hrôza zo slovenského nacionalizmu, je väčšou hrozbou pre pokoj medzi národmi, než Orbán sám na čele krajiny, ktorá päť rokov nebude mať inú starosť, než splácanie dlhov a nastolenie základnej rovnováhy v ekonomike.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.