Editorial - Anton Srholec 80

Dlho pred pádom komunizmu aj tesne po ňom som ťa poznal len z rozprávania. Bol si pre mňa hrdý väzeň z uránových baní. Vedel som len to, že si človek, ktorého pre jeho vieru a pokus o odchod na štúdiá do Ríma posadili krutí komunisti v päťdesiatych rokoch na dlhé roky do väzenia. Trápili ho, ponižovali, aj ŠtB sa o všeličo pokúsila, aj žiarivá ruda, no on sa nevzdal. Taký náš Frajer Luke ze Skalice. Potom som sa dozvedel, že si aj nebom obdarovaný farár, ktorý kázal tak, že plnil dovtedy prázdne kostoly a otváral dovtedy zatvorené duše. Slovenský Sváťa Karásek. Tvoje kázne zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa stali legendárnymi. Až tak, že ich komunisti nakoniec zakázali. Dodnes sa o nich hovorí. Všetci vravia, že mali neopakovateľného ducha. Myslia asi neopakovateľného Ducha. Tie kázne boli iné než taká častá kostolná nuda, vraj upokojovali aj znepokojovali naraz. Vraj aj tvoje svadby boli radostnejšie než iné, a dokonca aj tvoje pohreby bývali skôr nádejou začiatku než skľúčením konca. Ľudí prísnej cirkevnej disciplíny a pohľadu tvoj farebný tón netešil, tých si vždy vyrušoval. Priťahoval si iných. Najmä tých, ktorí čosi hľadali, a nemohli to v komunizme (a potom ani v slobode) nájsť. Hlavne mladí ľudia ťa vždy milovali. Všetci o tomto tvojom dare vedeli, nikto ho celkom nechápal, no takmer každý ho rešpektoval. Len niektorí kňazi ti hádam trochu závideli. Ale nebol si iba väzeň a kňaz. Počúval som občas, že si aj večný rebel, ktorý sa vzoprel nielen komunistom a neskôr nacionalistom, ale dokonca aj tým najbližším, vlastným bratom. Nevoňal si tej časti svojich milovaných politických väzňov, ktorí sa Mečiarovou mocou nechali kúpiť. Tých si verejne usvedčil, hoci s ťažkým srdcom spoluväzňa. A nevoňal si ani niektorým biskupom svojej milovanej cirkvi. Vravia, že pre teologické nezhody, tvoje občasné vieroučné úlety a akúsi vzdorovitú neposlušnosť. Ale bolo to skôr preto, že si ich vnútorne prevýšil. Keď som počúval, ako ťa aj preto jeden premiestňoval a druhý, už po Novembri, umlčal, prišlo mi to od nich neskutočne bláznivé. Ale medzi nami, hodilo sa to k tebe. Neviem si ťa predstaviť ako poslušnú ovečku zaspatého pastiera. A keď si potom ty, dodnes verný katolík, nechcený kazateľ u svojich, občas kázal ako hosť v protestantskom kostole, prišlo mi to hlboko srholcovské. Potom som ťa začal stretávať. Už nie ako hrdinu, už len ako slúžiaceho starnúceho muža. Myslím, že najčastejšie u tvojich bezdomovcov. Prepáč, ale aj to mi prišlo ako prirodzené spojenie. Raz, keď som ťa prišiel pozvať do Lampy, si im práve zametal dvor. Druhýkrát, tuším som vtedy chcel nejaký rozhovor, ste čistili záchod. A tretí si komusi rázne vysvetľoval, že ak bude ďalej piť a biť sa, vyhodíš ho aj z útulku. Vždy potom si mi uvaril kávu, v tej tvojej skromnučkej miestnosti, prvej na zabudnutej chodbe na konci zabudnutých Biskupíc. Tam si vždy s radosťou vypočujem, čo máš nové, ako si ponadávaš na vrchnosť, svetskú i cirkevnú, aj na slovenskú povahu, ktorá lepších pravidelne vytláča na okraj a horších priamo k moci, nakoniec sa ale vždy vyrovnane usmeješ na svojom celoživotnom údele v národe, ktorý miluješ. V tom pokornom úsmeve hrdého muža je pre mňa čosi ešte silnejšie, než v tvojich legendárnych kázňach. Vždy, keď z útulku v Biskupiciach odchádzam, tuším, čo to je. Keď toto píšem, máš presne 80 rokov. Tvoj život, ťažký a občas krutý, je celé tie roky čímsi mimoriadny. Ty nie si len večný rebel, hrdý väzeň, obdarovaný kňaz či priateľ malomocných. Ty si Boží zázrak, milý môj António.

.štefan Hríb