.biela stuha
„Každá myšlienka môže vyústiť do terorizmu, ak sa berie doslovne a uplatňuje absolútne. Toto je film o mnohých podobách terorizmu. Ak v ňom niekto bude chcieť vidieť len nemecký problém, bude to znamenať, že sa chce pod jeho ťarchou ukryť.“ (Michael Haneke)
Michael Haneke, 67-ročný nemecký režisér, je pravidelný účastník canneského festivalu. Za osem predchádzajúcich filmov získal na Croisette rôzne ocenenia (napríklad Cenu pre najlepšieho režiséra za Ukrytého alebo herecké ocenenie pre Isabelle Huppert za Pianistku). A práve z rúk vynikajúcej francúzskej herečky (prezidentky poroty) si prevzal režisér, striedavo žijúci v Rakúsku a Francúzsku, Zlatú palmu za dobovú drámu Das weisse Band. Dej je situovaný do malej protestantskej dediny v severnom Nemecku roku 1913, kde miestni obyvatelia žijú hierarchicky usporiadaným, cnostným a pobožným životom. Rozprávačom, i jednou z hlavných postáv ne-dramatického príbehu, je učiteľ spomínajúci na tajomné a znepokojujúce udalosti, ktoré osudovo poznačili miestnu komunitu. Snímka evokuje staré rodinné albumy nielen čierno-bielou optikou, ale najmä statickými vizuálnymi kompozíciami. Režisérovi sa na miniatúrnom priestore podarilo obdivuhodne zachytiť zárodky utajovaného zla, krutosti a pokrytectva, ktoré zostanú viac-menej nevysvetliteľné. Haneke, zastávajúci nekompromisný morálny status, zobrazil vo veľmi koncíznej a symbolickej podobe chorú spoločnosť, ktorej dôsledky správania a uvažovania sú rovnako nepochopiteľné a strašné ako následný celosvetový vojnový konflikt.
.masaker
„Kinatay vo filipínčine znamená, zabíjanie, masaker. Film bol nakrútený podľa skutočných udalostí. Nie je to horor v pravom zmysle slova, ale obsahuje isté prvky, špecifické pre tento žáner. Mojím zámerom bolo vytvoriť film, ktorý odkryje divákom ďalší stupeň strachu. Strachu, ktorý si pripomenú nielen ako nebezpečenstvo, ale aj výstrahu, ktorú si neuvedomujú.“ (Brillante Mendoza).
Azda najprekvapujúcejším verdiktom deväťčlennej jury bolo vyhlásenie Brillanteho Mendozu (49) za najlepšieho režiséra. Filipínsky tvorca súťažil v Cannes aj minulý rok, ale vtedy so Serbisom úplne prepadol. Ani tentoraz mu prítomní novinári nedávali žiadne šance, o to väčší rozruch jeho ocenenie vyvolalo. Kinatay má len niekoľko svetlých sekvencií v úvode, keď sa zoznamujeme s mladým policajným frekventantom, ktorý sa stihne zosobášiť a večer nastupuje na prvú misiu. Tá sa zmení na temnú odyseu nielen do nočného vnútrozemia, ale aj hrôzostrašnú sondu do mladíkovej psychiky. Budúci ochranca zákona je zaskočený a konfrontovaný neskutočnou brutalitou a sadizmom starších kolegov, ktorí unesú, znásilnia a rozštvrtia telo mladej drogovo závislej prostitútky. Epilóg nočnej mory obstarajú ranné správy o novej beštiálnej vražde neznámych páchateľov, pri ktorých mladomanželka chystá raňajky a teší sa na svojho muža.
.prorok
„Násilie je v tých väzniciach všadeprítomné. Je to ťažký kus každodenného chleba. Preto sú niektoré scény naturalistické. Ale to je iba jedna rovina príbehu. Druhá, určite dôležitejšia, je psychológia a vnútorný svet tých, ktorí tu vládnu a tých, ktorí im slúžia. Dosah tých prvých je neuveriteľne veľký.“ (Jacques Audiard).
Po minuloročnom víťazstve Laurenta Canteta opäť zaslúžený triumf francúzskeho filmára. Skúsený Jacques Audiard (57) väzenskou drámou Un prophéte o etnických mafiách priklincoval divákov k sedadlám aj napriek dva a polhodinovej dĺžke. U kritikov jasný kandidát na Zlatú palmu sa napokon tešil z Veľkej ceny poroty. Herecký debutant Tahar Rahim stelesnil devätnásťročného Araba, odsúdeného za drobný zločin na šesť rokov. Za väzenskými múrmi sa postupne mení z ustráchaného analfabeta na mocného zločineckého šéfa. Snímka, nakrútená takmer dokumentárnym štýlom, zvýraznená autentickými detailmi, disponuje skvelou scenáristickou gradáciou a presvedčivými hereckými výkonmi mladého Rahima a Nielsa Arestrupa v úlohe protihráča postaršieho bosa korzického gangu.
.antikrist
„Pred dvoma rokmi som trpel depresiami. Všetko vôkol mňa sa mi zdalo nepodstatné, triviálne. Nemohol som pracovať. Po šiestich mesiacoch som začal písať scenár. Bol to istý druh terapie, ale aj hľadanie, test, či ešte vôbec budem schopný urobiť nejaký film. Antikrist neobsahuje žiadny morálny kód. Má len niečo, čo možno nazvať ?základnými životnými potrebami´“. (Lars von Trier).
Dánsky vizionár Lars von Trier (53) svojím Antichristom opäť výrazným spôsobom zanechal neprehliadnuteľnú stopu v histórii najprestížnejšieho festivalu. Jeho film získal nálepku najväčšieho škandálu. Tvorca kultových snímok Europa, Prelomiť vlny, Tanečnica v tme alebo Dogville po odmlke predstavil dielo, ktoré vzbudilo ohromne protirečivé reakcie. Hoci podľa režisérových slov by malo ísť o čistý horor, výsledný tvar osciluje medzi psychologickou drámou, zamyslením sa nad ľudskou prirodzenosťou a šokujúcimi scénami partnerskej deštrukcie. Charlotte Gainsbourg (ocenená za herecký výkon) a Willem Dafoe sú manželmi, ktorí prišli o malého syna. Obaja silne duševne poznačení tragickým nešťastím hľadajú východisko v horskej chate zvanej Eden. Ukáže sa však, že dobrovoľná terapia má veľmi ďaleko od vzájomnej spásy. V druhej polovici filmu pri kaskáde extrémne vypätých obrazov sa publikum len zhlboka nadychovalo, aby po oslobodzujúcom konci (film bol venovaný pamiatke Andreja Tarkovského!) sa rozbučalo a rozpískalo.
Typické kino, ktoré rozčesne divákov na dve polovice. Tá, ktorá si však tento film obľúbi, bude oveľa, oveľa menšia.
.smäd
„Uvedomujem si kresťanské súvislosti upírskej témy, ale svoj film som chcel postaviť na všeobecnejších, humanistických základoch. V jadre môjho príbehu je človek, ktorý sa obetoval za druhých a teraz prežíva len vďaka tomu, že ich vysáva.“ (Park Chan-wook).
Známym menom na Croisette je aj kórejský režisér Park Chan-wook (46), ktorý v roku 2003 získal Veľkú cenu poroty za mysteriózneho Oldboya. Hoci teraz tiež nevyšiel naprázdno (Cena poroty), podľa ohlasov titulom Bakjwi mnohých sklamal. Ázijský filmár ponúkol značne komplikovanú hádanku s výrazným hororovým podtextom o kňazovi, ktorý sa stane upírom. Podľa všetkého mala byť cieľom snaha o demýtizovanie povestí o upíroch. Film trpí kolísavým tempom, a hoci v ňom krv strieka na všetky strany a občas prebleskne aj humorná scéna, celkovo pôsobí až únavne.
.samson a Dalila
„Cesta divákov cez temnotu sa rozjasní na konci príbehu. Tým svetlom je nekonvenčná láska mladého páru. Ich výzvy a boje sú inšpirované výjavmi, čo vidím každodenne pri vlastnej ceste životom v strednej Austrálii. Realita je naozaj taká.“ (Warwick Thornton).
Snímka Samson & Delilah zo života aborigénskych tínedžerov sa stala senzačným objavom canneského festivalu. Jej tvorca, Austrálčan Warwick Thornton (39), bol zaslúžene dekorovaný Zlatou kamerou za najlepší debut. Chudoba, bitky a fetovanie na jednej strane a symbolika v podobe invalidného vozíka a srdca z kvetov tvoria kostru krutej romance, kde sila lásky funguje ako jediný nástroj na prežitie. Film ponúka pôsobivý, autentický príbeh s dokumentárnym pozorovaním, s minimom dialógov a silnými hereckými kreáciami mladých predstaviteľov.
.hanební bastardi
„V posledných dvadsiatich rokoch sme videli veľa filmov, ktoré ukazovali vojnu z protivojnovej perspektívy. Ja nehovorím, že som za vojnu, pretože nie som. Ale v 40. a 50. rokoch vznikli filmy, ktoré boli napínavé a vzrušujúce. Vojnové filmy nemusia vždy ukazovať veci z pohľadu obete. Vybral som si túto historickú dobu a vložil do nej vlastné myšlienky a postavy.“ (Quentin Tarantino).
Na začiatku festivalu určite najaplaudovanejší tvorca, v jeho závere možno najsklamanejší (slabou náplasťou je asi ocenenie Christopha Waltza za najlepšieho herca.) Akčný vojnový „spektákel“ Inglourious Bastards bol najočakávanejšou snímkou tohtoročnej súťažnej kolekcie. Aby napokon, čo je u Tarantina (46) azda najmenej vítané, nevyvolal skoro žiadne reakcie. V 160-minútovom filme sa takmer nič dramatické nedeje. Fiktívny príbeh o definitívnom zlikvidovaní nacistických pohlavárov sleduje hrdlorezeckú bandu amerických vojakov židovského pôvodu, ktorá počas druhej svetovej vojny vo Francúzsku likviduje nacistov. Siahodlhé konverzačky a zopár efektných scén je však pomerne málo na vydarenú odľahčenú poctu poklesnutému umeniu, ktorým sa preslávený tvorca tak nadchýna.
.vstúpte do Voidu
„Nikdy som neexperimentoval s klinickou smrťou, nebol som v kóme a neverím v žiadny život po smrti. Ale páči sa mi myšlienka urobiť film o postave, ktorá sa chcela uistiť vo viere istej posmrtnej cesty. Lákalo ma vydať sa prostredníctvom nej na poslednú duchovnú cestu, kde sa zhmotňujú všetky utkvelé predstavy, túžby a obavy.“ (Gaspar Noé).
Najnovší film Gaspara Noého (45) Enter the Void veľmi silno polarizoval canneské publikum a väčšina prítomných ho radikálne odmietla. Samotným autorom označená psychedelická melodráma pri dĺžke 165 minút doslova balansovala na hranici znesiteľnosti. Ide o príbeh dvoch súrodencov, brata a sestry, ktorí v detstve stratili rodičov pri desivej autonehode a s touto stratou sa nevedia vyrovnať ani v dospelosti. Obaja sa presťahujú do Tokia, kde sa on živí ako drogový díler a ona je tanečnica pri tyči. Francúzsky režisér, preslávený filmami Carne, Seul contre tous alebo Irréversible, zvolil halucinogénnu koláž temných a ešte temnejších obrazov, plných neskrývaného sexu, drog a násilia. Výsledkom je film, po ktorom divák ďakuje, že to napokon prežil. Ustavične sa vracajúci ústredný motív z detstva, rozostrené flashbacky a rôzne farebné vidiny v kontraste s ponurou atmosférou nočného, blikajúceho odcudzeného mesta, podfarbené znepokojivou, ťaživou hudobnou tóninou vytvárajú zážitok, z ktorého sa nedá len tak vyspať.
.urobiť Woodstock
„Mal som štrnásť, keď sa Woodstock konal. Bolo cítiť vo vzduchu, že sa Amerika mení. Bolo to vidno v správach, hudbe, televízii. Aj keď som vtedy žil na Taiwane, vedel som, že o niečo ide.“ (Ang Lee).
Najväčšie sklamanie tohtoročnej súťaže sa volá Taking Woodstock. Nečakane sa oň postaral Ang Lee (54), držiteľ Oscara a laureát mnohých festivalov. Ako sa zhodli mnohé médiá: najzbytočnejší film, aký sa v tomto roku v Cannes uviedol. Snímka o legendárnom koncerte bez hudby, atmosféry, nápadu...
Autor je programový riaditeľ Art Film Fest
„Každá myšlienka môže vyústiť do terorizmu, ak sa berie doslovne a uplatňuje absolútne. Toto je film o mnohých podobách terorizmu. Ak v ňom niekto bude chcieť vidieť len nemecký problém, bude to znamenať, že sa chce pod jeho ťarchou ukryť.“ (Michael Haneke)
Michael Haneke, 67-ročný nemecký režisér, je pravidelný účastník canneského festivalu. Za osem predchádzajúcich filmov získal na Croisette rôzne ocenenia (napríklad Cenu pre najlepšieho režiséra za Ukrytého alebo herecké ocenenie pre Isabelle Huppert za Pianistku). A práve z rúk vynikajúcej francúzskej herečky (prezidentky poroty) si prevzal režisér, striedavo žijúci v Rakúsku a Francúzsku, Zlatú palmu za dobovú drámu Das weisse Band. Dej je situovaný do malej protestantskej dediny v severnom Nemecku roku 1913, kde miestni obyvatelia žijú hierarchicky usporiadaným, cnostným a pobožným životom. Rozprávačom, i jednou z hlavných postáv ne-dramatického príbehu, je učiteľ spomínajúci na tajomné a znepokojujúce udalosti, ktoré osudovo poznačili miestnu komunitu. Snímka evokuje staré rodinné albumy nielen čierno-bielou optikou, ale najmä statickými vizuálnymi kompozíciami. Režisérovi sa na miniatúrnom priestore podarilo obdivuhodne zachytiť zárodky utajovaného zla, krutosti a pokrytectva, ktoré zostanú viac-menej nevysvetliteľné. Haneke, zastávajúci nekompromisný morálny status, zobrazil vo veľmi koncíznej a symbolickej podobe chorú spoločnosť, ktorej dôsledky správania a uvažovania sú rovnako nepochopiteľné a strašné ako následný celosvetový vojnový konflikt.
.masaker
„Kinatay vo filipínčine znamená, zabíjanie, masaker. Film bol nakrútený podľa skutočných udalostí. Nie je to horor v pravom zmysle slova, ale obsahuje isté prvky, špecifické pre tento žáner. Mojím zámerom bolo vytvoriť film, ktorý odkryje divákom ďalší stupeň strachu. Strachu, ktorý si pripomenú nielen ako nebezpečenstvo, ale aj výstrahu, ktorú si neuvedomujú.“ (Brillante Mendoza).
Azda najprekvapujúcejším verdiktom deväťčlennej jury bolo vyhlásenie Brillanteho Mendozu (49) za najlepšieho režiséra. Filipínsky tvorca súťažil v Cannes aj minulý rok, ale vtedy so Serbisom úplne prepadol. Ani tentoraz mu prítomní novinári nedávali žiadne šance, o to väčší rozruch jeho ocenenie vyvolalo. Kinatay má len niekoľko svetlých sekvencií v úvode, keď sa zoznamujeme s mladým policajným frekventantom, ktorý sa stihne zosobášiť a večer nastupuje na prvú misiu. Tá sa zmení na temnú odyseu nielen do nočného vnútrozemia, ale aj hrôzostrašnú sondu do mladíkovej psychiky. Budúci ochranca zákona je zaskočený a konfrontovaný neskutočnou brutalitou a sadizmom starších kolegov, ktorí unesú, znásilnia a rozštvrtia telo mladej drogovo závislej prostitútky. Epilóg nočnej mory obstarajú ranné správy o novej beštiálnej vražde neznámych páchateľov, pri ktorých mladomanželka chystá raňajky a teší sa na svojho muža.
.prorok
„Násilie je v tých väzniciach všadeprítomné. Je to ťažký kus každodenného chleba. Preto sú niektoré scény naturalistické. Ale to je iba jedna rovina príbehu. Druhá, určite dôležitejšia, je psychológia a vnútorný svet tých, ktorí tu vládnu a tých, ktorí im slúžia. Dosah tých prvých je neuveriteľne veľký.“ (Jacques Audiard).
Po minuloročnom víťazstve Laurenta Canteta opäť zaslúžený triumf francúzskeho filmára. Skúsený Jacques Audiard (57) väzenskou drámou Un prophéte o etnických mafiách priklincoval divákov k sedadlám aj napriek dva a polhodinovej dĺžke. U kritikov jasný kandidát na Zlatú palmu sa napokon tešil z Veľkej ceny poroty. Herecký debutant Tahar Rahim stelesnil devätnásťročného Araba, odsúdeného za drobný zločin na šesť rokov. Za väzenskými múrmi sa postupne mení z ustráchaného analfabeta na mocného zločineckého šéfa. Snímka, nakrútená takmer dokumentárnym štýlom, zvýraznená autentickými detailmi, disponuje skvelou scenáristickou gradáciou a presvedčivými hereckými výkonmi mladého Rahima a Nielsa Arestrupa v úlohe protihráča postaršieho bosa korzického gangu.
.antikrist
„Pred dvoma rokmi som trpel depresiami. Všetko vôkol mňa sa mi zdalo nepodstatné, triviálne. Nemohol som pracovať. Po šiestich mesiacoch som začal písať scenár. Bol to istý druh terapie, ale aj hľadanie, test, či ešte vôbec budem schopný urobiť nejaký film. Antikrist neobsahuje žiadny morálny kód. Má len niečo, čo možno nazvať ?základnými životnými potrebami´“. (Lars von Trier).
Dánsky vizionár Lars von Trier (53) svojím Antichristom opäť výrazným spôsobom zanechal neprehliadnuteľnú stopu v histórii najprestížnejšieho festivalu. Jeho film získal nálepku najväčšieho škandálu. Tvorca kultových snímok Europa, Prelomiť vlny, Tanečnica v tme alebo Dogville po odmlke predstavil dielo, ktoré vzbudilo ohromne protirečivé reakcie. Hoci podľa režisérových slov by malo ísť o čistý horor, výsledný tvar osciluje medzi psychologickou drámou, zamyslením sa nad ľudskou prirodzenosťou a šokujúcimi scénami partnerskej deštrukcie. Charlotte Gainsbourg (ocenená za herecký výkon) a Willem Dafoe sú manželmi, ktorí prišli o malého syna. Obaja silne duševne poznačení tragickým nešťastím hľadajú východisko v horskej chate zvanej Eden. Ukáže sa však, že dobrovoľná terapia má veľmi ďaleko od vzájomnej spásy. V druhej polovici filmu pri kaskáde extrémne vypätých obrazov sa publikum len zhlboka nadychovalo, aby po oslobodzujúcom konci (film bol venovaný pamiatke Andreja Tarkovského!) sa rozbučalo a rozpískalo.
Typické kino, ktoré rozčesne divákov na dve polovice. Tá, ktorá si však tento film obľúbi, bude oveľa, oveľa menšia.
.smäd
„Uvedomujem si kresťanské súvislosti upírskej témy, ale svoj film som chcel postaviť na všeobecnejších, humanistických základoch. V jadre môjho príbehu je človek, ktorý sa obetoval za druhých a teraz prežíva len vďaka tomu, že ich vysáva.“ (Park Chan-wook).
Známym menom na Croisette je aj kórejský režisér Park Chan-wook (46), ktorý v roku 2003 získal Veľkú cenu poroty za mysteriózneho Oldboya. Hoci teraz tiež nevyšiel naprázdno (Cena poroty), podľa ohlasov titulom Bakjwi mnohých sklamal. Ázijský filmár ponúkol značne komplikovanú hádanku s výrazným hororovým podtextom o kňazovi, ktorý sa stane upírom. Podľa všetkého mala byť cieľom snaha o demýtizovanie povestí o upíroch. Film trpí kolísavým tempom, a hoci v ňom krv strieka na všetky strany a občas prebleskne aj humorná scéna, celkovo pôsobí až únavne.
.samson a Dalila
„Cesta divákov cez temnotu sa rozjasní na konci príbehu. Tým svetlom je nekonvenčná láska mladého páru. Ich výzvy a boje sú inšpirované výjavmi, čo vidím každodenne pri vlastnej ceste životom v strednej Austrálii. Realita je naozaj taká.“ (Warwick Thornton).
Snímka Samson & Delilah zo života aborigénskych tínedžerov sa stala senzačným objavom canneského festivalu. Jej tvorca, Austrálčan Warwick Thornton (39), bol zaslúžene dekorovaný Zlatou kamerou za najlepší debut. Chudoba, bitky a fetovanie na jednej strane a symbolika v podobe invalidného vozíka a srdca z kvetov tvoria kostru krutej romance, kde sila lásky funguje ako jediný nástroj na prežitie. Film ponúka pôsobivý, autentický príbeh s dokumentárnym pozorovaním, s minimom dialógov a silnými hereckými kreáciami mladých predstaviteľov.
.hanební bastardi
„V posledných dvadsiatich rokoch sme videli veľa filmov, ktoré ukazovali vojnu z protivojnovej perspektívy. Ja nehovorím, že som za vojnu, pretože nie som. Ale v 40. a 50. rokoch vznikli filmy, ktoré boli napínavé a vzrušujúce. Vojnové filmy nemusia vždy ukazovať veci z pohľadu obete. Vybral som si túto historickú dobu a vložil do nej vlastné myšlienky a postavy.“ (Quentin Tarantino).
Na začiatku festivalu určite najaplaudovanejší tvorca, v jeho závere možno najsklamanejší (slabou náplasťou je asi ocenenie Christopha Waltza za najlepšieho herca.) Akčný vojnový „spektákel“ Inglourious Bastards bol najočakávanejšou snímkou tohtoročnej súťažnej kolekcie. Aby napokon, čo je u Tarantina (46) azda najmenej vítané, nevyvolal skoro žiadne reakcie. V 160-minútovom filme sa takmer nič dramatické nedeje. Fiktívny príbeh o definitívnom zlikvidovaní nacistických pohlavárov sleduje hrdlorezeckú bandu amerických vojakov židovského pôvodu, ktorá počas druhej svetovej vojny vo Francúzsku likviduje nacistov. Siahodlhé konverzačky a zopár efektných scén je však pomerne málo na vydarenú odľahčenú poctu poklesnutému umeniu, ktorým sa preslávený tvorca tak nadchýna.
.vstúpte do Voidu
„Nikdy som neexperimentoval s klinickou smrťou, nebol som v kóme a neverím v žiadny život po smrti. Ale páči sa mi myšlienka urobiť film o postave, ktorá sa chcela uistiť vo viere istej posmrtnej cesty. Lákalo ma vydať sa prostredníctvom nej na poslednú duchovnú cestu, kde sa zhmotňujú všetky utkvelé predstavy, túžby a obavy.“ (Gaspar Noé).
Najnovší film Gaspara Noého (45) Enter the Void veľmi silno polarizoval canneské publikum a väčšina prítomných ho radikálne odmietla. Samotným autorom označená psychedelická melodráma pri dĺžke 165 minút doslova balansovala na hranici znesiteľnosti. Ide o príbeh dvoch súrodencov, brata a sestry, ktorí v detstve stratili rodičov pri desivej autonehode a s touto stratou sa nevedia vyrovnať ani v dospelosti. Obaja sa presťahujú do Tokia, kde sa on živí ako drogový díler a ona je tanečnica pri tyči. Francúzsky režisér, preslávený filmami Carne, Seul contre tous alebo Irréversible, zvolil halucinogénnu koláž temných a ešte temnejších obrazov, plných neskrývaného sexu, drog a násilia. Výsledkom je film, po ktorom divák ďakuje, že to napokon prežil. Ustavične sa vracajúci ústredný motív z detstva, rozostrené flashbacky a rôzne farebné vidiny v kontraste s ponurou atmosférou nočného, blikajúceho odcudzeného mesta, podfarbené znepokojivou, ťaživou hudobnou tóninou vytvárajú zážitok, z ktorého sa nedá len tak vyspať.
.urobiť Woodstock
„Mal som štrnásť, keď sa Woodstock konal. Bolo cítiť vo vzduchu, že sa Amerika mení. Bolo to vidno v správach, hudbe, televízii. Aj keď som vtedy žil na Taiwane, vedel som, že o niečo ide.“ (Ang Lee).
Najväčšie sklamanie tohtoročnej súťaže sa volá Taking Woodstock. Nečakane sa oň postaral Ang Lee (54), držiteľ Oscara a laureát mnohých festivalov. Ako sa zhodli mnohé médiá: najzbytočnejší film, aký sa v tomto roku v Cannes uviedol. Snímka o legendárnom koncerte bez hudby, atmosféry, nápadu...
Autor je programový riaditeľ Art Film Fest
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.