Dňa 16. júna 1919 bola na námestí pred radnicou v Prešove, obsadenom jednotkami maďarskej Červenej armády, vyhlásená Slovenská republika rád. Útvar, ktorý sa nazýval štátom, hoci ho nikto za štát neuznal. Nemal ani kedy. Slovenská republika rád (ale aj Slovenská radová republika, Slovenská sovietska republika, či Republika rád na Slovensku) zanikla už po troch týždňoch – po tom, ako územie Slovenska opustilo maďarské vojsko, ktoré jediné tento útvar, rozprestierajúci sa na polovici nášho územia, držalo nad vodou.
Slovenská republika rád bola podľa komunistických historikov jedinečným pokusom o zaradenie sa do popredných radov svetovej avantgardy, „impozantným pokusom o riešenie problémov našej spoločnosti v záujme proletariátu“, ako aj dokladom odhodlania slovenského proletariátu nastoliť socialistickú štátnosť. Tento pokus, a tu sa žiada napísať našťastie, nevyšiel. Jeho dôsledky by pre Slovensko boli fatálne.
.neisté hranice
Ako mohlo dôjsť k niečomu takému, ako bol pokus o nastolenie boľševickej diktatúry? Pri hľadaní dôvodov sa musíme vrátiť ešte do čias prvej svetovej vojny, ktorá sa skončila v novembri 1918.
Československo vzniklo 28. októbra 1918 a Martinská deklarácia, ktorá sa prihlásila k jednotnému štátu s Čechmi, bola prijatá o dva dni neskôr. Kým však hranice českých krajín boli dané historicky, to, kde vlastne končí Slovensko (najmä na juhu a na východe) nebolo jasné. Napriek tomu sa začalo vojenské obsadzovanie Slovenska už 1. novembra, keď vojaci náhradného práporu 25. vlastibraneckého pluku obsadili pohraničné mesto Holíč. Do 12. decembra sa československým jednotkám podarilo obsadiť líniu, ktorá sa tiahla od Devínskeho jazera cez Pezinok, Sereď, Nitru, horné Ponitrie a Žilinu až po Čadcu. Dva dni pred koncom roka obsadili československé vojská aj Košice a 2. januára 1919 Bratislavu.
Vojská postupovali rýchlo, ale základný problém tkvel v určení demarkačnej čiary. Budapešť dostala ešte začiatkom mesiaca od zástupcov dohodových mocností, ktorí rokovali na Parížskej mierovej konferencii, nótu, ktorá prikazovala, aby sa maďarské vojská stiahli zo slovenského územia. Jeho vymedzenie však neobsahovala. Napriek tomu už 6. decembra 1918 splnomocnený zástupca československej vlády v Budapešti Milan Hodža dohodol s maďarským ministrom vojny provizórnu demarkačnú čiaru. Maďarské vojská sa začali sťahovať a obsadzovanie Slovenska bolo dokončené 20. januára 1919.
O necelý mesiac neskôr však Najvyššia vojenská rada na mierovej konferencii uznala maximálne československé požiadavky a určila druhú demarkačnú čiaru, ktorá slovenské hranice posunula o desiatky kilometrov do maďarského územia.
.koniec Uhorska
Nóta od Dohody žiadala, aby sa maďarské vojská stiahli za určenú líniu a aby tak urobili do dvadsiatich štyroch hodín. Keď náčelník dohodovej vojenskej misie v Budapešti Fernand Vix 20. marca oboznámil maďarskú vládu s týmto rozhodnutím, koncepcia, zameraná na udržanie integrity Uhorska, sa zrútila. Slovensko, Sedmohradsko a Chorvátsko boli definitívne stratené.
Zdrvený maďarský prezident Mihály Károlyi urobil zúfalé rozhodnutie. Zvolal ministerskú radu a predniesol je nasledujúci návrh: „Len čisto sociálnodemokratická vláda môže v krajine udržať pokoj. Skutočná moc bola aj tak už niekoľko mesiacov v rukách organizovaného robotníctva. Ak nechcem splniť bratovražedné podmienky Dohody, potrebujeme jednotné vojsko. Také jednotné vojsko môže v tejto perióde hospodárskej krízy a rozhorčených triednych bojov vytvoriť len sociálnodemokratická strana. Západná orientácia, politika vybudovaná na Wilsonovi, definitívne stroskotala. Potrebujeme novú orientáciu, ktorá nám zaistí sympatie robotníckej internacionály. Za takých okolností doterajšia koaličná vláda len zhoršuje situáciu, pretože prvou podmienkou boja sa stala úplná morálna a sociálna jednota vlády... Nová sociálnodemokratická vláda bude musieť uzavrieť spolok s komunistami, aby v krajine nepovstal neporiadok a problémy, dokiaľ sa povedie boj proti na život a na smrť proti imperialistickým votrelcom.“
Na druhý deň, 21. marca, sa sociálni demokrati a komunisti zišli, zjednotili (vznikla jednotná Socialistická strana Maďarska) a dohodli sa na vytvorení vlády podľa sovietskeho vzoru. Deputácia socialistov sa odobrala do väzenia, v ktorom sedelo niekoľko komunistických funkcionárov vrátane neskoršej vedúcej osobnosti Maďarskej republiky rád Bélu Kuna, a spísali s nimi výzvu proletárom.
.boľševická revolúcia
Výzva to bola skutočne revolučná. Autori, Leninovi odchovanci, ktorí sa len nedávno vrátili zo sovietskeho Ruska, písali o totálnom zrútení buržoázneho systému, o tom, že iba nastolenie socializmu a komunizmu môže zachrániť krajinu od anarchie a záhuby a o tom, že jedinou možnosťou je diktatúra proletariátu. Výzva vlastne obsahovala celý program Maďarskej republiky rád. Štátnu moc prevzala Revolučná vládna rada, bola vyhlásená okamžitá socializácia (znárodnenie) veľkostatkov, baní, veľkých závodov, bánk a dopravných podnikov, ako aj združstevňovanie.
Výzva vyhlasovala úplnú ideovú a duchovnú spätosť so sovietskou vládou, sľubovala vytvorenie mohutnej proletárskej armády („pomocou ktorej presadí diktatúru robotníctva a roľníctva nielen proti maďarským kapitalistom a veľkostatkárom, ale aj proti rumunským bojarom a českým buržujom“) a vyzývala robotníkov a roľníkov z Čiech, Rumunska, Srbska a Chorvátska, aby sa k armáde pridali. Autori nezabudli dodať, že Revolučná vládna rada „vyžaduje železnú disciplínu“ a „smrťou bude trestať banditov kontrarevolúcie a plieniacich lúpežníkov“.
Zaujímavo bola riešená aj národnostná otázka. Podľa Bélu Kuna „heslom proletariátu nie je vytvorenie malých štátov, ale federácia proletariátu v čo najširšom okruhu“. Krajinský zjazd sovietov slávnostne zavrhol myšlienku integrity krajiny a vyhlásil plné samourčovacie právo, pričom „proletariát sa snaží na základe internacionalizmu o to, aby sa medzi rôznojazyčných pracujúcich nestavali nové múry, to jest nové politické alebo colné hranice.“
Marxistickí historici tvrdili, že vznik Maďarskej republiky rád, ktorý okamžite privítal vodca sovietskych boľševikov Lenin, „potvrdil medzinárodnú platnosť marxisticko-leninského učenia o socialistickej revolúcii, diktatúre proletariátu a internacionálnom charaktere revolúcie“, pričom fakt, že maďarský boľševizmus bol prepletený aj s túžbou po obnovení Uhorska, zľahčovali. Nanajvýš pripúšťali, že príležitosť obnoviť integritu Uhorska videli len „niektorí pravicoví sociálni demokrati“.
.záujem o Slovensko
Historici zamlčiavali zjavnú skutočnosť, ktorú Ferdinand Peroutka v svojom Budováni státu opísal týmito slovami: „Z proklamácie jasne vyplývalo, že ten či onen sused Maďarska sa musí pripraviť na skorú vojnu, ibaže by bolo dovolené tieto slová považovať za ničotné... Celý priebeh tohto deja zreteľne napovedá, do akej miery mal maďarský boľševizmus nacionálny charakter, ako bol priamo plodom urazenej národnej pýchy.“ Peroutka v tejto súvislosti cituje slová Wilhelma Bohma, vrchného veliteľa maďarskej Červenej armády, ktorý napísal, že aj keď revolúcia na seba zdanlivo brala formy sociálnej revolúcie, vnútri bola skrz-naskrz nacionálne boľševická. Maďarskí nacionalisti i komunisti sa zhodovali v jednom: chceli naspäť Slovensko i ostatné časti bývalého Uhorska, ktoré mali pripadnúť iným krajinám. Ako neskôr priznal Bohm: plánom vlády a velenia Červenej armády bolo „Dobyť silou zbraní pre Uhorsko späť tie územia, ktoré ešte pred mierovou zmluvou boli provizórne obsadené a získať nové územia na výživu ľudu a pre naše hospodárstvo. Pritom mala byť mierová konferencia postavená pred dokonaný skutok.“
Ako sa maďarský záujem o Slovensko prejavoval? Krátko po vyhlásení Maďarskej republiky rád si slovenskí i českí robotníci založili (podľa vzoru národnostných sekcií ruskej boľševickej strany) slovenskú a českú sekciu Socialistickej strany Maďarska. V hlavnom meste vydávali svoje Červené noviny, vyrábali letáky, ktoré sa distribuovali na Slovensko a ktoré vyzývali na vstup do maďarskej Červenej armády. Predseda slovenskej sekcie Antonín Janoušek sa vo svojich výzvach snažil primať československých robotníkov ku generálnemu štrajku. Keďže predpokladal, že Masaryk a československá vláda sa vzdajú moci tak ľahko ako Károlyi v Maďarsku, zaslal dokonca prezidentovej dcére telegram tohto znenia: „Váš otec, slečna doktorka, stavia a ja borím. Borím preto, že stavba je vybudovaná na starej kapitalisticko-imperialistickej hnilobe. A preto sa mi búranie darí... Komunistická propaganda získava českých vojakov. Rozvrat v armáde (československej – pozn. autora) postupuje. Socialistická revolúcia sa nezastaví pred hranicami republiky a bolo by len najväčším ľudským záujmom, aby bol prevrat v Čechách a na Slovensku urobený pokojne, bez prelievania krvi a utratenia ľudských životov.“
Očakávania svetovej revolúcie, o akej hovorili klasici marxizmu, boli po konci prvej svetovej vojny, dovtedy najväčšieho konfliktu v dejinách, obrovské. Alebo sa tak aspoň javili v očiach tých, ktorí tomu chceli veriť. Červené noviny, ktorým vlievala optimizmus ruská revolúcia z roku 1917, hnutie spartakovcov v Nemecku a začiatkom apríla 1919 vyhlásená Bavorská republika rád, vychádzali s titulkami V Čechách vyhlásia diktatúru proletariátu, Vo Viedni je vyhlásenie proletárskej diktatúry len otázkou hodín či V Turecku vyhlásili sovietovú republiku. A Béla Kun platil zahraničných emisárov, ktorí mu hovorili len to, čo lahodilo jeho ušiam.
S postupom komunizmu to však nakoniec také jednoduché nebolo.
.vojna
Vznik Maďarskej republiky rád sprevádzali obavy susedných štátov o územia, ktoré predtým patrili Uhorsku. Udalosti v ohrozených krajinách preto nabrali rýchly spád. V Československu bola už v ten istý deň vyhlásená mobilizácia ročníkov 1892 – 1898. O päť dní neskôr vyhlásil minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár stanné právo na celom území bývalého horného Uhorska. Okrem iného sa ustanovil trest smrti za každý ozbrojený odpor proti Československu, boli zakázané verejné zhromaždenia či nosenie zbraní civilnými osobami, množstvo predstaviteľov sociálnej demokracie bolo internovaných v Ilavskej väznici. Československo, Rumunsko a Juhoslávia začali intenzívne pripravovať zásah proti Maďarskej republike rád.
Intervenciu nakoniec 16. apríla začalo Rumunsko, ktoré sa dostalo až k riekam Čop a Tisa. Velenie maďarskej Červenej armády muselo túto oblasť posilniť a stiahlo sa od slovenských hraníc. To využili československé vojská a začali postupovať na juh. Ofenzíva slabo organizovaného vojska však trvala len tri týždne a 20. mája, keď už Maďari podpísali prímerie s Rumunskom, prešla Červená armáda do protiútoku, ktorý slabé československé vojsko nebolo schopné zadržať.
Zreorganizované maďarské vojsko vyrazilo v noci z 29. na 30. mája na takzvanú severnú výpravu. Napriek tomu, že časť príslušníkov maďarskej Červenej armády motivovali ideály svetovej alebo aspoň európskej sociálnej revolúcie, pre väčšinu útočiacich maďarských jednotiek bolo prvoradé upevnenie maďarských pozícií na Slovensku. Vojaci o sebe tvrdili, že sú najskôr Maďari a až potom socialisti. Na čiapkach dokonca nosili znak, ktorý vyzýval na navrátenie Felvidéku.
Za niekoľko dní zatlačili Maďari, ku ktorým sa pridávali aj niektorí slovenskí dobrovoľníci, československé vojsko na čiaru Komárno, Nové Zámky, Vráble, Nová Baňa, Banská Štiavnica, Zvolen, Šafárikovo, Košice, Slovenské Nové Mesto. Do polovice júna, keď už Najvyššia vojenská rada v Paríži rozhodla o definitívnych hraniciach Slovenska, sa Červená armáda dostala až do Bardejova.
.slovenská republika rád
Maďarskí ani českí a slovenskí boľševici na Slovensku nezaháľali a 16. júna vyhlásili podľa maďarského vzoru Slovenskú republiku rád. Čo to v praxi znamenalo? Niečo podobné ako v Budapešti.
Prešovská proklamácia, ktorou bol nový „štát“ vyhlásený, bola súčasne aj stručným programovým vyhlásením. Najvyšším orgánom štátnej moci sa stala Revolučná vládna rada, ktorú tvorilo 11 komisariátov (zahraničných vecí, vojny, financií, vnútra, poľnohospodárstva, obchodu a železníc, spravodlivosti, znárodnenia a socialistickej výroby, školstva, verejného zásobovania, zdravotníctva a sociálnej spravodlivosti).
Revolučná vládna rada vydala za krátky čas niekoľko významných nariadení o znárodnení najdôležitejších tovární, zamestnávajúcich viac ako 20 ľudí, o znárodnení peňažných ústavov, distribučných a dopravných podnikov a veľkostatkov nad 50 hektárov. Malí roľníci boli oslobodení od daní a boli im zrušené dlhy.
Významné bolo aj opatrenie z 28. júna, ktorým sa prísne zakazoval predaj a odvoz priemyselných surovín vrátane nariadenia, ktorým sa obyvateľstvu vo všeobecnosti nariaďovalo odovzdať zlaté šperky a drahokamy väčšej hodnoty preto, „aby sa zamedzil únik týchto hodnôt a vylúčili špekulatívne transakcie.“
Poštátnené boli aj školy a pedagogické ústavy. Urýchlene sa začali pripravovať nové učebnice, vydávanie a distribúcia tlače bola centralizovaná. Už počas prázdnin roku 1919 sa malo uskutočniť ideologické preškolenie učiteľov, v rámci ktorého mali preštudovať základné diela marxizmu-leninizmu, dejín výchov, vybraných kapitol z ústavného práva sovietskeho štátu.
Tlač a distribúcia tlače boli centralizované a vydávanie „buržoáznej“ tlače bolo zastavené. Boli zrušené súdy, namiesto ktorých začali vznikať revolučné tribunály, četníctvo a políciu nahradila takzvaná Červená stráž.
.prijatie
Ako prežívali vpád maďarských vojsk na Slovensko obyvatelia? Názory sa rôznia. Podľa zborníka Vpád maďarských boľševikov na Slovensko v roku 1919, vydaného koncom tridsiatych rokov, slovenské obyvateľstvo Červenú armádu nevítalo a malo z nej strach. Komunistickí historici, naopak, zdôrazňovali, že proletariát sa do budovania novej sovietskej republiky aktívne zapájal. Historik ÚPN Martin Lacko tvrdí, že prijatie bolo, podobne ako prijatie Československa, rozporné.
„Dlho sa tradovalo, že Slováci vítali vznik Československa, ale dnes môžeme povedať, že to bolo komplikovanejšie. Uhorský štát existoval tisíc rokov a alternatíva k nemu sa ukázala až na konci vojny. Nie všetci Slováci, a už vôbec nie Maďari, z toho boli nadšení,“ hovorí Lacko a dodáva, že z tohto uhla pohľadu sa musíme pozerať aj na vstup maďarských vojsk. „V roku 1919 ešte nikto nevedel, čo bude. Bola tu silná maďarská propaganda i silná cirkevná propaganda, hlavne zo strany katolíckeho kléru, ktorý bol na 90 percent prouhorský.“
Vojna ešte neodznela, prvá povojnová úroda mala byť až na jeseň, štát nemal na renty, boli prázdne obchody. A potom prišli agitátori, ktorí medzi ľuďmi rozsievali chytľavú sociálnu demagógiu. Uveriť sľubom o rovnosti ľudí a víťazstve pracujúcich nebolo ťažké.
.štát?
Slovenská republika rád bola zvláštnym útvarom, pri ktorom si človek musí klásť otázky, či vôbec išlo o samostatný štát. Historik Ľubomír Lipták napísal v knihe Slovensko v dvadsiatom storočí, ktorá vyšla prvýkrát v roku 1969, že „námietky protivníkov z buržoázneho tábora sa opierali najmä o nespornú skutočnosť, že jej vznik by nebol možný bez pomoci maďarskej Červenej armády.“ Ako však tvrdí Lipták, na svete je mnoho štátov, ktorých vznik by nebol predstaviteľný bez pomocnej akcie zvonka. „Slovenská republika rád považovala Maďarskú republiku rád za svojho spojenca, nadväzovala samostatné diplomatické styky, napríklad s Ukrajinskou sovietskou republikou, organizovala vlastnú Červenú armádu“. Taktiež organizovala rozsiahle revolučné premeny a voľby do miestnych rád. (Tu treba podotknúť, že volebné právo sa vzťahovalo na všetkých „pracujúcich,“ aj na ženy, ale z volieb boli vylúčení tí, ktorí žili z práce iných, napríklad veľkostatkári či kňazi.) Historik Lacko však hovorí, že nadviazanie diplomatických stykov s Ukrajinou bolo niečo podobné ako dnešné medzinárodné vzťahy Abcházska, ktoré nikto okrem Ruska neuznáva.
Otázny je aj vzťah Slovenskej republiky rád k Československej republike. Ešte 31. mája žiadala slovenská socialistická sekcia v Budapešti „aby všetka moc v československom štáte prešla do rúk proletariátu“, ale budúcnosť bola formulovaná dosť neurčito: „Proletárske sovietske republiky budú tvoriť federatívny útvar jednotlivých národných proletárskych telies, v ktorom nebude národného, náboženského sporu a hraničných medzí, ktoré by spory a vojny vyvolávali. Spoločné otázky bude riadiť soviet spojených proletárskych republík.“
Revolucionári nad budúcim štátnym usporiadaním príliš neuvažovali, predpokladali totiž, že prevzatie moci proletariátom na východe a juhu Slovenska je len prvým krokom k víťazstvu revolúcie v celom Československu. Ako písal v telegrame československej vláde Janoušek: „Vláda Republiky rád nemá žiadne nepriateľské úmysly proti vašej republike. Sme si vedomí toho, že v čele Vašej republiky stojí muž..., ktorý si je úplne vedomý, že vlny sociálnej revolúcie sa nevyhnú štátom, vysávaným svetovou vojnou a kapitalizmom. Jeho, ako aj našou jedinou snahou je, aby bola revolúcia bez porúch, aby neprinášala anarchiu.“
.odchod
Tento sen netrval dlho. Už 25. júna sa v bratislavskej Redute začali československo-maďarské rokovania o odchode maďarského vojska zo Slovenska. Skončili sa 1. júla dohodou o prímerí. O tri dni neskôr maďarská Červená armáda, spolu s mobilizovanými jednotkami slovenskej Červenej armády, ako aj s Revolučnou vládnou radou ustúpila zo Slovenska a o ďalšie tri dni sa na južnú hranicu Slovenska, určenú Dohodou, presunuli československé jednotky. Osud Slovenskej republiky rád tým bol spečatený.
Je pravda, že Slovenská republika rád si počas svojej kratučkej existencie dokázala znepriateliť nielen podnikateľov či cirkev, ale aj drobných roľníkov, ktorí čakali na pozemkovú reformu, namiesto nej sa však dočkali len združstevňovania. Ľudí si nezískala ani popravami a perzekúciami na národnostnom základe. A jej existencia v ľuďoch zanechala skôr protimaďarské ako protiboľševické spomienky.
Hoci jej zakladatelia to videli inak, Slovenská republika rád sa zrodila v nepriaznivej medzinárodnej situácii. Navôkol to síce vrelo – v Maďarsku vládli boľševici, v Nemecku bola revolúcia na spadnutie a Rusko malo komunistickú vládu už pol druhého roka. Na konci jari 1919 však východným kolosom zmietala občianska vojna, ktorá mu nedovolila spojiť sa s revolučným Maďarskom. Keby sa tak stalo, keby sa splnili slová z úvodu článku, následky pre túto krajinu mohli byť katastrofálne.
Slovenská republika rád bola podľa komunistických historikov jedinečným pokusom o zaradenie sa do popredných radov svetovej avantgardy, „impozantným pokusom o riešenie problémov našej spoločnosti v záujme proletariátu“, ako aj dokladom odhodlania slovenského proletariátu nastoliť socialistickú štátnosť. Tento pokus, a tu sa žiada napísať našťastie, nevyšiel. Jeho dôsledky by pre Slovensko boli fatálne.
.neisté hranice
Ako mohlo dôjsť k niečomu takému, ako bol pokus o nastolenie boľševickej diktatúry? Pri hľadaní dôvodov sa musíme vrátiť ešte do čias prvej svetovej vojny, ktorá sa skončila v novembri 1918.
Československo vzniklo 28. októbra 1918 a Martinská deklarácia, ktorá sa prihlásila k jednotnému štátu s Čechmi, bola prijatá o dva dni neskôr. Kým však hranice českých krajín boli dané historicky, to, kde vlastne končí Slovensko (najmä na juhu a na východe) nebolo jasné. Napriek tomu sa začalo vojenské obsadzovanie Slovenska už 1. novembra, keď vojaci náhradného práporu 25. vlastibraneckého pluku obsadili pohraničné mesto Holíč. Do 12. decembra sa československým jednotkám podarilo obsadiť líniu, ktorá sa tiahla od Devínskeho jazera cez Pezinok, Sereď, Nitru, horné Ponitrie a Žilinu až po Čadcu. Dva dni pred koncom roka obsadili československé vojská aj Košice a 2. januára 1919 Bratislavu.
Vojská postupovali rýchlo, ale základný problém tkvel v určení demarkačnej čiary. Budapešť dostala ešte začiatkom mesiaca od zástupcov dohodových mocností, ktorí rokovali na Parížskej mierovej konferencii, nótu, ktorá prikazovala, aby sa maďarské vojská stiahli zo slovenského územia. Jeho vymedzenie však neobsahovala. Napriek tomu už 6. decembra 1918 splnomocnený zástupca československej vlády v Budapešti Milan Hodža dohodol s maďarským ministrom vojny provizórnu demarkačnú čiaru. Maďarské vojská sa začali sťahovať a obsadzovanie Slovenska bolo dokončené 20. januára 1919.
O necelý mesiac neskôr však Najvyššia vojenská rada na mierovej konferencii uznala maximálne československé požiadavky a určila druhú demarkačnú čiaru, ktorá slovenské hranice posunula o desiatky kilometrov do maďarského územia.
.koniec Uhorska
Nóta od Dohody žiadala, aby sa maďarské vojská stiahli za určenú líniu a aby tak urobili do dvadsiatich štyroch hodín. Keď náčelník dohodovej vojenskej misie v Budapešti Fernand Vix 20. marca oboznámil maďarskú vládu s týmto rozhodnutím, koncepcia, zameraná na udržanie integrity Uhorska, sa zrútila. Slovensko, Sedmohradsko a Chorvátsko boli definitívne stratené.
Zdrvený maďarský prezident Mihály Károlyi urobil zúfalé rozhodnutie. Zvolal ministerskú radu a predniesol je nasledujúci návrh: „Len čisto sociálnodemokratická vláda môže v krajine udržať pokoj. Skutočná moc bola aj tak už niekoľko mesiacov v rukách organizovaného robotníctva. Ak nechcem splniť bratovražedné podmienky Dohody, potrebujeme jednotné vojsko. Také jednotné vojsko môže v tejto perióde hospodárskej krízy a rozhorčených triednych bojov vytvoriť len sociálnodemokratická strana. Západná orientácia, politika vybudovaná na Wilsonovi, definitívne stroskotala. Potrebujeme novú orientáciu, ktorá nám zaistí sympatie robotníckej internacionály. Za takých okolností doterajšia koaličná vláda len zhoršuje situáciu, pretože prvou podmienkou boja sa stala úplná morálna a sociálna jednota vlády... Nová sociálnodemokratická vláda bude musieť uzavrieť spolok s komunistami, aby v krajine nepovstal neporiadok a problémy, dokiaľ sa povedie boj proti na život a na smrť proti imperialistickým votrelcom.“
Na druhý deň, 21. marca, sa sociálni demokrati a komunisti zišli, zjednotili (vznikla jednotná Socialistická strana Maďarska) a dohodli sa na vytvorení vlády podľa sovietskeho vzoru. Deputácia socialistov sa odobrala do väzenia, v ktorom sedelo niekoľko komunistických funkcionárov vrátane neskoršej vedúcej osobnosti Maďarskej republiky rád Bélu Kuna, a spísali s nimi výzvu proletárom.
.boľševická revolúcia
Výzva to bola skutočne revolučná. Autori, Leninovi odchovanci, ktorí sa len nedávno vrátili zo sovietskeho Ruska, písali o totálnom zrútení buržoázneho systému, o tom, že iba nastolenie socializmu a komunizmu môže zachrániť krajinu od anarchie a záhuby a o tom, že jedinou možnosťou je diktatúra proletariátu. Výzva vlastne obsahovala celý program Maďarskej republiky rád. Štátnu moc prevzala Revolučná vládna rada, bola vyhlásená okamžitá socializácia (znárodnenie) veľkostatkov, baní, veľkých závodov, bánk a dopravných podnikov, ako aj združstevňovanie.
Výzva vyhlasovala úplnú ideovú a duchovnú spätosť so sovietskou vládou, sľubovala vytvorenie mohutnej proletárskej armády („pomocou ktorej presadí diktatúru robotníctva a roľníctva nielen proti maďarským kapitalistom a veľkostatkárom, ale aj proti rumunským bojarom a českým buržujom“) a vyzývala robotníkov a roľníkov z Čiech, Rumunska, Srbska a Chorvátska, aby sa k armáde pridali. Autori nezabudli dodať, že Revolučná vládna rada „vyžaduje železnú disciplínu“ a „smrťou bude trestať banditov kontrarevolúcie a plieniacich lúpežníkov“.
Zaujímavo bola riešená aj národnostná otázka. Podľa Bélu Kuna „heslom proletariátu nie je vytvorenie malých štátov, ale federácia proletariátu v čo najširšom okruhu“. Krajinský zjazd sovietov slávnostne zavrhol myšlienku integrity krajiny a vyhlásil plné samourčovacie právo, pričom „proletariát sa snaží na základe internacionalizmu o to, aby sa medzi rôznojazyčných pracujúcich nestavali nové múry, to jest nové politické alebo colné hranice.“
Marxistickí historici tvrdili, že vznik Maďarskej republiky rád, ktorý okamžite privítal vodca sovietskych boľševikov Lenin, „potvrdil medzinárodnú platnosť marxisticko-leninského učenia o socialistickej revolúcii, diktatúre proletariátu a internacionálnom charaktere revolúcie“, pričom fakt, že maďarský boľševizmus bol prepletený aj s túžbou po obnovení Uhorska, zľahčovali. Nanajvýš pripúšťali, že príležitosť obnoviť integritu Uhorska videli len „niektorí pravicoví sociálni demokrati“.
.záujem o Slovensko
Historici zamlčiavali zjavnú skutočnosť, ktorú Ferdinand Peroutka v svojom Budováni státu opísal týmito slovami: „Z proklamácie jasne vyplývalo, že ten či onen sused Maďarska sa musí pripraviť na skorú vojnu, ibaže by bolo dovolené tieto slová považovať za ničotné... Celý priebeh tohto deja zreteľne napovedá, do akej miery mal maďarský boľševizmus nacionálny charakter, ako bol priamo plodom urazenej národnej pýchy.“ Peroutka v tejto súvislosti cituje slová Wilhelma Bohma, vrchného veliteľa maďarskej Červenej armády, ktorý napísal, že aj keď revolúcia na seba zdanlivo brala formy sociálnej revolúcie, vnútri bola skrz-naskrz nacionálne boľševická. Maďarskí nacionalisti i komunisti sa zhodovali v jednom: chceli naspäť Slovensko i ostatné časti bývalého Uhorska, ktoré mali pripadnúť iným krajinám. Ako neskôr priznal Bohm: plánom vlády a velenia Červenej armády bolo „Dobyť silou zbraní pre Uhorsko späť tie územia, ktoré ešte pred mierovou zmluvou boli provizórne obsadené a získať nové územia na výživu ľudu a pre naše hospodárstvo. Pritom mala byť mierová konferencia postavená pred dokonaný skutok.“
Ako sa maďarský záujem o Slovensko prejavoval? Krátko po vyhlásení Maďarskej republiky rád si slovenskí i českí robotníci založili (podľa vzoru národnostných sekcií ruskej boľševickej strany) slovenskú a českú sekciu Socialistickej strany Maďarska. V hlavnom meste vydávali svoje Červené noviny, vyrábali letáky, ktoré sa distribuovali na Slovensko a ktoré vyzývali na vstup do maďarskej Červenej armády. Predseda slovenskej sekcie Antonín Janoušek sa vo svojich výzvach snažil primať československých robotníkov ku generálnemu štrajku. Keďže predpokladal, že Masaryk a československá vláda sa vzdajú moci tak ľahko ako Károlyi v Maďarsku, zaslal dokonca prezidentovej dcére telegram tohto znenia: „Váš otec, slečna doktorka, stavia a ja borím. Borím preto, že stavba je vybudovaná na starej kapitalisticko-imperialistickej hnilobe. A preto sa mi búranie darí... Komunistická propaganda získava českých vojakov. Rozvrat v armáde (československej – pozn. autora) postupuje. Socialistická revolúcia sa nezastaví pred hranicami republiky a bolo by len najväčším ľudským záujmom, aby bol prevrat v Čechách a na Slovensku urobený pokojne, bez prelievania krvi a utratenia ľudských životov.“
Očakávania svetovej revolúcie, o akej hovorili klasici marxizmu, boli po konci prvej svetovej vojny, dovtedy najväčšieho konfliktu v dejinách, obrovské. Alebo sa tak aspoň javili v očiach tých, ktorí tomu chceli veriť. Červené noviny, ktorým vlievala optimizmus ruská revolúcia z roku 1917, hnutie spartakovcov v Nemecku a začiatkom apríla 1919 vyhlásená Bavorská republika rád, vychádzali s titulkami V Čechách vyhlásia diktatúru proletariátu, Vo Viedni je vyhlásenie proletárskej diktatúry len otázkou hodín či V Turecku vyhlásili sovietovú republiku. A Béla Kun platil zahraničných emisárov, ktorí mu hovorili len to, čo lahodilo jeho ušiam.
S postupom komunizmu to však nakoniec také jednoduché nebolo.
.vojna
Vznik Maďarskej republiky rád sprevádzali obavy susedných štátov o územia, ktoré predtým patrili Uhorsku. Udalosti v ohrozených krajinách preto nabrali rýchly spád. V Československu bola už v ten istý deň vyhlásená mobilizácia ročníkov 1892 – 1898. O päť dní neskôr vyhlásil minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár stanné právo na celom území bývalého horného Uhorska. Okrem iného sa ustanovil trest smrti za každý ozbrojený odpor proti Československu, boli zakázané verejné zhromaždenia či nosenie zbraní civilnými osobami, množstvo predstaviteľov sociálnej demokracie bolo internovaných v Ilavskej väznici. Československo, Rumunsko a Juhoslávia začali intenzívne pripravovať zásah proti Maďarskej republike rád.
Intervenciu nakoniec 16. apríla začalo Rumunsko, ktoré sa dostalo až k riekam Čop a Tisa. Velenie maďarskej Červenej armády muselo túto oblasť posilniť a stiahlo sa od slovenských hraníc. To využili československé vojská a začali postupovať na juh. Ofenzíva slabo organizovaného vojska však trvala len tri týždne a 20. mája, keď už Maďari podpísali prímerie s Rumunskom, prešla Červená armáda do protiútoku, ktorý slabé československé vojsko nebolo schopné zadržať.
Zreorganizované maďarské vojsko vyrazilo v noci z 29. na 30. mája na takzvanú severnú výpravu. Napriek tomu, že časť príslušníkov maďarskej Červenej armády motivovali ideály svetovej alebo aspoň európskej sociálnej revolúcie, pre väčšinu útočiacich maďarských jednotiek bolo prvoradé upevnenie maďarských pozícií na Slovensku. Vojaci o sebe tvrdili, že sú najskôr Maďari a až potom socialisti. Na čiapkach dokonca nosili znak, ktorý vyzýval na navrátenie Felvidéku.
Za niekoľko dní zatlačili Maďari, ku ktorým sa pridávali aj niektorí slovenskí dobrovoľníci, československé vojsko na čiaru Komárno, Nové Zámky, Vráble, Nová Baňa, Banská Štiavnica, Zvolen, Šafárikovo, Košice, Slovenské Nové Mesto. Do polovice júna, keď už Najvyššia vojenská rada v Paríži rozhodla o definitívnych hraniciach Slovenska, sa Červená armáda dostala až do Bardejova.
.slovenská republika rád
Maďarskí ani českí a slovenskí boľševici na Slovensku nezaháľali a 16. júna vyhlásili podľa maďarského vzoru Slovenskú republiku rád. Čo to v praxi znamenalo? Niečo podobné ako v Budapešti.
Prešovská proklamácia, ktorou bol nový „štát“ vyhlásený, bola súčasne aj stručným programovým vyhlásením. Najvyšším orgánom štátnej moci sa stala Revolučná vládna rada, ktorú tvorilo 11 komisariátov (zahraničných vecí, vojny, financií, vnútra, poľnohospodárstva, obchodu a železníc, spravodlivosti, znárodnenia a socialistickej výroby, školstva, verejného zásobovania, zdravotníctva a sociálnej spravodlivosti).
Revolučná vládna rada vydala za krátky čas niekoľko významných nariadení o znárodnení najdôležitejších tovární, zamestnávajúcich viac ako 20 ľudí, o znárodnení peňažných ústavov, distribučných a dopravných podnikov a veľkostatkov nad 50 hektárov. Malí roľníci boli oslobodení od daní a boli im zrušené dlhy.
Významné bolo aj opatrenie z 28. júna, ktorým sa prísne zakazoval predaj a odvoz priemyselných surovín vrátane nariadenia, ktorým sa obyvateľstvu vo všeobecnosti nariaďovalo odovzdať zlaté šperky a drahokamy väčšej hodnoty preto, „aby sa zamedzil únik týchto hodnôt a vylúčili špekulatívne transakcie.“
Poštátnené boli aj školy a pedagogické ústavy. Urýchlene sa začali pripravovať nové učebnice, vydávanie a distribúcia tlače bola centralizovaná. Už počas prázdnin roku 1919 sa malo uskutočniť ideologické preškolenie učiteľov, v rámci ktorého mali preštudovať základné diela marxizmu-leninizmu, dejín výchov, vybraných kapitol z ústavného práva sovietskeho štátu.
Tlač a distribúcia tlače boli centralizované a vydávanie „buržoáznej“ tlače bolo zastavené. Boli zrušené súdy, namiesto ktorých začali vznikať revolučné tribunály, četníctvo a políciu nahradila takzvaná Červená stráž.
.prijatie
Ako prežívali vpád maďarských vojsk na Slovensko obyvatelia? Názory sa rôznia. Podľa zborníka Vpád maďarských boľševikov na Slovensko v roku 1919, vydaného koncom tridsiatych rokov, slovenské obyvateľstvo Červenú armádu nevítalo a malo z nej strach. Komunistickí historici, naopak, zdôrazňovali, že proletariát sa do budovania novej sovietskej republiky aktívne zapájal. Historik ÚPN Martin Lacko tvrdí, že prijatie bolo, podobne ako prijatie Československa, rozporné.
„Dlho sa tradovalo, že Slováci vítali vznik Československa, ale dnes môžeme povedať, že to bolo komplikovanejšie. Uhorský štát existoval tisíc rokov a alternatíva k nemu sa ukázala až na konci vojny. Nie všetci Slováci, a už vôbec nie Maďari, z toho boli nadšení,“ hovorí Lacko a dodáva, že z tohto uhla pohľadu sa musíme pozerať aj na vstup maďarských vojsk. „V roku 1919 ešte nikto nevedel, čo bude. Bola tu silná maďarská propaganda i silná cirkevná propaganda, hlavne zo strany katolíckeho kléru, ktorý bol na 90 percent prouhorský.“
Vojna ešte neodznela, prvá povojnová úroda mala byť až na jeseň, štát nemal na renty, boli prázdne obchody. A potom prišli agitátori, ktorí medzi ľuďmi rozsievali chytľavú sociálnu demagógiu. Uveriť sľubom o rovnosti ľudí a víťazstve pracujúcich nebolo ťažké.
.štát?
Slovenská republika rád bola zvláštnym útvarom, pri ktorom si človek musí klásť otázky, či vôbec išlo o samostatný štát. Historik Ľubomír Lipták napísal v knihe Slovensko v dvadsiatom storočí, ktorá vyšla prvýkrát v roku 1969, že „námietky protivníkov z buržoázneho tábora sa opierali najmä o nespornú skutočnosť, že jej vznik by nebol možný bez pomoci maďarskej Červenej armády.“ Ako však tvrdí Lipták, na svete je mnoho štátov, ktorých vznik by nebol predstaviteľný bez pomocnej akcie zvonka. „Slovenská republika rád považovala Maďarskú republiku rád za svojho spojenca, nadväzovala samostatné diplomatické styky, napríklad s Ukrajinskou sovietskou republikou, organizovala vlastnú Červenú armádu“. Taktiež organizovala rozsiahle revolučné premeny a voľby do miestnych rád. (Tu treba podotknúť, že volebné právo sa vzťahovalo na všetkých „pracujúcich,“ aj na ženy, ale z volieb boli vylúčení tí, ktorí žili z práce iných, napríklad veľkostatkári či kňazi.) Historik Lacko však hovorí, že nadviazanie diplomatických stykov s Ukrajinou bolo niečo podobné ako dnešné medzinárodné vzťahy Abcházska, ktoré nikto okrem Ruska neuznáva.
Otázny je aj vzťah Slovenskej republiky rád k Československej republike. Ešte 31. mája žiadala slovenská socialistická sekcia v Budapešti „aby všetka moc v československom štáte prešla do rúk proletariátu“, ale budúcnosť bola formulovaná dosť neurčito: „Proletárske sovietske republiky budú tvoriť federatívny útvar jednotlivých národných proletárskych telies, v ktorom nebude národného, náboženského sporu a hraničných medzí, ktoré by spory a vojny vyvolávali. Spoločné otázky bude riadiť soviet spojených proletárskych republík.“
Revolucionári nad budúcim štátnym usporiadaním príliš neuvažovali, predpokladali totiž, že prevzatie moci proletariátom na východe a juhu Slovenska je len prvým krokom k víťazstvu revolúcie v celom Československu. Ako písal v telegrame československej vláde Janoušek: „Vláda Republiky rád nemá žiadne nepriateľské úmysly proti vašej republike. Sme si vedomí toho, že v čele Vašej republiky stojí muž..., ktorý si je úplne vedomý, že vlny sociálnej revolúcie sa nevyhnú štátom, vysávaným svetovou vojnou a kapitalizmom. Jeho, ako aj našou jedinou snahou je, aby bola revolúcia bez porúch, aby neprinášala anarchiu.“
.odchod
Tento sen netrval dlho. Už 25. júna sa v bratislavskej Redute začali československo-maďarské rokovania o odchode maďarského vojska zo Slovenska. Skončili sa 1. júla dohodou o prímerí. O tri dni neskôr maďarská Červená armáda, spolu s mobilizovanými jednotkami slovenskej Červenej armády, ako aj s Revolučnou vládnou radou ustúpila zo Slovenska a o ďalšie tri dni sa na južnú hranicu Slovenska, určenú Dohodou, presunuli československé jednotky. Osud Slovenskej republiky rád tým bol spečatený.
Je pravda, že Slovenská republika rád si počas svojej kratučkej existencie dokázala znepriateliť nielen podnikateľov či cirkev, ale aj drobných roľníkov, ktorí čakali na pozemkovú reformu, namiesto nej sa však dočkali len združstevňovania. Ľudí si nezískala ani popravami a perzekúciami na národnostnom základe. A jej existencia v ľuďoch zanechala skôr protimaďarské ako protiboľševické spomienky.
Hoci jej zakladatelia to videli inak, Slovenská republika rád sa zrodila v nepriaznivej medzinárodnej situácii. Navôkol to síce vrelo – v Maďarsku vládli boľševici, v Nemecku bola revolúcia na spadnutie a Rusko malo komunistickú vládu už pol druhého roka. Na konci jari 1919 však východným kolosom zmietala občianska vojna, ktorá mu nedovolila spojiť sa s revolučným Maďarskom. Keby sa tak stalo, keby sa splnili slová z úvodu článku, následky pre túto krajinu mohli byť katastrofálne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.