Neviem, čo presne viedlo poľského premiéra Donalda Tuska k rozhodnutiu preniesť oslavy dvadsaťročnice od konca komunizmu z Gdaňska do Krakova. Vraj to boli protesty odborárov pri zjazde Európskej ľudovej strany vo Varšave a vraj boli naozaj búrlivé a znechucujúce. Ale ako už mám Donalda Tuska rád, to, čo urobil, bola blbosť.
Chodil som v ten večer pred oslavami Krakovom a márne hľadal niečo, čo by okrem policajných zátarasov a zákazov vjazdu okolo hotela Sheraton tú slávu pripomínalo. Nič som nenašiel a nečudo, bolo to ako pripomínať si dvadsiate výročie bratislavskej Sviečkovej manifestácie v Košiciach či v Banskej Bystrici.
Napokon, keď do Krakova odlietal český premiér Jan Fischer, v programe jeho návštevy, ktorý hŕstka novinárov v sprievode dostala, nebolo o oslavách takmer ani slovo. Oficiálne sa letelo na schôdzku Vyšehradskej štvorky. Tá sa, asi aby premiéri nemuseli odpovedať na neprípadné otázky novinárov (napríklad o slovensko-maďarských vzťahoch), konala večer pred oslavami niekoľko sto metrov pod zemou – v sieňach soľnej bane Wieliczka. Je to síce pamiatka Unesco, ale vnútri, hoci je všetko naozaj zo soli, to hlavne v sálach, kde sa kŕmili premiéri a delegácie, vyzeralo dosť „papalášsky“. A asi ani veľmi neoslavovali – napokon, zo štyroch prítomných boli okrem Tuska všetci bývalí komunisti.
Papalášsky som si pripadal aj ja, keď som na druhý deň napoludnie sedel vďaka slušnému obleku, kravate a zámerne zakrytej novinárskej priepustke medzi diplomatmi a politikmi, pred nami tribúna s prázdnymi kreslami a stojanmi na mikrofón. Nad Wawelom sa medzitým zamračilo, a tak sa strhla menšia bitka o biele dáždniky organizátorov, ktorých bolo málo, len pre VIP hostí. Väčšina z nich však v tej chvíli ešte bola v katedrále, kde sa slúžilo za príchod demokracie do tej našej časti Európy kardiálske tedeum.
Keď sa skončilo, prišli na hlavné pódium tí najdôležitejší hostia. Z Európy, takpovediac západnej, prišiel jediný – východná Nemka Angela Merkel. Tú doplnila opäť vrkočatá ukrajinská premiérka Julia Tymošenková, veteránov boja za demokraciu zastupovali Lech Walesa a Václav Havel, Česko premiér Jan Fischer, prišiel litovský a rumunský premiér a (ex)komunistu Fica zastupoval vicepremiér, tiež (ex)komunista Dušan Čaplovič.
Jediným bodom týchto osláv, vďaka televízii a zopár stovkám vybraných študentov aspoň trochu verejných, bolo to najhoršie, čo mohlo byť– prejavy štátnikov. Havel bol veľmi unavený, ale jeho výzva, že my, ktorí sme dnes slobodní, nesmieme zabudnúť na tých, čo ešte slobodní nie sú, mala hlavu a pätu. To sa, žiaľ, nedalo povedať o Walesovi, ktorý mal jeden zo svojich horších dní. A tak situáciu zachraňovala Merkel, pokorná a nešetriaca slovami vďaky na adresu Poliakov, Tusk, ktorý, hoci inak všetko pokazil, predniesol výborný prejav o heslách „sloboda a solidarita“, starých dvadsať rokov, ktoré majú aj dnes zásadný význam. A o nečakaný zlatý klinec sa postarala Julia, ktorá sa dočkala mnohokrát búrlivého potlesku a svoj prejav vyzývajúci na prijatie Ukrajiny do Únie doplnila rozkošným ženským zachichotaním, na ktoré asi nikto, kto tam bol, nezabudne. Začalo pršať. Ale pozvať Júliu, to sa Donaldovi podarilo.
Autor je redaktor Lidových novín
Chodil som v ten večer pred oslavami Krakovom a márne hľadal niečo, čo by okrem policajných zátarasov a zákazov vjazdu okolo hotela Sheraton tú slávu pripomínalo. Nič som nenašiel a nečudo, bolo to ako pripomínať si dvadsiate výročie bratislavskej Sviečkovej manifestácie v Košiciach či v Banskej Bystrici.
Napokon, keď do Krakova odlietal český premiér Jan Fischer, v programe jeho návštevy, ktorý hŕstka novinárov v sprievode dostala, nebolo o oslavách takmer ani slovo. Oficiálne sa letelo na schôdzku Vyšehradskej štvorky. Tá sa, asi aby premiéri nemuseli odpovedať na neprípadné otázky novinárov (napríklad o slovensko-maďarských vzťahoch), konala večer pred oslavami niekoľko sto metrov pod zemou – v sieňach soľnej bane Wieliczka. Je to síce pamiatka Unesco, ale vnútri, hoci je všetko naozaj zo soli, to hlavne v sálach, kde sa kŕmili premiéri a delegácie, vyzeralo dosť „papalášsky“. A asi ani veľmi neoslavovali – napokon, zo štyroch prítomných boli okrem Tuska všetci bývalí komunisti.
Papalášsky som si pripadal aj ja, keď som na druhý deň napoludnie sedel vďaka slušnému obleku, kravate a zámerne zakrytej novinárskej priepustke medzi diplomatmi a politikmi, pred nami tribúna s prázdnymi kreslami a stojanmi na mikrofón. Nad Wawelom sa medzitým zamračilo, a tak sa strhla menšia bitka o biele dáždniky organizátorov, ktorých bolo málo, len pre VIP hostí. Väčšina z nich však v tej chvíli ešte bola v katedrále, kde sa slúžilo za príchod demokracie do tej našej časti Európy kardiálske tedeum.
Keď sa skončilo, prišli na hlavné pódium tí najdôležitejší hostia. Z Európy, takpovediac západnej, prišiel jediný – východná Nemka Angela Merkel. Tú doplnila opäť vrkočatá ukrajinská premiérka Julia Tymošenková, veteránov boja za demokraciu zastupovali Lech Walesa a Václav Havel, Česko premiér Jan Fischer, prišiel litovský a rumunský premiér a (ex)komunistu Fica zastupoval vicepremiér, tiež (ex)komunista Dušan Čaplovič.
Jediným bodom týchto osláv, vďaka televízii a zopár stovkám vybraných študentov aspoň trochu verejných, bolo to najhoršie, čo mohlo byť– prejavy štátnikov. Havel bol veľmi unavený, ale jeho výzva, že my, ktorí sme dnes slobodní, nesmieme zabudnúť na tých, čo ešte slobodní nie sú, mala hlavu a pätu. To sa, žiaľ, nedalo povedať o Walesovi, ktorý mal jeden zo svojich horších dní. A tak situáciu zachraňovala Merkel, pokorná a nešetriaca slovami vďaky na adresu Poliakov, Tusk, ktorý, hoci inak všetko pokazil, predniesol výborný prejav o heslách „sloboda a solidarita“, starých dvadsať rokov, ktoré majú aj dnes zásadný význam. A o nečakaný zlatý klinec sa postarala Julia, ktorá sa dočkala mnohokrát búrlivého potlesku a svoj prejav vyzývajúci na prijatie Ukrajiny do Únie doplnila rozkošným ženským zachichotaním, na ktoré asi nikto, kto tam bol, nezabudne. Začalo pršať. Ale pozvať Júliu, to sa Donaldovi podarilo.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.