Je sobota popoludní a navyše júl. V učebni univerzity Viadrina, kde sa v oknách odráža náprotivná katedrála z červených tehál, však sedia študenti.
Univerzita sa mala stať symbolom nového priateľstva medzi Poľskom a Nemeckom. Žije aj cez prázdniny. Na dverách visí plagát pozývajúci na prednášku spolkového ministra financií Peera Steinbrücka. Nič to však nemení na tom, že nad univerzitou, ktorej rektorkou je bývalá kandidátka na spolkovú prezidentku Gesine Swanová, visí veľký tieň. A rektorka sama, ktorá je zároveň vládnou splnomocnenkyňou pre poľsko-nemecké vzťahy, vie o tom tieni asi najviac.
Vzťahy medzi Varšavou a Berlínom, ktoré boli ešte pred tromi rokmi v Európe vyhláseným príkladom zmierenia, nie nepodobným tomu francúzsko-nemeckému, sa totiž katastrofálne zhoršili. Nemecká a poľská vláda si dnes nevedia prísť na meno.
.pohltia nás Nemci
Snaha bratov Kaczynských zásadne obmedziť vplyv Nemecka v Únii (lebo systém prepočítavania hlasov zvaný „druhá odmocnina“ o ničom inom nie je) zablokoval rokovania všetkých 27 krajín. O reformnej zmluve a o úpornej snahe presadiť posun k federalizovanému európskemu nadštátu si môžeme myslieť svoje. O tom však summitový spor Lecha Kaczynského, ktorý každý svoj krok konzultuje telefonicky s bratom Jaroslawom, nebol. Nebol to totiž odpor proti reformnej zmluve, ale proti Nemecku.
Keď kancelárka Angela Merkelová vyhlásila, že ďalej sa bude rokovať bez Poľska, bolo jasné, že Berlín má Varšavy dosť. Poliaci, ktorí mali len vlažnú podporu Čechov a Litovcov, potom ustúpili. Ale onedlho do Berlína odkázali, že za portugalského predsedníctva opäť zaútočia na vodcovské postavenie Nemecka v Únii. Vicepremiér poľskej vlády Roman Giertych to povedal jasne: Ak bude reformná zmluva prijatá, tak Nemecko ovládne Poľsko, európske (teda nemecké) súdy prinútia Poliakov, aby vrátili majetky vyhnaným Nemcom, a prostredníctvom eura sa Nemecko zmocní aj poľskej ekonomiky.
Giertych je síce predsedom radikálnej Ligy poľských rodín a jeho názory sa nedajú vydávať za postoj celého Poľska, ale faktom je, že premiér Jaroslaw Kaczynski sa proti jeho tvrdeniam neohradil. Bolo by však krátkozraké zvádzať krízu poľsko-nemeckých vzťahov na bratov Kaczynských a ich vládu. Prudký zlom totiž nastal už pred troma rokmi, ešte za vlády proeurópskeho postkomunistického Zväzu demokratickej ľavice. Ešte skôr, než sa zmenilo Poľsko, sa totiž zmenilo Nemecko.
„Poliaci boli zvyknutí, že Nemci sa im stále len ospravedlňujú a všetko platia. Ale to sa za Schrödera zmenilo a Poliaci neboli na nové Nemecko, ktoré sa už odpútava od bremena vojny, vôbec pripravení,“ vyhlásil jeden český diplomat, ktorý niekoľko rokov pôsobí v Berlíne.
Objavil sa najmä nový kult Nemcov ako obetí druhej svetovej vojny, niečo v zmysle hesla Aj my sme trpeli. A práve to Poliaci nemohli a nemôžu stráviť. Keď sa ešte navyše neveľká, no mediálne veľmi viditeľná skupina Nemcov vyhnaných po vojne z dnešného západného Poľska (kde kedysi žilo až sedem miliónov Nemcov) pokúsila cez európske súdy domáhať svojho strateného majetku, bol s dobrou atmosférou medzi Varšavou a Berlínom koniec. Za tvrdé protinemecké rezolúcie hlasoval vtedajší poľský Sejm ako jeden muž i žena. Ale je pravda, že súčasné vládne strany boli v odsudzovaní Nemecka najtvrdšie. A bol to práve súčasný prezident Lech Kaczynski, ktorý dal ako primátor Varšavy vyčísliť reparačné požiadavky za to, že nacisti zrovnali hlavné mesto so zemou. Vyšli mu stovky miliárd.
„Je to len predvolebná rétorika,“ chlácholila sa pred dvoma rokmi tak ako mnohí iní Nemci Swanová. Nespozorneli ani vtedy, keď líder liberálnej Občianskej platformy Donald Tusk prehral druhé kolo prezidentských volieb po tom, čo naňho tábor súpera Lecha Kaczynského vytiahol v Poľsku politicky smrtonosnú zbraň – Tuskovho deda, ktorý údajne bojoval vo Wehrmachte. Tusk je navyše kašubskej národnosti a z Kašubov sa za vojny časť prihlásila k nemeckej národnosti.
.dvojmestie bez nádeje
Ako to všetko súvisí s univerzitou Viadrina? Táto škola, ktorá má časť svojich budov v nemeckom Frankfurte nad Odrou a zvyšok v Slubiciach na poľskej strane za Odrou, sa práve následkom nemecko-poľského kŕča ocitla v existenčných problémoch.
V roku 2005 to pritom vyzeralo, že sa v dvojmestí podarí vybudovať vzorovú univerzitu, ktorá bude mať ambície stať sa jednou z prestížnych európskych vysokých škôl. Kancelár Gerhard Schröder a odchádzajúci poľský prezident Aleksander Kwasniewski podpísali dohodu, podľa ktorej mala škola na rozvoj dostať 55 miliónov eur – teda takmer dve miliardy slovenských korún.
Viadrina sa však sľúbených peňazí možno nikdy nedočká. Poľsko (ktoré má podľa dohody dať iba desatinu sumy, 5 miliónov eur) nedalo zatiaľ nič a na budúci rok sa ministerstvo školstva, ktoré vedie Giertych, chystá uvoľniť pre Viadrinu iba 250-tisíc eur.
Aj Nemci, keď vidia, že Poľsko nehodlá plniť svoje záväzky, si rozmysleli, do akej miery budú rešpektovať dohody. Päťdesiat miliónov eur už je síce v štátnom rozpočte na rok 2007, ale nedostane ich priamo univerzita – pôjdu do novej Poľsko-nemeckej vzdelávacej nadácie.
„Viadrina je veľmi úspešný projekt, ktorý dokázal zmeniť smer Frankfurtu a Slubíc. Bolo by dobré, keby politici neničili niečo, čo prináša dobré ovocie,“ hovorí Dietrich Schöder, novinár miestneho denníka Märkishe Oderzeitung.
Ak by sa vo Frankfurte a Slubiciach nepodarilo udržať a ďalej rozvíjať univerzitu, kde dnes okrem Nemcov a Poliakov študujú aj mladí ľudia z mnohých iných európskych krajín, malo by to pre dvojmestie katastrofálne následky. Aj s univerzitou je totiž Frankfurt nad Odrou jedným z najproblémovejších miest Spolkovej republiky a ukážkou neúspešného zjednotenia Východu a Západu. Z mesta, kde žilo za Nemeckej demokratickej republiky takmer 90-tisíc ľudí, sa stalo mestečko s niečo vyše 60 tisíckami obyvateľov. Nezamestnanosť tu niekoľkonásobne predstihuje celonemecký priemer a väčšina tunajších žije zo sociálnych dávok. Z dávok, ktoré sa za posledné roky v rámci ekonomických reforiem výrazne znížili.
.poľský trh a poľské cukrárne
Na moste cez Odru stojí pred stanoviskom nemeckej pohraničnej polície dlhý rad ľudí s taškami a batohmi. Mieria na trhovisko do poľských Slubíc. Nie preto, aby ušetrili, ale preto, aby so sociálnymi dávkami vôbec prežili. „Deti obliekam len do toho, čo nakúpim na trhu. Na nič iné z peňazí, ktoré dostaneme na dávkach, nemáme,“ hovorí matka dvanásťročného a desaťročného chlapca. Bez práce je už piaty rok. „Odsťahovali by sme sa, ale byt tu vo Frankfurte nad Odrou sa jednoducho nedá predať. Nikto ho nechce.“
Situácia dospela tak ďaleko, že sa radnica vo Frankfurte nad Odrou rozhodla (podobne ako iné východonemecké prihraničné mestá) ponúkať prázdne byty Poliakom zo Slubíc, ktoré sú vlastne predmestím bývalého nemeckého mesta. Lenže pre Poliakov, ktorí sa v tejto „hladovej doline“ majú ešte horšie než východní Nemci, boli frankfurtské byty pridrahé aj zadarmo. Keď potom začali frankfurtskí radní uvažovať, že Poliakom budú bývanie čiastočne dotovať, ozvali sa nemeckí obyvatelia tak ostro, že na nápad sa radšej zabudlo.
Rovnako vo Frankfurte neprešlo miestnym referendom už podpísané a slávnostne oznámené obnovenie električkovej trate medzi oboma časťami riekou a štátnou hranicou rozdeleného mesta. Na druhej strane, keď v zime vypukol v slubickej tržnici požiar, volal tamojší poľský starosta najskôr nemeckých požiarnikov z Frankfurtu. A na obnovenie tržnice Nemci medzi sebou dokonca vyhlásili zbierku.
Tržnica teda dnes zase stojí a slúži svojmu účelu – nákupom chudobných východných Nemcov a ešte chudobnejších tunajších Poliakov. Žiadny luxus – len oblečenie známe z vietnamských tržníc, lacné čínske hračky a podradná elektronika. A ešte zelenina a ovocie z poľských hospodárstiev, maliny, borievky a huby z okolitých lesov. Ale najmä na nemecké pomery lacné, zrejme pašované cigarety a poľský alkohol. Za to, čo ušetria na nákupe, si potom nemecké rodinky môžu dovoliť ešte návštevu kaderníka, zubára alebo opravu auta v autoservise. Alebo azda aj obed v jednej z niekoľkých reštaurácií či návštevu cukrárne. Slušných podnikov tohto typu síce nie je v Slubiciach veľa, ale tie, ktoré sa dokázali priblížiť „nemeckým štandardom“, majú nabité. Na rozdiel od reštaurácií, kaviarní a obchodov na druhej strane, v Nemecku. Tie až na výnimky zívajú prázdnotou.
„Aj Nemci tu obracajú každé euro,“ krčí plecami majiteľka jednej slubickej reštaurácie, ktorá má ceny nízke aj na normálne poľské pomery. „Nuž viete, toto je naozaj chudobný kraj. U nich aj u nás. Nemáme si čo závidieť. A to, že sme chudobní, nás spája. Viac ako most cez Odru.
Autor je redaktor Lidových novin.
.luboš Palata,
Frankfurt nad Odrou/Slubice
Univerzita sa mala stať symbolom nového priateľstva medzi Poľskom a Nemeckom. Žije aj cez prázdniny. Na dverách visí plagát pozývajúci na prednášku spolkového ministra financií Peera Steinbrücka. Nič to však nemení na tom, že nad univerzitou, ktorej rektorkou je bývalá kandidátka na spolkovú prezidentku Gesine Swanová, visí veľký tieň. A rektorka sama, ktorá je zároveň vládnou splnomocnenkyňou pre poľsko-nemecké vzťahy, vie o tom tieni asi najviac.
Vzťahy medzi Varšavou a Berlínom, ktoré boli ešte pred tromi rokmi v Európe vyhláseným príkladom zmierenia, nie nepodobným tomu francúzsko-nemeckému, sa totiž katastrofálne zhoršili. Nemecká a poľská vláda si dnes nevedia prísť na meno.
.pohltia nás Nemci
Snaha bratov Kaczynských zásadne obmedziť vplyv Nemecka v Únii (lebo systém prepočítavania hlasov zvaný „druhá odmocnina“ o ničom inom nie je) zablokoval rokovania všetkých 27 krajín. O reformnej zmluve a o úpornej snahe presadiť posun k federalizovanému európskemu nadštátu si môžeme myslieť svoje. O tom však summitový spor Lecha Kaczynského, ktorý každý svoj krok konzultuje telefonicky s bratom Jaroslawom, nebol. Nebol to totiž odpor proti reformnej zmluve, ale proti Nemecku.
Keď kancelárka Angela Merkelová vyhlásila, že ďalej sa bude rokovať bez Poľska, bolo jasné, že Berlín má Varšavy dosť. Poliaci, ktorí mali len vlažnú podporu Čechov a Litovcov, potom ustúpili. Ale onedlho do Berlína odkázali, že za portugalského predsedníctva opäť zaútočia na vodcovské postavenie Nemecka v Únii. Vicepremiér poľskej vlády Roman Giertych to povedal jasne: Ak bude reformná zmluva prijatá, tak Nemecko ovládne Poľsko, európske (teda nemecké) súdy prinútia Poliakov, aby vrátili majetky vyhnaným Nemcom, a prostredníctvom eura sa Nemecko zmocní aj poľskej ekonomiky.
Giertych je síce predsedom radikálnej Ligy poľských rodín a jeho názory sa nedajú vydávať za postoj celého Poľska, ale faktom je, že premiér Jaroslaw Kaczynski sa proti jeho tvrdeniam neohradil. Bolo by však krátkozraké zvádzať krízu poľsko-nemeckých vzťahov na bratov Kaczynských a ich vládu. Prudký zlom totiž nastal už pred troma rokmi, ešte za vlády proeurópskeho postkomunistického Zväzu demokratickej ľavice. Ešte skôr, než sa zmenilo Poľsko, sa totiž zmenilo Nemecko.
„Poliaci boli zvyknutí, že Nemci sa im stále len ospravedlňujú a všetko platia. Ale to sa za Schrödera zmenilo a Poliaci neboli na nové Nemecko, ktoré sa už odpútava od bremena vojny, vôbec pripravení,“ vyhlásil jeden český diplomat, ktorý niekoľko rokov pôsobí v Berlíne.
Objavil sa najmä nový kult Nemcov ako obetí druhej svetovej vojny, niečo v zmysle hesla Aj my sme trpeli. A práve to Poliaci nemohli a nemôžu stráviť. Keď sa ešte navyše neveľká, no mediálne veľmi viditeľná skupina Nemcov vyhnaných po vojne z dnešného západného Poľska (kde kedysi žilo až sedem miliónov Nemcov) pokúsila cez európske súdy domáhať svojho strateného majetku, bol s dobrou atmosférou medzi Varšavou a Berlínom koniec. Za tvrdé protinemecké rezolúcie hlasoval vtedajší poľský Sejm ako jeden muž i žena. Ale je pravda, že súčasné vládne strany boli v odsudzovaní Nemecka najtvrdšie. A bol to práve súčasný prezident Lech Kaczynski, ktorý dal ako primátor Varšavy vyčísliť reparačné požiadavky za to, že nacisti zrovnali hlavné mesto so zemou. Vyšli mu stovky miliárd.
„Je to len predvolebná rétorika,“ chlácholila sa pred dvoma rokmi tak ako mnohí iní Nemci Swanová. Nespozorneli ani vtedy, keď líder liberálnej Občianskej platformy Donald Tusk prehral druhé kolo prezidentských volieb po tom, čo naňho tábor súpera Lecha Kaczynského vytiahol v Poľsku politicky smrtonosnú zbraň – Tuskovho deda, ktorý údajne bojoval vo Wehrmachte. Tusk je navyše kašubskej národnosti a z Kašubov sa za vojny časť prihlásila k nemeckej národnosti.
.dvojmestie bez nádeje
Ako to všetko súvisí s univerzitou Viadrina? Táto škola, ktorá má časť svojich budov v nemeckom Frankfurte nad Odrou a zvyšok v Slubiciach na poľskej strane za Odrou, sa práve následkom nemecko-poľského kŕča ocitla v existenčných problémoch.
V roku 2005 to pritom vyzeralo, že sa v dvojmestí podarí vybudovať vzorovú univerzitu, ktorá bude mať ambície stať sa jednou z prestížnych európskych vysokých škôl. Kancelár Gerhard Schröder a odchádzajúci poľský prezident Aleksander Kwasniewski podpísali dohodu, podľa ktorej mala škola na rozvoj dostať 55 miliónov eur – teda takmer dve miliardy slovenských korún.
Viadrina sa však sľúbených peňazí možno nikdy nedočká. Poľsko (ktoré má podľa dohody dať iba desatinu sumy, 5 miliónov eur) nedalo zatiaľ nič a na budúci rok sa ministerstvo školstva, ktoré vedie Giertych, chystá uvoľniť pre Viadrinu iba 250-tisíc eur.
Aj Nemci, keď vidia, že Poľsko nehodlá plniť svoje záväzky, si rozmysleli, do akej miery budú rešpektovať dohody. Päťdesiat miliónov eur už je síce v štátnom rozpočte na rok 2007, ale nedostane ich priamo univerzita – pôjdu do novej Poľsko-nemeckej vzdelávacej nadácie.
„Viadrina je veľmi úspešný projekt, ktorý dokázal zmeniť smer Frankfurtu a Slubíc. Bolo by dobré, keby politici neničili niečo, čo prináša dobré ovocie,“ hovorí Dietrich Schöder, novinár miestneho denníka Märkishe Oderzeitung.
Ak by sa vo Frankfurte a Slubiciach nepodarilo udržať a ďalej rozvíjať univerzitu, kde dnes okrem Nemcov a Poliakov študujú aj mladí ľudia z mnohých iných európskych krajín, malo by to pre dvojmestie katastrofálne následky. Aj s univerzitou je totiž Frankfurt nad Odrou jedným z najproblémovejších miest Spolkovej republiky a ukážkou neúspešného zjednotenia Východu a Západu. Z mesta, kde žilo za Nemeckej demokratickej republiky takmer 90-tisíc ľudí, sa stalo mestečko s niečo vyše 60 tisíckami obyvateľov. Nezamestnanosť tu niekoľkonásobne predstihuje celonemecký priemer a väčšina tunajších žije zo sociálnych dávok. Z dávok, ktoré sa za posledné roky v rámci ekonomických reforiem výrazne znížili.
.poľský trh a poľské cukrárne
Na moste cez Odru stojí pred stanoviskom nemeckej pohraničnej polície dlhý rad ľudí s taškami a batohmi. Mieria na trhovisko do poľských Slubíc. Nie preto, aby ušetrili, ale preto, aby so sociálnymi dávkami vôbec prežili. „Deti obliekam len do toho, čo nakúpim na trhu. Na nič iné z peňazí, ktoré dostaneme na dávkach, nemáme,“ hovorí matka dvanásťročného a desaťročného chlapca. Bez práce je už piaty rok. „Odsťahovali by sme sa, ale byt tu vo Frankfurte nad Odrou sa jednoducho nedá predať. Nikto ho nechce.“
Situácia dospela tak ďaleko, že sa radnica vo Frankfurte nad Odrou rozhodla (podobne ako iné východonemecké prihraničné mestá) ponúkať prázdne byty Poliakom zo Slubíc, ktoré sú vlastne predmestím bývalého nemeckého mesta. Lenže pre Poliakov, ktorí sa v tejto „hladovej doline“ majú ešte horšie než východní Nemci, boli frankfurtské byty pridrahé aj zadarmo. Keď potom začali frankfurtskí radní uvažovať, že Poliakom budú bývanie čiastočne dotovať, ozvali sa nemeckí obyvatelia tak ostro, že na nápad sa radšej zabudlo.
Rovnako vo Frankfurte neprešlo miestnym referendom už podpísané a slávnostne oznámené obnovenie električkovej trate medzi oboma časťami riekou a štátnou hranicou rozdeleného mesta. Na druhej strane, keď v zime vypukol v slubickej tržnici požiar, volal tamojší poľský starosta najskôr nemeckých požiarnikov z Frankfurtu. A na obnovenie tržnice Nemci medzi sebou dokonca vyhlásili zbierku.
Tržnica teda dnes zase stojí a slúži svojmu účelu – nákupom chudobných východných Nemcov a ešte chudobnejších tunajších Poliakov. Žiadny luxus – len oblečenie známe z vietnamských tržníc, lacné čínske hračky a podradná elektronika. A ešte zelenina a ovocie z poľských hospodárstiev, maliny, borievky a huby z okolitých lesov. Ale najmä na nemecké pomery lacné, zrejme pašované cigarety a poľský alkohol. Za to, čo ušetria na nákupe, si potom nemecké rodinky môžu dovoliť ešte návštevu kaderníka, zubára alebo opravu auta v autoservise. Alebo azda aj obed v jednej z niekoľkých reštaurácií či návštevu cukrárne. Slušných podnikov tohto typu síce nie je v Slubiciach veľa, ale tie, ktoré sa dokázali priblížiť „nemeckým štandardom“, majú nabité. Na rozdiel od reštaurácií, kaviarní a obchodov na druhej strane, v Nemecku. Tie až na výnimky zívajú prázdnotou.
„Aj Nemci tu obracajú každé euro,“ krčí plecami majiteľka jednej slubickej reštaurácie, ktorá má ceny nízke aj na normálne poľské pomery. „Nuž viete, toto je naozaj chudobný kraj. U nich aj u nás. Nemáme si čo závidieť. A to, že sme chudobní, nás spája. Viac ako most cez Odru.
Autor je redaktor Lidových novin.
.luboš Palata,
Frankfurt nad Odrou/Slubice
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.