Facebook je prudko rozrastajúca sa internetová sieť. Komunikuje cez ňu 200 miliónov ľudí, ukazujú si fotky, zbierajú priateľstvá. Poznám jedného, čo tam má 1 500 „friends“. Mňa Facebook od začiatku odpudzoval. V prchavom tranzitnom prostredí bruselskej eurobubliny má však veľmi silnú základňu. „Si na Facebooku?“, ozýva sa zo všetkých strán. Každý týždeň sa v Bruseli konajú večierky, o ktorých sa človek bez Facebooku vôbec nedozvie.
Raz som strávil príjemný večer v bare „Delecta“, v bývalom obchode s delikatesami v štýle päťdesiatych rokov, v ktorom svojsky krásne ženy šírili okolo seba atmosféru bisexuality.
Bol som tam s dvoma Belgičankami. Jednej z nich barmanka povedala: „Tu as l´air d´avoir de beaux seins.“ To bol francúzsky kompliment, každý preklad by znel neohrabane, „beaux seins“ znamená “krásne prsia”. Keď tá druhá Belgičanka zrazu narazila na svojho priateľa z Facebooku, bolo po iskrení. Ešte nikdy sa s ním nestretla. Nasledovala minúta utrpenia, trápnosti, nervozity a bezradnosti. Radšej 1 500 nepriateľov, pomyslel som si, ako jeden jediný facebook-friend.
S veľkou predpojatosťou som sa vybral do Európskeho parlamentu na debatu “Facebook – áno alebo nie?”. Organizátorom bola Hebe, mladá sieť mladých metropolitných profesionálov. Publikum bolo mladé, všetci na Facebooku, a obaja protivníci Facebooku na pódiu boli v súlade s polodemokratickou podstatou Únie v skutočnosti napoly za.
Mužský protivník, ležérne oblečený Miguel, nezrozumiteľnou angličtinou čítal niečo zo stanov americkej firmy. Ženská protivníčka, zaoblená a ustaraná, sa prihlásila k Facebooku, nabádala však na ochranné opatrenia, najmä pre tínedžerov.
Obaja zástancovia Facebooku, s romantizujúcim menom „Tree Huggers“, zodpovedali mojim najdivokejším fantáziám. Boli to biznis-dvojičky s okuliarmi a modrými kravatami, štíhli a uhladení, bez mimiky.
Boli takí sympatickí ako zástupcovia farmaceutického koncernu z Marsu, po rétorickej stránke ich však predstihli. Často používali slovko „moderní“. „Budúcnosť prinesie ešte viac technológie, ak zohľadníme povahu človeka,“ vraveli. Vychvaľovali rôzne nástroje na Facebooku: „Keď niekoho nechceš, môžeš ho vymazať. Je to na Tebe.“
Na záver sa hlasovalo. Tree-Huggers získali 24, proti bolo 12 hlasov. Moderátorka to uzavrela slovami: „Ak chcete, vymeňte si svoje facebookové profily!“ Nasledovalo jednoduché občerstvenie, namáčali sme si chipsy do omáčok. S miernou nechuťou som sa priblížil k obom Tree-Huggersom. Spýtal som sa ich, či majú kontakty na scientológov. „Na to si ako prišiel?“, reagovali otázkou. „No, aj oni sú moderní, vysadení na techniku a dynamickí.“ „Ten je dobrý,“ znela odpoveď. So scientológmi vraj nemajú nič spoločné.
Chcelo sa mi ešte ďalej nadávať na týchto facebook-people. Napríklad na praktikantku v EÚ, 22 rokov, 200 priateľov, s ktorou som sa v jednu sivú belgickú nedeľu prechádzal po plážovej promenáde v Ostende. Pojem priateľstva, ako sa používa na Facebooku, som označil za infantilný, dala mi celkom za pravdu. Napriek tomu tam už na druhý deň bola zas.
Môj prekladateľ do angličtiny, 55 rokov, je však teraz mŕtvy. Jeho preklady boli lepšie ako moje originály, aj tento text by bol prekladal.
O tretej v noci, ako čítam na jeho parte, zanechal na Facebooku opis eufórie z opojenia životom, ktorý sa ho zmocnil na ulici vo Viedni pri splne mesiaca. Tri dni nato bol mŕtvy. Nebyť Facebooku, nevedel by som, že bol ešte raz pred smrťou štastný. No aj napriek tomu mi niečo tam vonku naháňa strach.
Raz som strávil príjemný večer v bare „Delecta“, v bývalom obchode s delikatesami v štýle päťdesiatych rokov, v ktorom svojsky krásne ženy šírili okolo seba atmosféru bisexuality.
Bol som tam s dvoma Belgičankami. Jednej z nich barmanka povedala: „Tu as l´air d´avoir de beaux seins.“ To bol francúzsky kompliment, každý preklad by znel neohrabane, „beaux seins“ znamená “krásne prsia”. Keď tá druhá Belgičanka zrazu narazila na svojho priateľa z Facebooku, bolo po iskrení. Ešte nikdy sa s ním nestretla. Nasledovala minúta utrpenia, trápnosti, nervozity a bezradnosti. Radšej 1 500 nepriateľov, pomyslel som si, ako jeden jediný facebook-friend.
S veľkou predpojatosťou som sa vybral do Európskeho parlamentu na debatu “Facebook – áno alebo nie?”. Organizátorom bola Hebe, mladá sieť mladých metropolitných profesionálov. Publikum bolo mladé, všetci na Facebooku, a obaja protivníci Facebooku na pódiu boli v súlade s polodemokratickou podstatou Únie v skutočnosti napoly za.
Mužský protivník, ležérne oblečený Miguel, nezrozumiteľnou angličtinou čítal niečo zo stanov americkej firmy. Ženská protivníčka, zaoblená a ustaraná, sa prihlásila k Facebooku, nabádala však na ochranné opatrenia, najmä pre tínedžerov.
Obaja zástancovia Facebooku, s romantizujúcim menom „Tree Huggers“, zodpovedali mojim najdivokejším fantáziám. Boli to biznis-dvojičky s okuliarmi a modrými kravatami, štíhli a uhladení, bez mimiky.
Boli takí sympatickí ako zástupcovia farmaceutického koncernu z Marsu, po rétorickej stránke ich však predstihli. Často používali slovko „moderní“. „Budúcnosť prinesie ešte viac technológie, ak zohľadníme povahu človeka,“ vraveli. Vychvaľovali rôzne nástroje na Facebooku: „Keď niekoho nechceš, môžeš ho vymazať. Je to na Tebe.“
Na záver sa hlasovalo. Tree-Huggers získali 24, proti bolo 12 hlasov. Moderátorka to uzavrela slovami: „Ak chcete, vymeňte si svoje facebookové profily!“ Nasledovalo jednoduché občerstvenie, namáčali sme si chipsy do omáčok. S miernou nechuťou som sa priblížil k obom Tree-Huggersom. Spýtal som sa ich, či majú kontakty na scientológov. „Na to si ako prišiel?“, reagovali otázkou. „No, aj oni sú moderní, vysadení na techniku a dynamickí.“ „Ten je dobrý,“ znela odpoveď. So scientológmi vraj nemajú nič spoločné.
Chcelo sa mi ešte ďalej nadávať na týchto facebook-people. Napríklad na praktikantku v EÚ, 22 rokov, 200 priateľov, s ktorou som sa v jednu sivú belgickú nedeľu prechádzal po plážovej promenáde v Ostende. Pojem priateľstva, ako sa používa na Facebooku, som označil za infantilný, dala mi celkom za pravdu. Napriek tomu tam už na druhý deň bola zas.
Môj prekladateľ do angličtiny, 55 rokov, je však teraz mŕtvy. Jeho preklady boli lepšie ako moje originály, aj tento text by bol prekladal.
O tretej v noci, ako čítam na jeho parte, zanechal na Facebooku opis eufórie z opojenia životom, ktorý sa ho zmocnil na ulici vo Viedni pri splne mesiaca. Tri dni nato bol mŕtvy. Nebyť Facebooku, nevedel by som, že bol ešte raz pred smrťou štastný. No aj napriek tomu mi niečo tam vonku naháňa strach.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.