Prepuklo to v 90. rokoch, keď sa vďaka ekonomickej prosperite Španielsko stalo atraktívne aj pre obyvateľov krajín tretieho sveta. Prítomnosť Afričanov, ktorí utekali pred biedou a politickými nepokojmi vo svojej vlasti, nebola na Kanárskych ostrovoch výnimočná. Prichádzali sem ako drobní obchodníci alebo robotníci. Škrt cez rozpočet im však urobil vstup Španielov do Schengenského priestoru. Jednotná politika členských krajín Afričanom takmer znemožnila vstup do krajiny, keďže ku žiadosti o víza bolo odrazu potrebné predložiť pracovnú zmluvu. Dnes už žiara blahobytu nad Španielskom bledne, no ešte stále priťahuje ako magnet.
S masovým nájazdom migrantov zo subsaharskej Afriky sa ako prvé popasovali španielske enklávy na čiernom kontinente Ceuta a Melilla. Tam stačilo preliezť plot a po siahodlhom putovaní sa nešťastníci ocitli v zemi zasľúbenej. Keď už bola situácia neúnosná, na naliehanie Európskej únie zakročilo Maroko. Sprísnilo hliadky, lepšie vyzbrojilo svojich vojakov. Novým odrazovým mostíkom sa pre imigrantov stalo pobrežie západnej Sahary. Kanárske ostrovy, vzdialené iba sto kilometrov, boli lákadlom, akému prevádzačská mafia neodolá. Po sprísnení opatrení sa miesto, z ktorého sa vyráža na „Kanáre“ za svetlým zajtrajškom, presunulo do Mauretánie a neskôr do Senegalu. Plavba migrantov sa tak predĺžila na desať dní. Samozrejme, že na túto vyčerpávajúcu cestu si každý z nich musí zakúpiť „palubný lístok“. Jeho cena je porovnateľná s jednosmernou letenkou prvej triedy – kamkoľvek. Kde naškriabe Afričan 1 500 eur, nie je žiadna záhada. Cestu si dovolia iba tí, ktorí na ňu majú. Je to podobné ako všade. Chudoba sedí doma.
.morská kalvária
Takmer dvetisíc kilometrov po rozbúrenom oceáne. Plavidlo vyzerá horšie ako zle. Obmedzené zásoby tekutín, skoro žiadne potraviny, o batožine nehovoriac. Na lodi sa zvyčajne nachádza ľubovoľný počet osôb. Čím sa ich nájde viac, tým je pre dopravcov obchod výnosnejší – stačí, ak sa cestujúci natlačia. Počas plavby môže ktokoľvek kohokoľvek zabiť a okradnúť. Tak sa stručne dá charakterizovať africké putovanie za šťastím.
Už predstava, že „toto“ dopravilo stovky duší po rozbúrených vlnách Atlantiku, vzbudzuje nemý úžas. Väčšinou ide o hrdzavú rachotinu v podobe otvoreného rybárskeho člna. Motor môže zlyhať už zopár kilometrov po štarte, ale s tým sa ráta, pretože po zaplatení taxy je život pasažierov bezpredmetný. Odhady úradov zaoberajúcich sa problematikou nelegálnej imigrácie znejú katastrofálne: takmer polovica z tých, ktorí sa rozhodli podstúpiť cestu, končí svoj život vo vlnách oceánu. Počasie je nevypočítateľné – horúce slnko striedajú búrky, víchrice, v noci nastupuje chlad. Aj bežná trojmetrová vlna neraz spláchne pasažierov do oceánu. Telá vyplavené na pobrežie pozbiera pobrežná hliadka, väčšinou sa však nenájdu. Nikto nevie, koľkí zahynuli – všetko je v rovine odhadu.
Smrť si žiada svoju daň i na palube. Podchladenie, dehydratácia, telesné vyčerpanie. Jeden z člnov sa raz hrou oceánu zatúlal až do Karibiku. Posádka vyplávala zo Zeleného mysu a mierila na Kanárske ostrovy. Po zaplatení sumy 1 300 eur na hlavu sa však sprostredkovateľ vyparil a ako bonus nechal svojim „klientom“ čln. Niekoľkí to vzdali, ostatní sa rozhodli realizovať cestu na vlastnú päsť. Čoskoro po vyplávaní zlyhal motor a ľudí ubúdalo. Niektorí spadli cez palubu, ostatní pomaly zomierali. Po 135 dňoch čln zaregistrovala hliadka pri pobreží ostrova Barbados. Na palube sa našiel odkaz a jedenásť tiel, mumifikovaných soľou a slnkom. Záležitosť sa vyjasnila po skontaktovaní so senegalskou stranou. Plávajúca rakva dorazila do Karibiku v roku 2006 – v najtragickejšom období člnkovej „turistiky“.
.dokumenty pre každého?
Alarmujúca situácia vtedy podnietila dialóg španielskej vlády s predstaviteľmi krajín subsaharskej Afriky. V roku 2006 Španieli oficiálne požiadali Brusel o pomoc. Invázia imigrantov dosahovala nepredstaviteľné rozmery. Na Kanárske pobrežia sa kajaky valili dennodenne a miestne úrady boli bezmocné. Otázka nelegálnej imigrácie sa dočkala uznania za celoeurópsky problém. Vyskočil však ešte ďalší: nedostatočná pripravenosť EÚ pri prijímaní migrantov z krajín tretieho sveta.
Absenciu spoločnej európskej azylovej a migračnej politiky sa Španielsko pokúsilo preklenúť vlastnou cestou už v roku 2005. Zapaterova vláda legalizovala pobyt 600-tisíc osobám, ktoré sa zdržiavali v krajine protizákonne. Brusel nahlas vyjadroval obavy o zachovanie nepoškvrneného Schengenu, lenže cieľom španielskeho experimentu s názvom „dokumenty pre všetkých“ bol presun tzv. mŕtvych duší do sociálneho systému, kde by získali nielen práva, ale i povinnosti. Spoločné úsilie európskych a afrických krajín prinieslo ovocie. V roku 2006 bolo na kanárskom pobreží zadržaných takmer tridsaťdva tisíc nelegálnych afrických imigrantov. Medzinárodná spolupráca a sprísnené opatrenia zabrali. Číslo „priplavených“ klesalo a v minulom roku sa zredukovalo na necelých desaťtisíc. Počet obetí a nezvestných však stále zostáva v rovine odhadu. Približne toľko migrantov, ako ich zaregistrovali, sa do Španielska „prešmyklo“ alebo cestou zahynulo.
Predmetom diskusií zostáva otázka, ako predísť zbytočným obetiam na životoch. Jedným z riešení sa stalo apelovanie na africké obyvateľstvo. V septembri 2007 sa rozbehla kampaň, na ktorej sa zúčastnili médiá v Senegale, krajine najväčšmi postihnutej masovým odchodom ľudí. Odradiť Afričanov od „krížovej cesty“ do Európy mali snímky hromadného zbierania tiel na morskom pobreží, plač otca, ktorý stratil dieťa, a slová senegalského speváka Youssou N'Doura: „Vieš, ako sa to končí. Som Youssou N'Dour. Ty si budúcnosť pre Afriku“.
.hliadka stráži, mafia inkasuje
Pobrežná hliadka funguje na plné obrátky. Sonduje kritické územie na kanárskom i západoafrickom pobreží. Účelným doplnkom sú agenti spolupracujúci v boji s prevádzačskou mafiou. Tá v smutnom roku 2006 inkasovala za služby poskytnuté zúfalým Afričanom približne 75 miliónov eur. Na požiadavky svojho trhu reaguje pružne. Zabezpečí plavidlo, poskytne človeka aj rady, v prípade potreby naučí plávať. Najžiadanejšie sú lístky. Cesta do „raja“ stojí od 600 do 1 500 eur. V cene je prevádzač, ktorý posádku doplaví ku kanárskemu pobrežiu – tak blízko, aby záchranári zaregistrovali, že treba poskytnúť pomoc.
V Európe sa už potom postarajú o všetko. Vyčerpaných pútnikov povynášajú na palubu záchranárskeho člna, po vylodení vynesú na nosidlách, uložia do sanitiek, v behu poskytujú termopláštenky, tekutiny, infúzie. Po zotavení idú nelegálni imigranti do ubytovní. Nárok na štyridsať dní v príjemnom prostredí má každý. Úrady sa medzitým snažia vypátrať, kto odkiaľ priplával. „Vyriešiť“ človeka bez dokumentov si vyžaduje priam šalamúnske rozhodnutia. Nemá pas a vyhostiť ho nie je kam. Pred zabuchnutím dverí nelegálny imigrant získa dokument o tom, že má čo najskôr opustiť španielske územie. Osud kusa papiera je istý: nelegálny imigrant ho s úľavou hodí do najbližšieho smetného koša a realita „zeme zasľúbenej“ je na dosah. Väčšinou však prichádza rozčarovanie, pretože služby v podobe poskytovania stravy, oblečenia, pozerania televízie, doučovania písania a čítania sa práve skončili.
Zápas s nelegálnou imigráciou stále pripomína boj s veternými mlynmi. V roku 2007 španielska vláda začala vyzývať na zatvorenie jednej senegalskej internetovej stránky. Kanárske úrady totiž zachytili, že autori poskytujú francúzsky hovoriacemu obyvateľstvu subsaharskej Afriky kompletné informácie o možnosti nelegálneho príchodu do Španielska. Medzi radami o miestach nalodenia, cenách „lístkov“, type plavidla a sumách, ktoré treba zaplatiť prevádzačom, nechýbala i tá najpraktickejšia: nevziať si so sebou dokumenty, na základe ktorých možno určiť občianstvo.
S masovým nájazdom migrantov zo subsaharskej Afriky sa ako prvé popasovali španielske enklávy na čiernom kontinente Ceuta a Melilla. Tam stačilo preliezť plot a po siahodlhom putovaní sa nešťastníci ocitli v zemi zasľúbenej. Keď už bola situácia neúnosná, na naliehanie Európskej únie zakročilo Maroko. Sprísnilo hliadky, lepšie vyzbrojilo svojich vojakov. Novým odrazovým mostíkom sa pre imigrantov stalo pobrežie západnej Sahary. Kanárske ostrovy, vzdialené iba sto kilometrov, boli lákadlom, akému prevádzačská mafia neodolá. Po sprísnení opatrení sa miesto, z ktorého sa vyráža na „Kanáre“ za svetlým zajtrajškom, presunulo do Mauretánie a neskôr do Senegalu. Plavba migrantov sa tak predĺžila na desať dní. Samozrejme, že na túto vyčerpávajúcu cestu si každý z nich musí zakúpiť „palubný lístok“. Jeho cena je porovnateľná s jednosmernou letenkou prvej triedy – kamkoľvek. Kde naškriabe Afričan 1 500 eur, nie je žiadna záhada. Cestu si dovolia iba tí, ktorí na ňu majú. Je to podobné ako všade. Chudoba sedí doma.
.morská kalvária
Takmer dvetisíc kilometrov po rozbúrenom oceáne. Plavidlo vyzerá horšie ako zle. Obmedzené zásoby tekutín, skoro žiadne potraviny, o batožine nehovoriac. Na lodi sa zvyčajne nachádza ľubovoľný počet osôb. Čím sa ich nájde viac, tým je pre dopravcov obchod výnosnejší – stačí, ak sa cestujúci natlačia. Počas plavby môže ktokoľvek kohokoľvek zabiť a okradnúť. Tak sa stručne dá charakterizovať africké putovanie za šťastím.
Už predstava, že „toto“ dopravilo stovky duší po rozbúrených vlnách Atlantiku, vzbudzuje nemý úžas. Väčšinou ide o hrdzavú rachotinu v podobe otvoreného rybárskeho člna. Motor môže zlyhať už zopár kilometrov po štarte, ale s tým sa ráta, pretože po zaplatení taxy je život pasažierov bezpredmetný. Odhady úradov zaoberajúcich sa problematikou nelegálnej imigrácie znejú katastrofálne: takmer polovica z tých, ktorí sa rozhodli podstúpiť cestu, končí svoj život vo vlnách oceánu. Počasie je nevypočítateľné – horúce slnko striedajú búrky, víchrice, v noci nastupuje chlad. Aj bežná trojmetrová vlna neraz spláchne pasažierov do oceánu. Telá vyplavené na pobrežie pozbiera pobrežná hliadka, väčšinou sa však nenájdu. Nikto nevie, koľkí zahynuli – všetko je v rovine odhadu.
Smrť si žiada svoju daň i na palube. Podchladenie, dehydratácia, telesné vyčerpanie. Jeden z člnov sa raz hrou oceánu zatúlal až do Karibiku. Posádka vyplávala zo Zeleného mysu a mierila na Kanárske ostrovy. Po zaplatení sumy 1 300 eur na hlavu sa však sprostredkovateľ vyparil a ako bonus nechal svojim „klientom“ čln. Niekoľkí to vzdali, ostatní sa rozhodli realizovať cestu na vlastnú päsť. Čoskoro po vyplávaní zlyhal motor a ľudí ubúdalo. Niektorí spadli cez palubu, ostatní pomaly zomierali. Po 135 dňoch čln zaregistrovala hliadka pri pobreží ostrova Barbados. Na palube sa našiel odkaz a jedenásť tiel, mumifikovaných soľou a slnkom. Záležitosť sa vyjasnila po skontaktovaní so senegalskou stranou. Plávajúca rakva dorazila do Karibiku v roku 2006 – v najtragickejšom období člnkovej „turistiky“.
.dokumenty pre každého?
Alarmujúca situácia vtedy podnietila dialóg španielskej vlády s predstaviteľmi krajín subsaharskej Afriky. V roku 2006 Španieli oficiálne požiadali Brusel o pomoc. Invázia imigrantov dosahovala nepredstaviteľné rozmery. Na Kanárske pobrežia sa kajaky valili dennodenne a miestne úrady boli bezmocné. Otázka nelegálnej imigrácie sa dočkala uznania za celoeurópsky problém. Vyskočil však ešte ďalší: nedostatočná pripravenosť EÚ pri prijímaní migrantov z krajín tretieho sveta.
Absenciu spoločnej európskej azylovej a migračnej politiky sa Španielsko pokúsilo preklenúť vlastnou cestou už v roku 2005. Zapaterova vláda legalizovala pobyt 600-tisíc osobám, ktoré sa zdržiavali v krajine protizákonne. Brusel nahlas vyjadroval obavy o zachovanie nepoškvrneného Schengenu, lenže cieľom španielskeho experimentu s názvom „dokumenty pre všetkých“ bol presun tzv. mŕtvych duší do sociálneho systému, kde by získali nielen práva, ale i povinnosti. Spoločné úsilie európskych a afrických krajín prinieslo ovocie. V roku 2006 bolo na kanárskom pobreží zadržaných takmer tridsaťdva tisíc nelegálnych afrických imigrantov. Medzinárodná spolupráca a sprísnené opatrenia zabrali. Číslo „priplavených“ klesalo a v minulom roku sa zredukovalo na necelých desaťtisíc. Počet obetí a nezvestných však stále zostáva v rovine odhadu. Približne toľko migrantov, ako ich zaregistrovali, sa do Španielska „prešmyklo“ alebo cestou zahynulo.
Predmetom diskusií zostáva otázka, ako predísť zbytočným obetiam na životoch. Jedným z riešení sa stalo apelovanie na africké obyvateľstvo. V septembri 2007 sa rozbehla kampaň, na ktorej sa zúčastnili médiá v Senegale, krajine najväčšmi postihnutej masovým odchodom ľudí. Odradiť Afričanov od „krížovej cesty“ do Európy mali snímky hromadného zbierania tiel na morskom pobreží, plač otca, ktorý stratil dieťa, a slová senegalského speváka Youssou N'Doura: „Vieš, ako sa to končí. Som Youssou N'Dour. Ty si budúcnosť pre Afriku“.
.hliadka stráži, mafia inkasuje
Pobrežná hliadka funguje na plné obrátky. Sonduje kritické územie na kanárskom i západoafrickom pobreží. Účelným doplnkom sú agenti spolupracujúci v boji s prevádzačskou mafiou. Tá v smutnom roku 2006 inkasovala za služby poskytnuté zúfalým Afričanom približne 75 miliónov eur. Na požiadavky svojho trhu reaguje pružne. Zabezpečí plavidlo, poskytne človeka aj rady, v prípade potreby naučí plávať. Najžiadanejšie sú lístky. Cesta do „raja“ stojí od 600 do 1 500 eur. V cene je prevádzač, ktorý posádku doplaví ku kanárskemu pobrežiu – tak blízko, aby záchranári zaregistrovali, že treba poskytnúť pomoc.
V Európe sa už potom postarajú o všetko. Vyčerpaných pútnikov povynášajú na palubu záchranárskeho člna, po vylodení vynesú na nosidlách, uložia do sanitiek, v behu poskytujú termopláštenky, tekutiny, infúzie. Po zotavení idú nelegálni imigranti do ubytovní. Nárok na štyridsať dní v príjemnom prostredí má každý. Úrady sa medzitým snažia vypátrať, kto odkiaľ priplával. „Vyriešiť“ človeka bez dokumentov si vyžaduje priam šalamúnske rozhodnutia. Nemá pas a vyhostiť ho nie je kam. Pred zabuchnutím dverí nelegálny imigrant získa dokument o tom, že má čo najskôr opustiť španielske územie. Osud kusa papiera je istý: nelegálny imigrant ho s úľavou hodí do najbližšieho smetného koša a realita „zeme zasľúbenej“ je na dosah. Väčšinou však prichádza rozčarovanie, pretože služby v podobe poskytovania stravy, oblečenia, pozerania televízie, doučovania písania a čítania sa práve skončili.
Zápas s nelegálnou imigráciou stále pripomína boj s veternými mlynmi. V roku 2007 španielska vláda začala vyzývať na zatvorenie jednej senegalskej internetovej stránky. Kanárske úrady totiž zachytili, že autori poskytujú francúzsky hovoriacemu obyvateľstvu subsaharskej Afriky kompletné informácie o možnosti nelegálneho príchodu do Španielska. Medzi radami o miestach nalodenia, cenách „lístkov“, type plavidla a sumách, ktoré treba zaplatiť prevádzačom, nechýbala i tá najpraktickejšia: nevziať si so sebou dokumenty, na základe ktorých možno určiť občianstvo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.