Sergej sa narodil v Prešove, kde už ako gymnazista hrával divadlo. Jeho talent nemohol zostať nepovšimnutý, a preto už v roku 1985 nastúpil do vtedajšieho Ukrajinského národného divadla. Ako viacerí kolegovia z tohto divadla vyštudoval v rokoch 1986 ?1990 Vysokú školu divadelného umenia Karpenka – Kareho v Kyjeve. Potom sa vrátil do divadla, z ktorého sa medzitým stalo rusínske Divadlo Alexandra Duchnoviča. V tomto divadle hral celý zvyšok svojho príliš krátkeho života. Popritom si odskočil na niekoľko hosťovačiek a zahral si aj v niekoľkých filmoch a televíznych seriáloch (Zdivočelá země, Anjel milosrdenstva, Cesta do Budína, Četnické humoresky, Želary).
Sergej Hudák bol neobyčajný herec. Nikdy nehral „akože“, vždy iba naplno. Zoznámili sme sa po predstavení Bojčevovej hry Orchester Titanic na festivale Dotyky a spojenia v Martine, ktorú s Duchnovičovcami režíroval scénograf Jozef Ciller. Hral tu jedného zo stratených chudákov, hľadajúcich cestu zo zabudnutej železničnej stanice kdesi v ruskej pustatine. Keď spolu s kolegami Jozefom Tkáčom, Žeňom Libezňukom a Svetlanou Škovranovou vchádzali do čiernej debny, v ktorej ich iluzionista Hari (Vasil Rusiňák) odčaroval z tohto divného sveta, bolo to hrozne smutné a smutne skutočné. V divadelnom bare sa potom začalo naše priateľstvo.
Naposledy som ho videl hrať presne pred rokom – v máji 2008 na premiére Gorkého hry Na dne. Aj tu hral človeka strateného a zúfalého a hral ho znovu so všetkou vášňou a s majstrovstvom. Po premiére mu nebolo veľmi do reči. Bojoval s alkoholom a vedel, že v tomto boji prehráva.
Tí, ktorí Sergeja poznali, si určite spomenú na množstvo bizarných, veselých príbehov z jeho života. Keď napríklad študoval v Kyjeve, viackrát sa stalo, že sa vo veľkom meste stratil a z búdky volal kamarátom na internát. „Kde som?“ pýtal sa a oni mu pomohli nájsť cestu domov. „Serdžo, kde si?“ voláme teraz my a všetky telefónne búdky na svete zúfalo vyzváňajú. Možno, že už je doma.
Sergej Hudák, geniálny herec a citlivý, láskavý človek, zomrel pol roka pred svojimi 45. narodeninami. Vičnaja jemu pamjať!
Sergej Hudák bol neobyčajný herec. Nikdy nehral „akože“, vždy iba naplno. Zoznámili sme sa po predstavení Bojčevovej hry Orchester Titanic na festivale Dotyky a spojenia v Martine, ktorú s Duchnovičovcami režíroval scénograf Jozef Ciller. Hral tu jedného zo stratených chudákov, hľadajúcich cestu zo zabudnutej železničnej stanice kdesi v ruskej pustatine. Keď spolu s kolegami Jozefom Tkáčom, Žeňom Libezňukom a Svetlanou Škovranovou vchádzali do čiernej debny, v ktorej ich iluzionista Hari (Vasil Rusiňák) odčaroval z tohto divného sveta, bolo to hrozne smutné a smutne skutočné. V divadelnom bare sa potom začalo naše priateľstvo.
Naposledy som ho videl hrať presne pred rokom – v máji 2008 na premiére Gorkého hry Na dne. Aj tu hral človeka strateného a zúfalého a hral ho znovu so všetkou vášňou a s majstrovstvom. Po premiére mu nebolo veľmi do reči. Bojoval s alkoholom a vedel, že v tomto boji prehráva.
Tí, ktorí Sergeja poznali, si určite spomenú na množstvo bizarných, veselých príbehov z jeho života. Keď napríklad študoval v Kyjeve, viackrát sa stalo, že sa vo veľkom meste stratil a z búdky volal kamarátom na internát. „Kde som?“ pýtal sa a oni mu pomohli nájsť cestu domov. „Serdžo, kde si?“ voláme teraz my a všetky telefónne búdky na svete zúfalo vyzváňajú. Možno, že už je doma.
Sergej Hudák, geniálny herec a citlivý, láskavý človek, zomrel pol roka pred svojimi 45. narodeninami. Vičnaja jemu pamjať!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.