.ibaže z pekných slov sa nič nepostaví. Presvedčil sa o tom aj riaditeľ kancelárie Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku (ÚZ ŽNO) Jozef Weiss. „Po vyjadreniach premiéra v Izraeli sme s istými očakávaniami navštívili ministra kultúry Mareka Maďariča. Mal som však dojem, že myšlienku samostatného pamätníka holokaustu nepodporuje. Tvrdil, že ďalšie múzeum nie je potrebné, pretože existuje Múzeum židovskej kultúry (MŽK). Usilovali sme sa mu vysvetliť, že to má iné poslanie, no neúspešne,“ uvádza Weiss s tým, že vláda medzičasom schválila vznik múzea s pamätníkom holokaustu v bývalom židovskom zbernom tábore v Seredi, kde už objekty previedli z vlastníctva ministerstva obrany do správy Slovenského národného múzea.
Aktívny v tomto smere je aj bývalý vysokoškolský pedagóg, dnes dôchodca Ivan Mačura z Nitry. Mestské zastupiteľstvo už schválilo jeho zámer a umiestnenie Pamätníka obetiam totality a holokaustu, na ktorý sa v súčasnosti vypisuje architektonická súťaž. „Pôjde o jedinečný pamätník v európskom kontexte. Asi na stopäťdesiatich tisícoch tabuľkách budú uvedené mená nevinných obetí zavraždených z národných, náboženských, rasových, ideologických a iných dôvodov, ktoré žili na území dnešného Slovenska a Českej republiky počas 20. storočia,“ uvádza Mačura, ktorého inšpiroval pamätník obetiam vietnamskej vojny vo Washingtone – adresný, s uvedením mien. So žiadosťou o pomoc pri získaní zdrojov sa chce obrátiť na popredných svetových politikov.
.genius loci
Ešte počas Dzurindovej vlády rokoval ÚZ ŽNO o umiestnení pamätníka holokaustu v liptovskomikulášskej synagóge. Rozpočet dosiahol sumu 70 miliónov korún, pričom minimálne polovicu nákladov mala poskytnúť vláda. Po voľbách v roku 2006 však okrem vlády padol aj tento zámer, dnes sa hmlisto hovorí o Seredi...
Pád pomaly hrozí aj unikátnej synagóge v Liptove, jednej z dvadsiatich zachovaných na Slovensku. Ako „menšie dvojča“ synagógy v Budapešti ju postavili v roku 1906 podľa projektu staviteľa Leopolda Baumhorna. Mohutná, svetlosivá neoklasicistická stavba s masívnym stĺporadím pred vstupom do úzkych dvier ukrýva jedinečnú secesnú výzdobu s bledomodrými a zlatými freskami, prázdny interiér pre vyše tisíc ľudí. Už desiatky rokov sa v nej židovské náboženské obrady nekonajú, niet pre koho. Nedávno ju pre verejnosť uzavreli. Zo škrupinových klenieb stropu opadáva omietka, narušená je i unikátna vitráž kopule. ÚZ ŽNO si dal ružomberským pracoviskom Krajského pamiatkového úradu v Žiline vypracovať odbornú expertízu. Pamiatkari minulý týždeň zistili, že dlhodobo zatekajúca strecha a krov spôsobili poškodenie škrupinovej konštrukcie klenieb. Neodporúčajú sprístupniť synagógu verejnosti a organizovať v nej kultúrne a spoločenské podujatia.
Priestor synagógy je pritom „nabitý“ ťažko opísateľnou silou, ktorá inšpiruje umelcov. Vnímajú duch miesta, genius loci. V roku 2003 tu predstavil svoje projekty fotograf Ľubo Stacho: „Pred inštaláciou musím vždy daný priestor precítiť. V synagóge som meditovaním strávil jeden deň. Fotografoval som cestu kĺžuceho sa svetla po secesnom modrom interiéri, obohatenom množstvom ornamentov. Bolo mi smutno z devastovanej aron ha kodeš, kde sa kedysi uchovávala Tóra.“
Obyvatelia Mikuláša si vážili Židov, čo odzrkadľuje aj fakt, že v druhej polovici 19. storočia boli štyria príslušníci tejto komunity starostami mesta. Stacho preto zvolil inštaláciu, ktorú nazval Ekumenická bohoslužba. Do prednej časti medzi rumovisko poukladal kamene z celého územia Slovenska, na ktorých boli fotografickou cestou nanesené portréty ľudí, ktorí neprežili holokaust. Na chóre, kde sa zázrakom zachovali lavice, umiestnil Plátna spomienok a zabúdania s portrétmi obetí holokaustu. A dole, kde chýbali lavice, predstavil cykly Prvé prijímanie (fotografie detí pred a po prvom prijímaní) a Vysvätenie (diptychy novokňazov pred a po vysvätení).
.kúsky Tóry v sklade stavebného materiálu
V mladosti sa ako katolíčka vydala za Žida. Tento rok vo februári jej manžel Ervín zomrel, vo veku takmer 91 rokov. Všetci z jeho rodiny sú už mŕtvi, dožívajú len spomienky.
Dnes 88-ročná Katarína Kögelová spomína na ošarpané, zvlhnuté vnútro synagógy: „Mala som asi tridsať rokov, keď som tam začala chodievať po vojne s manželom. Na obrad treba desať mužov, čo bol problém. Prišli aj z okolia. Jeden, dvaja. Ženy sedeli bokom, podľa predpisu, obrad bol však pre všetkých. Po hebrejsky som vedela len pár slov, opakovala som po rabínovi. Manžel mi však prerozprával modlitby. Po obrade sa spoločensky debatovalo. Ženy so ženami, chlapi s chlapmi.“
Zvonku ošarpaná, zvnútra plná špiny a prachu – tak vyzerala synagóga pred štvrť storočím. Pomedzi zachované lavice porozhadzované náboženské knihy, potrhané listy s hebrejskými textami, nad hlavou ťažké mosadzné lustre, v oknách poroztĺkané, zaprášené vitráže. Kde-tu ťažké závesy. Spúšť, zaliata pestrofarebným jesenným slnkom. Malý kúsok Tóry na jemnej jahňacej koži, drobná knižočka s poznámkami písanými rukou po hebrejsky.
V roku 1977 synagógu mesto odkúpilo od židovskej náboženskej obce. Neďaleko sa začal stavať obchodný dom Prior a slúžila ako sklad stavebného materiálu. Mesto vtedy opravilo zatekajúcu strechu, sieťami zabezpečilo vitráže v oknách pred vandalmi a ?hľadačmi pokladov‘. Keď dostavali v roku 1980 Dom kultúry, ktosi dostal nápad prepojenia oboch objektov. V synagóge mal byť „dom obradov“ určený na svadby, vítania do života, pionierske sľuby, bály, komorné spoločenské a kultúrne podujatia. Zámer sa však nerealizoval, prednosť dostalo budovanie nových obytných štvrtí a občianskej vybavenosti. Po roku 1989 mesto investovalo do synagógy asi šesť miliónov korún. Osadili nové odkvapy, do depozitov Múzea Janka Kráľa uskladnili vitráže, okná zasklili, sanovali obvodové múry proti vzlínajúcej vlhkosti a natiahli elektrické rozvody.
.projekt Mosty – Gesharim
V lete roku 1991 sa v synagóge prvýkrát stretli mladí kresťania a Židia. Počas niekoľkých prázdnin ju svorne upratovali, paralelne pracovali na obnove dreveného mlyna v Kvačianskej doline, neskôr na gotickom kostole Panny Márie v pribylinskom skanzene. Pri a po práci sa spoznávali, oboznamovali s tradíciami „tej druhej“ kultúry, náboženstva. S takým zámerom projektu Mosty – Gesharim prišiel Ladislav Snopko. Vyvrcholením brigádnických pobytov bol spoločný koncert na dvoch pódiách: v synagóge a v Kostole Panny Márie (neskôr v niektorej z iných kresťanských pamiatok na Slovensku). Okrem iných vystúpili Iva Bittová, Hana Hegerová, Jiří Stivín, Andrej Šeban či Marián Varga. Prenos z koncertov vysielal Slovenský rozhlas, záznam na Vianoce Slovenská televízia.
Jedným z účastníkov podujatia Mosty – Gesharim bol aj Zoltán Goldenberg. Dnes lekár, vtedy študent medicíny spomína, že prvý pohľad na zvonku zachovanú synagógu v roku 1994 ho potešil. „Predstavil som si, aké to muselo byť v čase rozkvetu židovskej komunity v Liptovskom Mikuláši. Nádherný priestor vyplnený osobami, ktoré sa modlia k svojmu Bohu a hlas kantora šíriaci sa jeho útrobami. Po vstupe do synagógy už pohľad taký radostný nebol. Všade množstvo prachu, sutín a porozhadzovaných stĺpikov, tvoriacich bimu. Spoločnými silami sa nám však podarilo priestor vyčistiť a pripraviť na záverečný koncert,“ spomína Goldenberg.
Od roku 1994 až do svojej smrti v roku 1997 otváral operný spevák Zolo Lenský koncert v synagóge modlitbou Kel mole rachamim (Bože, milostivý buď) v jazyku jidiš, pri ktorej behal mráz po chrbte. Interpretovanú bez ozvučenia ju bolo vďaka vynikajúcej akustike počuť aj niekoľko desiatok metrov od budovy. Lenský v čiernom obleku bez pohnutia stál pred bielym pásom plátna, zvrchu začierneným. Zo strácajúcej sa černe vystupovali abecedne zoradené mená Židov, deportovaných z mesta do koncentračných táborov. Zoznam takmer s 900 menami sa končí asi v polovici písmena „B“, spodná časť plátna je biela. Artefakt mikulášskeho výtvarníka Michala Kerna (1931 – 1994), pripomínajúci násilný zánik židovskej komunity v meste, neskôr doplnil reliéf a pamätná tabuľa na priečelí synagógy. Kern v rokoch 1991 a 1992 interpretoval tragédiu slovenských Židov do formy odliatku torza starého židovského náhrobného kameňa mŕtveho mladého muža. V reliéfe je vrytá stopa po šmýkajúcej sa ruke, prsty zaťaté do náhrobku, človek sa beznádejne snaží zachytiť, zachrániť pred smrťou. Sedem reliéfov nainštalovali na priečelia siedmich slovenských synagóg (okrem mikulášskej v Bardejove, Komárne, Košiciach, Nitre, Nových Zámkoch a Poprade) ako pripomenutie 50. výročia prvých deportácií židovských občanov zo Slovenska, ôsmy je umiestnený v Národnom pamätníku obetiam holokaustu Yad Vashem v Jeruzaleme. Bude mať podobný pamätník aj Slovensko?
Aktívny v tomto smere je aj bývalý vysokoškolský pedagóg, dnes dôchodca Ivan Mačura z Nitry. Mestské zastupiteľstvo už schválilo jeho zámer a umiestnenie Pamätníka obetiam totality a holokaustu, na ktorý sa v súčasnosti vypisuje architektonická súťaž. „Pôjde o jedinečný pamätník v európskom kontexte. Asi na stopäťdesiatich tisícoch tabuľkách budú uvedené mená nevinných obetí zavraždených z národných, náboženských, rasových, ideologických a iných dôvodov, ktoré žili na území dnešného Slovenska a Českej republiky počas 20. storočia,“ uvádza Mačura, ktorého inšpiroval pamätník obetiam vietnamskej vojny vo Washingtone – adresný, s uvedením mien. So žiadosťou o pomoc pri získaní zdrojov sa chce obrátiť na popredných svetových politikov.
.genius loci
Ešte počas Dzurindovej vlády rokoval ÚZ ŽNO o umiestnení pamätníka holokaustu v liptovskomikulášskej synagóge. Rozpočet dosiahol sumu 70 miliónov korún, pričom minimálne polovicu nákladov mala poskytnúť vláda. Po voľbách v roku 2006 však okrem vlády padol aj tento zámer, dnes sa hmlisto hovorí o Seredi...
Pád pomaly hrozí aj unikátnej synagóge v Liptove, jednej z dvadsiatich zachovaných na Slovensku. Ako „menšie dvojča“ synagógy v Budapešti ju postavili v roku 1906 podľa projektu staviteľa Leopolda Baumhorna. Mohutná, svetlosivá neoklasicistická stavba s masívnym stĺporadím pred vstupom do úzkych dvier ukrýva jedinečnú secesnú výzdobu s bledomodrými a zlatými freskami, prázdny interiér pre vyše tisíc ľudí. Už desiatky rokov sa v nej židovské náboženské obrady nekonajú, niet pre koho. Nedávno ju pre verejnosť uzavreli. Zo škrupinových klenieb stropu opadáva omietka, narušená je i unikátna vitráž kopule. ÚZ ŽNO si dal ružomberským pracoviskom Krajského pamiatkového úradu v Žiline vypracovať odbornú expertízu. Pamiatkari minulý týždeň zistili, že dlhodobo zatekajúca strecha a krov spôsobili poškodenie škrupinovej konštrukcie klenieb. Neodporúčajú sprístupniť synagógu verejnosti a organizovať v nej kultúrne a spoločenské podujatia.
Priestor synagógy je pritom „nabitý“ ťažko opísateľnou silou, ktorá inšpiruje umelcov. Vnímajú duch miesta, genius loci. V roku 2003 tu predstavil svoje projekty fotograf Ľubo Stacho: „Pred inštaláciou musím vždy daný priestor precítiť. V synagóge som meditovaním strávil jeden deň. Fotografoval som cestu kĺžuceho sa svetla po secesnom modrom interiéri, obohatenom množstvom ornamentov. Bolo mi smutno z devastovanej aron ha kodeš, kde sa kedysi uchovávala Tóra.“
Obyvatelia Mikuláša si vážili Židov, čo odzrkadľuje aj fakt, že v druhej polovici 19. storočia boli štyria príslušníci tejto komunity starostami mesta. Stacho preto zvolil inštaláciu, ktorú nazval Ekumenická bohoslužba. Do prednej časti medzi rumovisko poukladal kamene z celého územia Slovenska, na ktorých boli fotografickou cestou nanesené portréty ľudí, ktorí neprežili holokaust. Na chóre, kde sa zázrakom zachovali lavice, umiestnil Plátna spomienok a zabúdania s portrétmi obetí holokaustu. A dole, kde chýbali lavice, predstavil cykly Prvé prijímanie (fotografie detí pred a po prvom prijímaní) a Vysvätenie (diptychy novokňazov pred a po vysvätení).
.kúsky Tóry v sklade stavebného materiálu
V mladosti sa ako katolíčka vydala za Žida. Tento rok vo februári jej manžel Ervín zomrel, vo veku takmer 91 rokov. Všetci z jeho rodiny sú už mŕtvi, dožívajú len spomienky.
Dnes 88-ročná Katarína Kögelová spomína na ošarpané, zvlhnuté vnútro synagógy: „Mala som asi tridsať rokov, keď som tam začala chodievať po vojne s manželom. Na obrad treba desať mužov, čo bol problém. Prišli aj z okolia. Jeden, dvaja. Ženy sedeli bokom, podľa predpisu, obrad bol však pre všetkých. Po hebrejsky som vedela len pár slov, opakovala som po rabínovi. Manžel mi však prerozprával modlitby. Po obrade sa spoločensky debatovalo. Ženy so ženami, chlapi s chlapmi.“
Zvonku ošarpaná, zvnútra plná špiny a prachu – tak vyzerala synagóga pred štvrť storočím. Pomedzi zachované lavice porozhadzované náboženské knihy, potrhané listy s hebrejskými textami, nad hlavou ťažké mosadzné lustre, v oknách poroztĺkané, zaprášené vitráže. Kde-tu ťažké závesy. Spúšť, zaliata pestrofarebným jesenným slnkom. Malý kúsok Tóry na jemnej jahňacej koži, drobná knižočka s poznámkami písanými rukou po hebrejsky.
V roku 1977 synagógu mesto odkúpilo od židovskej náboženskej obce. Neďaleko sa začal stavať obchodný dom Prior a slúžila ako sklad stavebného materiálu. Mesto vtedy opravilo zatekajúcu strechu, sieťami zabezpečilo vitráže v oknách pred vandalmi a ?hľadačmi pokladov‘. Keď dostavali v roku 1980 Dom kultúry, ktosi dostal nápad prepojenia oboch objektov. V synagóge mal byť „dom obradov“ určený na svadby, vítania do života, pionierske sľuby, bály, komorné spoločenské a kultúrne podujatia. Zámer sa však nerealizoval, prednosť dostalo budovanie nových obytných štvrtí a občianskej vybavenosti. Po roku 1989 mesto investovalo do synagógy asi šesť miliónov korún. Osadili nové odkvapy, do depozitov Múzea Janka Kráľa uskladnili vitráže, okná zasklili, sanovali obvodové múry proti vzlínajúcej vlhkosti a natiahli elektrické rozvody.
.projekt Mosty – Gesharim
V lete roku 1991 sa v synagóge prvýkrát stretli mladí kresťania a Židia. Počas niekoľkých prázdnin ju svorne upratovali, paralelne pracovali na obnove dreveného mlyna v Kvačianskej doline, neskôr na gotickom kostole Panny Márie v pribylinskom skanzene. Pri a po práci sa spoznávali, oboznamovali s tradíciami „tej druhej“ kultúry, náboženstva. S takým zámerom projektu Mosty – Gesharim prišiel Ladislav Snopko. Vyvrcholením brigádnických pobytov bol spoločný koncert na dvoch pódiách: v synagóge a v Kostole Panny Márie (neskôr v niektorej z iných kresťanských pamiatok na Slovensku). Okrem iných vystúpili Iva Bittová, Hana Hegerová, Jiří Stivín, Andrej Šeban či Marián Varga. Prenos z koncertov vysielal Slovenský rozhlas, záznam na Vianoce Slovenská televízia.
Jedným z účastníkov podujatia Mosty – Gesharim bol aj Zoltán Goldenberg. Dnes lekár, vtedy študent medicíny spomína, že prvý pohľad na zvonku zachovanú synagógu v roku 1994 ho potešil. „Predstavil som si, aké to muselo byť v čase rozkvetu židovskej komunity v Liptovskom Mikuláši. Nádherný priestor vyplnený osobami, ktoré sa modlia k svojmu Bohu a hlas kantora šíriaci sa jeho útrobami. Po vstupe do synagógy už pohľad taký radostný nebol. Všade množstvo prachu, sutín a porozhadzovaných stĺpikov, tvoriacich bimu. Spoločnými silami sa nám však podarilo priestor vyčistiť a pripraviť na záverečný koncert,“ spomína Goldenberg.
Od roku 1994 až do svojej smrti v roku 1997 otváral operný spevák Zolo Lenský koncert v synagóge modlitbou Kel mole rachamim (Bože, milostivý buď) v jazyku jidiš, pri ktorej behal mráz po chrbte. Interpretovanú bez ozvučenia ju bolo vďaka vynikajúcej akustike počuť aj niekoľko desiatok metrov od budovy. Lenský v čiernom obleku bez pohnutia stál pred bielym pásom plátna, zvrchu začierneným. Zo strácajúcej sa černe vystupovali abecedne zoradené mená Židov, deportovaných z mesta do koncentračných táborov. Zoznam takmer s 900 menami sa končí asi v polovici písmena „B“, spodná časť plátna je biela. Artefakt mikulášskeho výtvarníka Michala Kerna (1931 – 1994), pripomínajúci násilný zánik židovskej komunity v meste, neskôr doplnil reliéf a pamätná tabuľa na priečelí synagógy. Kern v rokoch 1991 a 1992 interpretoval tragédiu slovenských Židov do formy odliatku torza starého židovského náhrobného kameňa mŕtveho mladého muža. V reliéfe je vrytá stopa po šmýkajúcej sa ruke, prsty zaťaté do náhrobku, človek sa beznádejne snaží zachytiť, zachrániť pred smrťou. Sedem reliéfov nainštalovali na priečelia siedmich slovenských synagóg (okrem mikulášskej v Bardejove, Komárne, Košiciach, Nitre, Nových Zámkoch a Poprade) ako pripomenutie 50. výročia prvých deportácií židovských občanov zo Slovenska, ôsmy je umiestnený v Národnom pamätníku obetiam holokaustu Yad Vashem v Jeruzaleme. Bude mať podobný pamätník aj Slovensko?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.