Všetko na svete je relatívne. Úplne najrelatívnejší je azda pocit blahobytu, vyspelosti a ktovie čoho ešte, čo nám určuje spokojnosť s tým, v čom žijeme.
Z tohto dôvodu, ešte okrem pocitu istej historickej spriaznenosti alebo postihnutia osudom, mám rád cesty na Východ. Nemyslím tým Slovensko. Myslím tým skutočný Východ, od Ukrajiny ďalej.
Tentoraz som však cestoval skôr na juh. Do najzabudnutejšej krajiny Európy menom Moldavsko, do krajiny najchudobnejšej a podľa niektorých štatistík aj najzaostalejšej.
Napodiv, do najchudobnejšej krajiny Európy sú najdrahšie a najhoršie zohnateľné letenky. Tá moja stála 21-tisíc českých korún, a potom tá dvestokilometrová časť medzi juhoukrajinskou Odesou a hlavným mestom Moldavska Kišiňovom trvala ešte tri a pol hodiny (no, v skutočnosti štyri a pol). To sa napokon jednoducho vysvetlilo. Dopravným prostriedkom totiž nebol balón, ale BUS, z ktorého sa vykľula osemmiestna dodávka.
Okrem toho vyšlo najavo, že to, čo je na mape medzi Odesou a Kišiňovom vyznačené ako medzinárodná cesta či dokonca diaľnica, nie sú ani diaľnice, ba dokonca ani cesty v európskom slova zmysle. Aj colnica, kde sme s piatimi autami čakali na vybavenie hodinu a pol, akurát tí moldavskí pohraničníci nevedeli prečo, nebola ničím, čo by bolo z Európy zvanej únijná známe – azda s výnimkou hranice medzi Slovenskom a Ukrajinou.
Kišiňov sa zase nepodobal ničomu, čo by som dokázal nazvať hlavným mestom európskeho štátu. Padajúce paneláky, v centre prašné, v noci neosvetlené ulice, vedľa nového domu absolútna ruina... Jedna obchodná ulica, jeden pomník, jeden dobrý supermarket, jeden McDonald a dosť. V stredu som však cestoval do Tiraspolu – hlavného mesta Podnesterskej republiky, územia, ktoré sa pred šestnástimi rokmi od Moldavska odtrhlo. Tam je to naozaj len jedna ulica, jedna pizzeria, jeden Lenin, jeden tank, zopár obchodov, kostol a sídlisko a dosť.
Keď som sa vrátil do Kišiňova, odrazu mi pripadalo ako usporiadané, životom kypiace a upratané mesto plné fantastických obchodov a reštaurácií. Paríž Balkánu, ako si v týchto končinách mestá hovorievajú. Takže odporúčam zamieriť z Bratislavy nie do Viedne, ale napríklad do Kišiňova, najlepšie rovno do Tiraspolu. Ešte mesiac potom sa vám bude doma naozaj veľmi páčiť.
.luboš Palata
Autor je redaktor LN.
Z tohto dôvodu, ešte okrem pocitu istej historickej spriaznenosti alebo postihnutia osudom, mám rád cesty na Východ. Nemyslím tým Slovensko. Myslím tým skutočný Východ, od Ukrajiny ďalej.
Tentoraz som však cestoval skôr na juh. Do najzabudnutejšej krajiny Európy menom Moldavsko, do krajiny najchudobnejšej a podľa niektorých štatistík aj najzaostalejšej.
Napodiv, do najchudobnejšej krajiny Európy sú najdrahšie a najhoršie zohnateľné letenky. Tá moja stála 21-tisíc českých korún, a potom tá dvestokilometrová časť medzi juhoukrajinskou Odesou a hlavným mestom Moldavska Kišiňovom trvala ešte tri a pol hodiny (no, v skutočnosti štyri a pol). To sa napokon jednoducho vysvetlilo. Dopravným prostriedkom totiž nebol balón, ale BUS, z ktorého sa vykľula osemmiestna dodávka.
Okrem toho vyšlo najavo, že to, čo je na mape medzi Odesou a Kišiňovom vyznačené ako medzinárodná cesta či dokonca diaľnica, nie sú ani diaľnice, ba dokonca ani cesty v európskom slova zmysle. Aj colnica, kde sme s piatimi autami čakali na vybavenie hodinu a pol, akurát tí moldavskí pohraničníci nevedeli prečo, nebola ničím, čo by bolo z Európy zvanej únijná známe – azda s výnimkou hranice medzi Slovenskom a Ukrajinou.
Kišiňov sa zase nepodobal ničomu, čo by som dokázal nazvať hlavným mestom európskeho štátu. Padajúce paneláky, v centre prašné, v noci neosvetlené ulice, vedľa nového domu absolútna ruina... Jedna obchodná ulica, jeden pomník, jeden dobrý supermarket, jeden McDonald a dosť. V stredu som však cestoval do Tiraspolu – hlavného mesta Podnesterskej republiky, územia, ktoré sa pred šestnástimi rokmi od Moldavska odtrhlo. Tam je to naozaj len jedna ulica, jedna pizzeria, jeden Lenin, jeden tank, zopár obchodov, kostol a sídlisko a dosť.
Keď som sa vrátil do Kišiňova, odrazu mi pripadalo ako usporiadané, životom kypiace a upratané mesto plné fantastických obchodov a reštaurácií. Paríž Balkánu, ako si v týchto končinách mestá hovorievajú. Takže odporúčam zamieriť z Bratislavy nie do Viedne, ale napríklad do Kišiňova, najlepšie rovno do Tiraspolu. Ešte mesiac potom sa vám bude doma naozaj veľmi páčiť.
.luboš Palata
Autor je redaktor LN.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.