Obamov rešpekt

Obama je skvelý rečník, a jeho egyptský prejav dodržal vysoký štandard všetkých jeho vystúpení. Prezident sám však uznal limity svojho prejavu – ani to najlepšie vystúpenie nemôže samotné nastoliť zmenu. Vzdialenosť oboch brehov je obrovská, a korene nie sú iba v odlišnom pohľade na vojnu v Iraku (ktorý má Obama iný ako predchádzajúci prezident Bush) alebo na izraelsko-palestínsku otázku. Korene sú v tom, že väčšina moslimských, a najmä arabských krajín, sa úplne inak ako Amerika pozerá na moderný svet, na otázku občianskych a ľudských práv a na usporiadanie spoločnosti.

Z mnohých arabských krajín si prezident pre svoj veľký prejav nevybral na ropu bohatú Saudskú Arábiu, kde islam ako náboženstvo vznikol, nevybral si Jordánsko, ktoré vzbudzuje vo svete sympatie svojím kráľom Abduláhom, nevybral si niektorý z maličkých arabských štátov v oblasti Perzského zálivu, ktoré sa snažia skĺbiť islamskú tradíciu s technologickou modernitou, a nevybral si ani Irak, na ktorý bola v posledných rokoch sústredená najväčšia pozornosť. Obama si vybral Egypt, najľudnatejší, a kultúrne najvplyvnejší z arabských štátov, amerického spojenca, krajinu, ktorá má mierovú dohodu s Izraelom, no zároveň krajinu, ktorá svoju sekularitu a prozápadnú orientáciu udržuje autoritatívnym režimom neveľmi rešpektujúcim ľudské a občianske slobody, a ktorá tvrdo potláča náboženských fundamentalistov, ako napríklad Moslimské bratstvo.

Obamova hlavná téma bola – dokážem vám rozumieť, skúste aj vy rozumieť nám. Obama, kresťan, ktorý má aj rodinné islamské zázemie, vyjadroval toto porozumenie s väčšou empatiou ako iní západní politici, a z Koránu citoval s rovnakou ľahkosťou ako z Biblie alebo z Talmudu. Bol kritickejší ako jeho predchodcovia k izraelským osadám na okupovaných územiach, a bol tiež sebakritickejší – ako v prípade, keď vyhlasoval, že Amerika nebude mučiť väzňov, uprostred arabského sveta. Za jeho vyznanie mu prítomní zatlieskali, no americké „mučenie“ a Obamovo ospravedlňovanie sa zaň muselo v miestnych vládcoch vzbudiť iba úškrn.

Bushova vláda, predovšetkým vo svojom prvom období, sa usilovala o transformáciu arabského a moslimského sveta. Urobila tak v reakcii na útoky z 11. septembra, ktoré organizačne, no najmä kultúrne a mentálne vyšli z arabského sveta (hoci Saudskoarab bin Ládin a Egypťan al-Zawahíri to spolu s ďalšími plánovali v bezpečnom afganskom úkryte). Bushov Washington vtedy došiel k presvedčeniu, že hocako efektívna bude americká obrana, vrátane aktívneho zadržiavania teroristov a ich väznenia na Guantanáme, problém treba riešiť tam, kde vzniká, teda v neslobodných spoločnostiach arabského a islamského sveta. Keď Američania zvrhli režimy v Afganistane a neskôr v Iraku, usilovali sa v týchto krajinách nastoliť demokraciu; a o politický tlak sa pokúšali aj v Egypte, Saudskej Arábii a ďalších štátoch.

Už druhá Bushova vláda trošku z tohto idealizmu upustila, a Obama a s ním aj značná časť amerického establišmentu vyhodnotila tento pokus ako neúspešný. Viera v silu ľudskej slobody môže byť konštitučným prvkom západnej civilizácie. Ten však nemusí byť natoľko univerzálny, že bude príťažlivý pre každého, prinajmenšom nie v hociktorej chvíli. Prezident Bush sa snažil arabský Blízky východ a širší moslimský svet zmeniť či aspoň pomôcť mu k zmene jeho podstaty. Prezident Obama sa ho snaží presvedčiť o americkom rešpekte, porozumení, uznaní. To je možno tiež ušľachtilý, no odlišný, menej ambiciózny cieľ.  Realita a vnímanie reality fungujú ako spojité nádoby, a je možné, že bez zmeny toho, ako arabský svet vníma Západ, a v prvom rade Spojené štáty, nemôže prísť v tomto svete ani k zmene jeho podstaty. Bez zmeny podstaty, teda bez hlbších zmien v arabských spoločnostiach, však hrozí, že väčšie porozumenie sa zastaví na úrovni „berte nás, akí sme“. Toto by bolo virtuálne, nie skutočné zblíženie Západu a arabského sveta.