Očami Doroty Nvotovej

„Ty nie si na Facebooku???” podobná otázka ako „Ty nemáš mobil???” Outsidersky pokrčím plecami „Sralo ma to. Furt ma niekto chcel virtuálne objímať a stále po mne chceli, aby som odpovedala na všelijaké aplikácie, človek tam proste nemá súkromie. A ľudia si posielajú fotky a potom si ich ohodnocujú...” nechápavý pohľad na druhej strane. „..no a? Čo je na tom zlé?”... a tu nastáva u mňa moment zamyslenia. Premietne sa mi krátky film z môjho života. Vybavia sa mi chvíle, keď najväčším trestom pre mňa bolo, že som sa musela ísť von hrať s ostatnými deťmi. Vybavilo sa mi, ako najväčšou mukou pre mňa bolo prežiť veľkú prestávku. Ako som neskôr na strednej kráčala sama v rannej hmle na nultú hodinu a sotva desať metrov predo mnou išli v grupe moji spolužiaci. Vybavilo sa mi, ako ma postupne všetci kamaráti prestali volať von na pivo. Vybavilo sa mi, ako mi raz moja najlepšia kamarátka z detstva napísala správu, že už nechce byť mojou kamarátkou, lebo ja kamarátstva nie som schopná. A mrazí ma len pri myšlienke, že mi to vôbec neprekáža. Prekáža mi, keď sa ma niekto spýta, ako sa mám. Nikdy neviem, čo mám na to povedať, a či mám vôbec niečo hovoriť. A Facebook, priepasť mojej úzkosti, tu straší na každom rohu. No povedzte, aký mám dôvod znova tam ísť, keď len čo sa prihlásim na mail, čaká ma tam niekoľko mailov osamotených ľudí, väčšinou dievčat, neschopných nájsť si kamarátov, resp. udržať si ich. Mám aj pocit, že by som ich akosi zradila zaradením sa medzi používateľov tej najpovrchnejšej komunikácie. Niekedy mám pocit, že by som na Facebook mala znova ísť. Vyliečiť sa z tej hroznej choroby, čo mám už od narodenia. Prekonať sa, zaťať zuby a odpovedať ľuďom neškodnými smajlíkmi, pripájať fotky zo žúrov a hľadať po Facebooku stratených spolužiakov zo základky. Možno by mi to pomohlo. Možno by som začala aj chodiť s kamarátmi na pivo. Možno by ma Vanda znova chcela za kamarátku. Možno by sa so mnou ostatné deti na prašáku chceli hrať. A možno by som už nešla sama v rannej hmle.