Po autobuse s odchodom 20.00 však niet ani chýru. Čiernoočka je optimistka, vraj tu sa odchody berú veľkoryso a autobus do pol hodiny príde. Lenže rodinka vraví, že chceli cestovať už predchádzajúcim autobusom o 17.05 – a čakali takmer hodinu bez úspechu. Zistiť dôvod sa nedalo. Pani za okienkom nič nevedela a na dispečingu už mali po pracovnom čase. Obidva autobusy pritom boli uvedené na internete, aj na vývesnej tabuli. Pani z rodinky zrazu odchádza do budovy – opäť márne.
Po polhodine stráca optimizmus aj čiernoočka. Na oblohe visia šedivé mraky, pod nimi vidno na Tatrách čerstvo napadnutý sneh, fúka ostrý studený vietor. Po chvíli sa skrehnutí rozchádzame. Babky sa kamsi vytratili už dávnejšie, rodinka odchádza už druhý raz domov a ja si hľadám ubytovanie, lebo Popradom iba prechádzam. Tých 40 eur zaň sa pokúsim u prepravcu nárokovať. Som zvedavý na výsledok, rád sa oň podelím.
Ráno sa s rodinkou opäť stretávam. Zistiť, prečo autobusy nešli, sa stále nedá. To má autobusová stanica zabezpečené. Okienko je zavreté, sklené dvere s nápisom SAD Poprad majú namiesto kľučky guľu a pre istotu je z vnútornej strany ceduľa „Tu nezamestnaným vstup zakázaný“. V prístupe k informáciám by sa mohla učiť ešte aj táto vláda.
Konečne prichádza autobus z Bardejova, ale cúva kamsi na parkovisko. Už nechcem nič ponechať na náhodu – idem sa šoféra (ktorý má tak polovicu mojich rokov) opýtať, či máme prísť nastúpiť na parkovisko alebo on príde na nástupište. Poučenie je razantné: „A nástupište je na parádu? Máme prestávku!“.
Možno sa, pravdaže, na celú vec pozrieť z inej strany. Komu sa oplatí pre nejakú desiatku cestujúcich vypravovať autobus? Keď si, cudzinec, taký múdry, skús podnikať v autobusovej doprave. Skús, čo je to ťahať každodenne z Bardejova do Bratislavy a späť. A keď máš toľko rokov, máš čosi vedieť a nie sa hlúpo pýtať.
Ktovie, či by tento názor vo verejnosti neprevážil. V každom prípade zabudnime na podporu cestovného ruchu, sú to stratené peniaze. Slovač má svoju hrdosť. Nebude predsa posluhovať ako nejakí servilní Rakúšania.
Po polhodine stráca optimizmus aj čiernoočka. Na oblohe visia šedivé mraky, pod nimi vidno na Tatrách čerstvo napadnutý sneh, fúka ostrý studený vietor. Po chvíli sa skrehnutí rozchádzame. Babky sa kamsi vytratili už dávnejšie, rodinka odchádza už druhý raz domov a ja si hľadám ubytovanie, lebo Popradom iba prechádzam. Tých 40 eur zaň sa pokúsim u prepravcu nárokovať. Som zvedavý na výsledok, rád sa oň podelím.
Ráno sa s rodinkou opäť stretávam. Zistiť, prečo autobusy nešli, sa stále nedá. To má autobusová stanica zabezpečené. Okienko je zavreté, sklené dvere s nápisom SAD Poprad majú namiesto kľučky guľu a pre istotu je z vnútornej strany ceduľa „Tu nezamestnaným vstup zakázaný“. V prístupe k informáciám by sa mohla učiť ešte aj táto vláda.
Konečne prichádza autobus z Bardejova, ale cúva kamsi na parkovisko. Už nechcem nič ponechať na náhodu – idem sa šoféra (ktorý má tak polovicu mojich rokov) opýtať, či máme prísť nastúpiť na parkovisko alebo on príde na nástupište. Poučenie je razantné: „A nástupište je na parádu? Máme prestávku!“.
Možno sa, pravdaže, na celú vec pozrieť z inej strany. Komu sa oplatí pre nejakú desiatku cestujúcich vypravovať autobus? Keď si, cudzinec, taký múdry, skús podnikať v autobusovej doprave. Skús, čo je to ťahať každodenne z Bardejova do Bratislavy a späť. A keď máš toľko rokov, máš čosi vedieť a nie sa hlúpo pýtať.
Ktovie, či by tento názor vo verejnosti neprevážil. V každom prípade zabudnime na podporu cestovného ruchu, sú to stratené peniaze. Slovač má svoju hrdosť. Nebude predsa posluhovať ako nejakí servilní Rakúšania.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.