Myslím na zanietenie. Pozrite sa na ktoromkoľvek koncerte na tanec dievčat a žien a tanec mužskej časti publika. Dievčatá, keď tancujú, tak väčšinou tancujú. Muži, keď akože tancujú, tak sa zväčša len tak pohupujú, keď stoja vedľa partnerky, tak to vyzerá ako energetické výbuchy v kombinácii s choreografiou „medveďku daj labku“. (To všetko platí všeobecne okrem Detvy – tam keď muži tancujú, tak vyzerajú, ako keby ich včely naháňali, mužská Detva, to je základ punkového poga, dievčatá sa tam iba rafinovane vlnia a usmievajú sa na svet a svojich šialencov). Podobne je to s hrou na nástrojoch. Nedávno sa mi dostalo do ruky opäť CD skupiny Dybbuk, čisto dievčenskej kapely z Prahy. V osemdesiatych rokoch patrili k najvzrušujúcejším zjavom na československej scéne. Úžasné zemité hlasy, výborná hudba, perfektné texty, skúste si to zohnať. Alebo B-52s, ich raná tvorba je pre mňa asi tým najlepším, čo kedy vzniklo, opäť aj vďaka dvom úžasným speváčkam – teraz ich hudbu spred 30 rokov kopíruje pol zemegule ako niečo objavné. Dalo by sa pokračovať donekonečna, aj trenčianske YouCoco patria k najsviežejším zjavom na súčasnej slovenskej scéne. Dievčenská skupina, to znie výborne, chlapčenská naopak, mydliace sladké choreografie boy bandov sú vyložene smiešne. Nielen v alternatíve však dievčenská zanietenosť prináša úžasné veci. V českom i slovenskom pope zohrali ženy dôležité miesto. Symbolom vzdoru proti totalite sa v pope stala Marta Kubišová, opustila svet najžiarivejšej slávy, aby ostala verná svojim fanúšikom a tomu, čo im vždy hovorila – nevymenila ich ani svoje postoje za protislužby mocným, ani za peniaze. A krehká Marika Gombitová odmietla dokonca bezbariérový dom od HZDS za trošku servilnosti. Tomu sa hovorí sila! Keď sa nabudúce budú urastení Kuli či Ivan Tásler trápne vyhovárať za svoje podlizovanie sa politickej moci, spomeňte si na Mariku v jej paneláku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.