Jediný problém vidím v tom, že za kradnutie sa nevyznamenáva, dokonca tí, čo kradnú, sa tým neradi chvália, niektorí to aj taja, alebo aspoň tutlajú. Lenže pozoruhodná zlodejina sa akosi ututlať nedá. Nevedno ako, nevedno prečo, každý sa to skôr či neskôr dozvie, rozchýri sa to. Zlodejom je to nepríjemné, nechcú odpovedať na všetečné otázky, všelijako sa vykrúcajú, ako keby sa za výsledky svojej práce nedajbože hanbili. Nuž, treba priznať, že u nás ešte stále straší ten...ako ho nazvať...malomeštiacky predsudok, že kradnúť je hanba. Iste, nikto to už nemyslí vážne. Ale predsa len, hovorí sa to a niekedy aj málo informovaní novinári čosi v takom duchu napíšu. Že vraj ten a ten ukradol to a to a že vraj sa to nepatrí a takéto rôzne povedačky. Jasné, spomína sa to v Biblii, aj to len jednou vetou, nerozvitou. Ale veď sa tam píše aj, že „Nezosmilníš!“ a tiež to nikto neberie naozaj, ale len akože. Akože nezosmilniť je niečo celkom iné ako nezosmilniť naozaj. A tak je to aj s „Nepokradneš!“. Úprimne povedané, musí to tam byť kvôli tradícii a aj kvôli tomu, aby si bytosti z iných galaxií, ak nás náhodou niekedy navštívia, nemysleli, že nie sme civilizovaní. V Biblii to majú čierne na bielom, že sme. Takže navonok akože nekradneme, ale v skutočnosti, prečo nie? Príležitostí je habadej. Pôda. Lesy. Energetické zdroje. Vodné plochy. Obytné domy. Administratívne budovy. Bicykle. Pardón, to je preklep, bicykle nie. Ukradnúť bicykel, to je naozaj hanba a zlodej by mal byť primerane potrestaný. Čo je veľa, to je veľa. Veď sme to kedysi videli aj vo filme Zlodeji bicyklov, ako potom museli utekať a vôbec, aký je takýto spôsob kradnutia ponižujúci a nehodný našej kultúrnej onej. Kradnúť sa má na úrovni a tak, aby v tom bolo zainteresovaných čo najviac záujemcov, podľa možnosti zo všetkých vrstiev spoločnosti. Potom nikto nikomu nebude môcť nič vyčítať, pretože každý v tom bude trochu namočený. Tých, čo v tom nebudú namočení, sa netreba obávať, pretože v podstate netúžia po ničom inom, len aby sa tiež mohli namočiť. Takže v nich treba udržiavať vedomie, že aj im sa raz ujde. Len netreba konkretizovať, že kedy a čo, lebo to je riskantné. Mohli by stratiť trpezlivosť a predbehnúť chod udalostí. Ak všetko pôjde tak ako doteraz, je možné, že časom sa za kradnutie budú udeľovať štátne vyznamenania (pravdaže, nebudú spojené s finančným ocenením, to by bolo nechutné). A možno, že ak sa naozaj udomácnime v Európskej únii, bude na zlodejinu pamätať aj komisia, ktorá udeľuje Nobelove ceny (finančná odmena pôjde najprv na charitu a až tam sa rozkradne). Napokon, novozvolení poslanci do Európskeho parlamentu by už mohli začať sondovať situáciu a opatrne sa hlásiť do diskusie. Ak sa to nepresadí v tomto volebnom období, tak nabudúce. Vydržíme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.