Po vojne, ktorá priniesla viac ako desaťtisíc obetí, najmä na strane etnických Albáncov, Kosovo v súlade s rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN č. 1 244 obsadili vojská NATO (KFOR) a OSN tu zaviedla Civilnú správu UNMIK. Reťazec násilia sa tým do veľkej miery obmedzil, celkom sa však neprerušil. Menšinové nealbánske, najmä srbské obyvateľstvo v dvojmiliónom Kosove sa stalo terčom pomsty zo strany Kosovskej oslobodzovacej armády (UÇK) a albánskych utečencov, ktorí sa vracali do svojich zničených domovov, odkiaľ ich predtým vyhnali srbské jednotky.
Kosovo bolo v júni 1999 zničené, každý tretí dom bol vypálený a vládol tam sladkastý mŕtvolný zápach. Experti haagskeho tribunálu skúmali masové hroby, v ľudoprázdnej krajine behali hladné túlavé psy, na oblohe lietali americké vojenské vrtuľníky. Azda jediným miestom, kde sa nachádzali Albánci a Srbi spoločne (ako pacienti) bola psychiatrická liečebňa Štrpce.
Odvtedy sa mnohé zmenilo. Kľúčové – okrem zastavenia masového zabíjania – je to, že po krachu rokovaní medzi Belehradom a Prištinou vyhlásilo Kosovo (bývalá srbská provincia) vlani vo februári jednostranne nezávislosť. Tento krok na jednej strane viedol k stabilizácii situácie v Kosove, na druhej strane polarizoval celé medzinárodné spoločenstvo. Niektoré dôležité krajiny, najmä USA, Veľká Británia, Francúzsko a Nemecko, sú arbitrami Kosova. Naopak iné, najmä Rusko, Čína a Brazília (ale aj Slovensko a ďalšie štyri členské krajiny EÚ), stoja na strane Srbska, ktoré nezávislosť naďalej tvrdo odmieta. Tento rok v apríli prijal Medzinárodný súdny dvor (ICJ) v Haagu 700-stranovú žalobu Srbska proti samostatnosti Kosova. Belehrad chce dokázať, že týmto krokom bolo porušené medzinárodné právo a územná celistvosť Srbska ako jeden zo základných princípov Charty OSN. Naopak, Priština – na čele jej tímu je britský právnik Michael Wood – poslala do Haagu na 600 stranách svoje stanovisko, ktorým chce dokázať legálnosť tohto kroku. Pôjde o precedens, ktorý určí, či má prednosť územná celistvosť, alebo právo na sebaurčenie. Kosovo je však podľa mnohých rešpektovaných znalcov prípad sui generis, najmä s ohľadom na masové vraždenie a etnické čistky, ktoré de facto znemožnili jeho zachovanie v rámci Srbska. Tak či onak, v budúcnosti očakávané rozhodnutie ICJ nebude mať záväzný charakter.
Kosovo postupne uznávajú ďalšie štáty, medzičasom ich je šesťdesiat. Nedávno sa stalo členom Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky, čím získa lepšiu možnosť prístupu k pôžičkám. Ide totiž o jednu z najchudobnejších krajín Európy, kde ľudí viac ako štatút trápia životné podmienky. Naďalej pritom zostávajú nedošetrené mnohé zločiny, spáchané na srbskej aj na albánskej strane. Zaujímavé je, že závažné tvrdenia bývalej žalobkyne haagskeho Medzinárodného tribunálu pre zločiny v bývalej Juhoslávii (ICTY) Carly del Ponte o tom, že Albánci mali údajne unášať Srbov a odoberať im orgány na transplantácie, sa zatiaľ nepreukázali. Naopak, kosovská polícia minulý týždeň zaistila troch občanov Srbska, ktorí v srbskej enkláve v Čaglavici na juh od Prištiny mali ponúkať sumy až do 100-tisíc eur osobám ochotným predložiť falošné svedectvá o týchto transplantáciách.
.andrej Bán
Kosovo bolo v júni 1999 zničené, každý tretí dom bol vypálený a vládol tam sladkastý mŕtvolný zápach. Experti haagskeho tribunálu skúmali masové hroby, v ľudoprázdnej krajine behali hladné túlavé psy, na oblohe lietali americké vojenské vrtuľníky. Azda jediným miestom, kde sa nachádzali Albánci a Srbi spoločne (ako pacienti) bola psychiatrická liečebňa Štrpce.
Odvtedy sa mnohé zmenilo. Kľúčové – okrem zastavenia masového zabíjania – je to, že po krachu rokovaní medzi Belehradom a Prištinou vyhlásilo Kosovo (bývalá srbská provincia) vlani vo februári jednostranne nezávislosť. Tento krok na jednej strane viedol k stabilizácii situácie v Kosove, na druhej strane polarizoval celé medzinárodné spoločenstvo. Niektoré dôležité krajiny, najmä USA, Veľká Británia, Francúzsko a Nemecko, sú arbitrami Kosova. Naopak iné, najmä Rusko, Čína a Brazília (ale aj Slovensko a ďalšie štyri členské krajiny EÚ), stoja na strane Srbska, ktoré nezávislosť naďalej tvrdo odmieta. Tento rok v apríli prijal Medzinárodný súdny dvor (ICJ) v Haagu 700-stranovú žalobu Srbska proti samostatnosti Kosova. Belehrad chce dokázať, že týmto krokom bolo porušené medzinárodné právo a územná celistvosť Srbska ako jeden zo základných princípov Charty OSN. Naopak, Priština – na čele jej tímu je britský právnik Michael Wood – poslala do Haagu na 600 stranách svoje stanovisko, ktorým chce dokázať legálnosť tohto kroku. Pôjde o precedens, ktorý určí, či má prednosť územná celistvosť, alebo právo na sebaurčenie. Kosovo je však podľa mnohých rešpektovaných znalcov prípad sui generis, najmä s ohľadom na masové vraždenie a etnické čistky, ktoré de facto znemožnili jeho zachovanie v rámci Srbska. Tak či onak, v budúcnosti očakávané rozhodnutie ICJ nebude mať záväzný charakter.
Kosovo postupne uznávajú ďalšie štáty, medzičasom ich je šesťdesiat. Nedávno sa stalo členom Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky, čím získa lepšiu možnosť prístupu k pôžičkám. Ide totiž o jednu z najchudobnejších krajín Európy, kde ľudí viac ako štatút trápia životné podmienky. Naďalej pritom zostávajú nedošetrené mnohé zločiny, spáchané na srbskej aj na albánskej strane. Zaujímavé je, že závažné tvrdenia bývalej žalobkyne haagskeho Medzinárodného tribunálu pre zločiny v bývalej Juhoslávii (ICTY) Carly del Ponte o tom, že Albánci mali údajne unášať Srbov a odoberať im orgány na transplantácie, sa zatiaľ nepreukázali. Naopak, kosovská polícia minulý týždeň zaistila troch občanov Srbska, ktorí v srbskej enkláve v Čaglavici na juh od Prištiny mali ponúkať sumy až do 100-tisíc eur osobám ochotným predložiť falošné svedectvá o týchto transplantáciách.
.andrej Bán
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.