Zábavnejší než apokalyptickí zelení sú ekonomickí červení. Ekonomicky červený nie je nevyhnutne socialistom; nemusí veriť, napríklad, na zrušenie súkromného vlastníctva, na plánované hospodárstvo či na chápanie zisku ako antisociálneho zločinu.
Nie je ani nevyhnutné, aby si myslel, že byť bohatým je zlé. Je však posadnutý tromi zvodnými fascináciami – názormi, že 1) vláda je materská a hrejivá, 2) nad „vyrovnávaním“ ekonomických rozdielov sa vznáša svätožiara, a 3) na podnikateľských spoločnostiach a na tých, ktorí majú zisk z obchodu, ľpie akýsi reziduálny pach zla.
Ekonomickí červení vyrastajú vo viere, že súcit je najvyššou zo všetkých morálnych kvalít, a že slúži ako všeobecný luxus, ktorý kompenzuje mnohé iné hriechy. Pre niektorých sa tento pocit vynára z racionálneho „bratstva“ vytvoreného Osvietenstvom. Iní sa to naučili z Deuteronómia či z Kázne na hore. Tieto biblické pramene predstihli Osvietenstvo o veľa storočí a mohli roztopiť „rozum“ Osvietentstva na čosi omnoho menej chladné, matematické a sebastredné, než by inak mohol byť. To aspoň naznačili Bertrand Russel, Richard Rorty a Jürgen Habermas – všetko racionalisti.
Sociologicky sa nachádza omnoho viac ekonomických červených medzi umelcami, spisovateľmi a profesormi, než medzi inžiniermi, chirurgmi, poľnohospodárskymi odborníkmi, obchodníkmi s realitami a tými, ktorí prichádzajú do styku s verejnosťou ako predajcovia či úradníci za okienkom. Niektoré prírodné vedy, ktoré veľmi závisia od vládnych dotácií, tiež majú tendenciu vychovávať mnohých ekonomických červených – ale aj prekvapujúce množstvo odpadlíkov od tohto videnia sveta.
Okrem fantazírovania o materskej vláde a o obetiach, ktoré sú bez vlády bezmocné, fantazírujú ekonomicky červení aj o tom, že obchodníci, veľké firmy a najmä riadiaci manažéri veľkých firiem sú lotri alebo aspoň temné figúry. Iba málo ľudí však nazýva dnes takých ľudí „ekonomickými rojalistami“, ako to urobil Franklin Delano Roosevelt. FDR chcel naznačiť, že noví bieli rytieri vlády sú ako hrdinskí aristokrati, ktorí prinútili kráľa Johna podpísať Magnu Chartu, alebo ako cromwellovskí republikáni, ktorí zbavili moci Jamesa II. v Slávnej revolúcii (the Glorious Revolution, pozn. prekladateľa) v roku 1688. Rojalisti boli pre Roosevelta tí zlí chlapci. A nazývať obchodníkov „royalty“ (kráľovského rodu, pozn. prekladateľa), keď neboli ani „barónmi“, a už vôbec nie „lúpežnými“, bol úder značne pod pás. Okrem toho onedlho zúfalo potreboval ich schopnosti vo vojnovom úsilí.
Nie, skutočnú filozofickú zmenu pohlavia, čiže transformáciu mužného opozičného „liberalizmu“, vždy ostražitého voči vláde ako voči úhlavnému nepriateľovi slobôd, na úplne odlišný druh liberalizmu, totiž stranu čoraz väčšej a „súcitnejšej“ vlády, urobil ako prvý John Dewey v roku 1935 v knihe Liberalism and Social Action. Dewey napísal pre moderného liberála návod, ako ukradnúť plodný termín – ten, ktorý znamenal „slobodný, nezávislý a samosprávny“ – a zmeniť ho na jeho pravý opak: „Liberalizmus“ veľkej vlády, ktorá sama seba vníma ako opatrujúcu matku slabých. Dewey utiekol od Davida Huma, Adama Smitha a Francisa Hutchesona k Hegelovmu „duchu vlády“; od anglosaskej histórie k svetu hmlistých geistliche konceptov (odkaz na idealistické, spiritualistické koncepcie nemeckej filozofie, pozn. prekladateľa); od starého presvedčenia, že Nový svet sa má čo učiť od Starého sveta, k novému presvedčeniu, že avantgardná bojová zástava, za ktorou treba ísť, je európska červená. A tak sa vynoril veľký sen: Na veľkú vládu sa už nenazerá ako na hrozbu pre slobodu a práva miestnych komunít a nezávislých ľudí, ale ako na starajúcu sa matku a zvrchu prichádzajúce sociálne dobro.
.rozdeľuj a dobývaj
„Génius amerického hospodárstva 20. storočia sa prejavil v tom, že pomohol zabrzdiť tendenciu ľudí hnať sa za ich záujmami až do krajnosti – tak, že sme vytvorili vyrovnávaciu hraciu plochu, z ktorej mal úžitok každý. Nanešťastie je to za uplynulých šesť rokov tak, akoby sme sa vrátili späť do čias lúpežných barónov. Rok čo rok poskytoval prezident masívne daňové úľavy ropným spoločnostiam, zmluvné zákazky bez súťaže pre Haliburton, daňové výhody spoločnostiam vyvážajúcim za more pracovné miesta, daňové zľavy za daňovými zľavami pre multimilionárov, ignorujúc potreby a túžby desiatok miliónov pracujúcich rodín.“ – senátorka Hillary Clinton, 29. mája 2007
V príprave na prezidentské voľby 2008 najmenej dvaja kandidáti úporne súťažili o hlasy ekonomických červených. Po pravde sa taká súťaž koncentruje najmä okolo akademických inštitúcií, predmestí, ktoré priťahujú triedu lepšie zarábajúcich odborníkov, a centier nových technológií, ako je softvér. Dosť významné množstvo členov odborov, ktorých folklórne nazývali „pracujúcou triedou“, už nepatrí k ekonomicky červeným, hoci niektorí takí zostávajú. Mnohí pracujúci v robotníckych profesiách chcú, aby ich synovia a dcéry získali vysokoškolské vzdelanie a tlačia ich, aby získali zamestnanie v odbornej a vyššej strednej triede. Títo rodičia sa stali ekonomicky „modrými“. Mocne podporujú mobilitu smerom nahor, tvrdú prácu, vzdelanie a podnikavosť. Nenávidia tých ekonomických červených, ktorí chcú zarovnať spoločnosť tak, aby ich deti boli tými poslednými, ktoré dostanú šancu postupovať smerom nahor. Tento postreh pomáha porozumieť aj tomu, že John Sweeney (ľavicový odborový predák, pozn. prekladateľa) a iní starosvetskí odboroví predáci majú taký problém zabezpečiť hlasy svojich členov odborov (pre Demokratickú stranu, pozn. prekladateľa). Sweeney je pre mnohých svojich členov príliš červený, radšej sa dívajú na modré nebo, ktoré máva ich deťom. Počet pracujúcich, ktorí sú členmi odborov, sa zmenšil a odbory nedokážu zabezpečiť hlasy ani tých zostávajúcich členov.
.kultúrna vojna sa nechytá
Takže jediné náborové pole, ktoré dnes zostáva ekonomickým červeným, je v prostredí „obetí“. Táto sieť je rozhodená najmä aby lovila v etnických menšinách, hoci, do istej miery, iba v niektorých segmentoch (nevydaté ženy) etnických menšín. Slobodné ženy s deťmi a vdovy môže, pochopiteľne, viac priťahovať veľká starostlivá vláda, ktorá môže v ich životoch zaplniť prázdne miesto chýbajúcich živiteľov.
To je dôvod, prečo sa v politike ekonomickí červení mocne snažia naočkovať do duše spoluobčanov pocit, že sú obeťami a vykresľovať ich ako bezmocne závislých od pomoci vlády. K snahe pozdvihnúť tieto obete ekonomickí červení typicky pridávajú väčšie výhody poskytovateľom pomoci než chudobným. V tom, čo sa pokúšajú robiť ekonomickí červení, je istá cnosť. Je to však podobné, ako kŕmiť kone so zámerom pomôcť lastovičkám (ktoré si niečo nájdu v ich truse). Existujú predsa omnoho priamejšie cesty, ako to urobiť.
Nanešťastie posolstvo, ktoré roztrubujú ekonomickí červení, neodvratne rozdeľuje Američanov na dve vzájomne rozhnevané voličské základne – „dve Ameriky“ (povedal John Edwards, ľavicový prezidentský kandidát za Demokratickú stranu, pozn. prekladateľa); na konzervatívcov „odkázaných len na seba“, ignorujúcich tých, ktorí majú nedostatok, proti tým s nedostatkom, pre ktorých údajne vláda zabezpečí väčší „podiel“ (povedala Hillary Clinton, tiež sa uchádza o prezidentský post, pozn. prekladateľa). Ekonomickí červení vykresľujú veľkého „X“, ktorý bráni tejto krajine, aby splnila svoje dávne prísľuby, a maľujú veľkú, silnú a starostlivú vládu, ktorá porazí „X“. Veľká vláda cvála zachrániť krajinu.
Takéto sľuby nemôžu byť splnené nikdy, už z princípu. Dokonca je pre ekonomických červených v skutočnosti absolútne dôležité, aby neboli nikdy splnené – inak by báza pre ľavicovú politiku jednoducho zmizla. To bolo aj naliehavé varovanie, ktoré sa pokúsil Antonio Gramsci tlmočiť talianskej komunistickej strane. Skutočný problém, ktorý má kapitalizmus, je v tom, že systematicky dvíha „proletariát“ do strednej triedy. Tlačí bezmocných do pomalého výťahu vlastníctva a mobility smerom nahor. Gramsci radil červeným, že nikdy nemôžu vyhrať tento ekonomický spor, a preto sa majú koncentrovať na kultúrny zápas: Ich úlohou je zmeniť starú kresťanskú kultúru na novú „humanistickú“. Nemajú sa pripútavať na neúspešnú ekonomickú vedu 19. storočia, ale sústrediť sa na zmenu kultúry.
V Spojených štátoch sa však politicky nedá veľa získať útokom na kresťanskú kultúru veľkej väčšiny (podľa najnovších výskumov 82 percent). Ak sa iba 3 percentá populácie označujú za ateistov a dovedna iba 10 percent za ľudí bez konkrétneho náboženstva, nemá príliš zmysel pustiť sa do úplnej kultúrnej vojny, aspoň nie celkom verejne. To vysvetľuje, prečo ekonomickí červení v Demokratickej strane od roku 2004 tak horúčkovito skúšali „získať náboženstvo“ a priniesť ho späť do svojej strany. A mali s tým aj istý reálny úspech.
.politika nadradenosti
Kampaň Johna Edwardsa (trochu primitívnejšia) a kampaň Hillary Clintonovej (trochu rafinovanejšia) nám ukazujú, ako dnes funguje taktika ekonomických červených v praxi. Najlepšie bude, keď sa sústredíme na senátorku Clintonovú, počnúc zverejnením jej ekonomického programu na technickej strednej škole v Manchestri, New Hampshire, 29. mája tohto roku. Prvým ťahom senátorky Clintonovej bolo pootáčať prezidenta Busha pod hrozivým stroboskopickým svetlom. Bush ponúkol uskutočniteľný sen univerzálneho vlastníctva všetkým Američanom – sen o tom, že každý bude vlastniť svoj vlastný účet sociálneho zabezpečenia, vlastný účet zdravotného zabezpečenia, svoje domy a byty, a svoje vlastné investičné schémy. Ponúka to ako skutočnú prevratnú pomoc chudobným prostredníctvom nezávislosti a sebaurčenia. Senátorka Clintonová mení túto víziu na rotujúcu diabolskú spoločnosť „odkázaných iba na seba“.
Jej prvou prefíkanou tézou je, že väčšina občanov nie je pripravená fungovať ako nezávislí občania „odkázaní iba na seba“. Jej druhou tézou je, že republikáni s chladnými srdcami jednoducho hovoria: „My máme, čo potrebujeme, je na vás, aby ste dostali zase to svoje.“ Prevracia prezidentov program na výraz sebectva a krutosti. Je to hrubo realizovaný, ale dobrý rétorický trik.
Ako odpoveď na krutosť, ktorú pripisuje svojim súperom, vyťahuje Clintonová najobľúbenejšie klamstvo z arzenálu politických trikov demokratov. Toto klamstvo by malo byť odhalené niekým ako Mr. Dooley: Clapík, ktorý povedal, že patriotizmus je posledným útočiskom darebákov, podcenil možnosti súcitu.
Ako ukážka najprv sprcha nadradenosti, ktorú vyliala na študentov techniky v Manchestri najlepšia žiačka strednej Wellesley College, absolventka práva na Yale, prvá dáma Arkansasu, a potom aj USA, teraz senátorka z New Yorku: „Mladým ľuďom sme vyslali posolstvo, že ak nechodíte na vyššiu strednú školu a nemáte exkluzívne platený džob – niečo ako hráč basketbalu či zabávač, alebo niekto v bohatej firme – v Amerike vás podceňujú.“
.kto to povedal? My nie!
My sme vyslali posolstvo? Väčšina z nás nie. Väčšina z nás pochádza z rodín, ktoré sú dosť hrdé na svoje korene: narodení v chudobe, ktorí sa naučili niečo dosiahnuť väčšinou bez štúdia na vyššej strednej škole. Dodnes 72 percent dospelých v Amerike nemá úplné stredoškolské vzdelanie a asi polovica nikdy nechodila na strednú školu.
Poznámku senátorky Clintonovej mohla vysloviť iba osoba, ktorá nepozná nijakých remeselníkov, manuálne pracujúcich či nezávislých elektrikárov a inštalatérov (ktorí dnes dokážu zarobiť viac než stotisíc dolárov ročne). Čo sa týka zvyšku z nás, mnohí naši príbuzní pracovali v textilných fabrikách, oceliarňach, uhoľných baniach a iných menej kvalifikovaných profesiách. Pravdupovediac, tých prvých pár z našich rodín, ktorí išli na vyššie stredné školy, sa považovalo za šťastných, lebo unikli dvíhaniu ťažkých bremien.
A pozrite sa, ako vo svojom obraze Ameriky senátorka znovu učí ľudí byť obeťami: „V roku 1970 horné 1 percento domácností dostávalo zhruba 9 percent nášho celonárodného príjmu. V roku 2005 dostávali 22 percent, čo je najvyššia úroveň od roku 1929.“ Problémom je, že najväčší skok v príjmoch horného jedného percenta sa uskutočnil... za Clintonovej vlády. V roku 1970 to bolo naozaj 9 percent, ale v čase, keď prišiel do úradu Bill Clinton, to už vyskočilo na 14 percent. Potom, na konci dvoch volebných období Billa Clintona, to bolo už veľmi blízko 21 percentám. Za Busha tá percentuálna hodnota klesla na 16 a neskôr, okolo roku 2004, bola na 19 percentách. Nedokázal som si overiť údaj senátorky Clintonovej o 22 percentách (pre rok 2005), ale ak je presný, tak za prezidentovania Busha je iba o percentuálny bod vyšší než bol za prezidentovania Billa Clintona.
Takmer všetky štatistiky, ktoré tak neisto používala senátorka Clintonová, boli zamerané na jej hlavnú posadnutosť: ukázať mnohých Američanov ako obete. A ako previnilcov za to, že sú obeťami, vykresliť manažérov, veľké spoločnosti a individuálne podniky, ktoré podnikajú v zámorí (čo už dnes robia aj mnohí farmári). Keď píše o nerovnostiach v príjmoch, zabúda, že od roku 1970 sa omnoho väčšia časť žien, a najmä vydatých žien, stala súčasťou platenej pracovnej sily. Tieto veľmi podporované výdobytky žien nevyhnutne vedú k zvýšeniu nerovností medzi rodinami. Ak sa policajt, ktorý zarába 50 000 dolárov mesačne, ožení so ženou, ktorá zarába približne rovnako, ich celkový ročný príjem je 100 000 dolárov. Keď sa príslušník strednej triedy s platom 100 000 dolárov ožení so ženou s približne rovnakým príjmom, ich spoločný príjem je 200 000. Predtým bol rozdiel v príjmoch medzi rodinami 50 000, teraz sa zdvojnásobil na 100 000.
Jednoducho povedané, viac vzdelania a lepšie platené zamestnania pre ženy musia nevyhnutne zvýšiť aj nerovnosť medzi rodinami. Kto by chcel odstrániť tento zdroj nerovnosti?
.geniálny červený plán
A predsa sa snaží senátorka Clintonová predstaviť tri konštanty ľavicového magnetizmu: obete, utláčateľov a bielych rytierov vlády. A tak prichádza k pointe: „Jedna z najkľúčovejších úloh budúceho prezidenta je definovať novú víziu ekonomickej spravodlivosti a prosperity pre 21. storočie, víziu, ktorá zaručí väčšie možnosti našej nasledujúcej generácii, načrtnúť stratégiu, a potom ju uskutočniť.“
Ponúka deväť návrhov, ako vybudovať spoločnosť „sme v tom všetci spoločne“. Je to plán príliš nudný na detailný rozbor, ale tu sú jeho vrcholy:
1. Zarovnať hraciu plochu tým, že sa znížia zisky farmaceutických a ropných spoločností.
2. Zbaviť sa pohnútok investovať v zahraničí pomocou zdanenia všetkých ziskov, ktoré sa dosiahnu v zámorí, dokonca aj tých, ktoré sa nevrátia do Ameriky.
3. Regulovať riadenie podnikov prostredníctvom väčšieho dozoru a reštrikcií zo strany vlády.
4. Zvýšiť dane na úroveň pred Bushom (úroveň za Clintona), a zvýšiť dane pre podniky. (Vôbec neuvažuje o možnosti, že vyššie daňové taxy v skutočnosti prinesú nižšie daňové príjmy, keďže ostražití ľudia použijú nové investičné stratégie.)
5. Zabezpečiť univerzálny prístup k vyššiemu stredoškolskému vzdelaniu (uhádnite, kto to zaplatí), a rozšíriť predškôlkarsku výchovu (o ktorú sa vo väčšine rodín najradšej starajú sami rodičia).
6. Vážiť si tých, ktorí nechodili na vyššiu strednú školu (ako keby si ich väčšina ľudí nevážila).
7. Zvýšiť minimálnu mzdu, rozšíriť členstvo v odboroch a zväčšiť právomoci odborov (tieto politiky majú zvýšiť zamestnanosť a pomôcť chudobným?).
8. Poskytnúť každému zdravotnú starostlivosť za prístupnú cenu. (Kto zaplatí, s akým dopadom na cenu zdravia, a ako si máme poradiť s čoraz novšími technológiami a s novými zázračnými liekmi, ktoré majú čoraz vyššiu cenu?)
9. Investovať do nových technológií, ktoré naštartujú nové odvetvia priemyslu a zabezpečia milióny nových pracovných miest, ako to urobil telekomunikačný priemysel v deväťdesiatych rokoch. Jej najobľúbenejšia voľba sú „technológie čistej energie“. (Ako keby vláda, a nie súkromný podnikateľský kapitál, vytvárali nové priemyselné odvetvia.)
Senátorka sa chce snažiť zredukovať deficit federálnej vlády – ale sľubuje novšie a väčšie vládne programy. Sľubuje „zachrániť“ sociálne zabezpečenie – ale odmieta ho zmeniť, dokonca aj na dobrovoľnej úrovni, tak, aby sa zredukovali aj budúce záväzky, aj veľká a zbytočná byrokracia. Sľubuje rozšíriť vládou riadenú zdravotnú starostlivosť pre každého tým, že zvráti daňové úľavy pre „Američanov s najvyššími príjmami“ a zvýši daňové sadzby na úroveň Clintonovho obdobia. (Ale tieto vyššie dane poškodia takmer každého, kto platil dane z príjmu, vrátane „Američanov so stredným príjmom“.)
Krátko povedané, sny ekonomických červených nie sú víziou Ameriky poháňanej vpred novými podnikateľmi, novými vynálezcami. Skôr je to vízia vytvárania pravidiel, obmedzení, byrokratického výberu medzi možnosťami, nových bremien na súkromnom sektore a väčších právomocí nemúdro odovzdaných federálnej vláde. Hoci senátorka Clintonová nazýva svoju víziu „progresívnou“, väčšina by ju označila ako „utláčateľskú“. Ekonomickí červení sú ešte stále hypnotizovaní imaginárnymi schopnosťami, ktoré pripisujú materskému „starajúcemu sa“ štátu – ale táto ilúzia sa našťastie dnes predáva ťažšie než predtým tým menej skúseným generáciám.
.michael Novak
Autor je George Frederick Jewett Scholar v teológii, filozofii a verejnej politike na American Enterprise Institute vo Washingtone, D. C.
Preložil František Šebej
Nie je ani nevyhnutné, aby si myslel, že byť bohatým je zlé. Je však posadnutý tromi zvodnými fascináciami – názormi, že 1) vláda je materská a hrejivá, 2) nad „vyrovnávaním“ ekonomických rozdielov sa vznáša svätožiara, a 3) na podnikateľských spoločnostiach a na tých, ktorí majú zisk z obchodu, ľpie akýsi reziduálny pach zla.
Ekonomickí červení vyrastajú vo viere, že súcit je najvyššou zo všetkých morálnych kvalít, a že slúži ako všeobecný luxus, ktorý kompenzuje mnohé iné hriechy. Pre niektorých sa tento pocit vynára z racionálneho „bratstva“ vytvoreného Osvietenstvom. Iní sa to naučili z Deuteronómia či z Kázne na hore. Tieto biblické pramene predstihli Osvietenstvo o veľa storočí a mohli roztopiť „rozum“ Osvietentstva na čosi omnoho menej chladné, matematické a sebastredné, než by inak mohol byť. To aspoň naznačili Bertrand Russel, Richard Rorty a Jürgen Habermas – všetko racionalisti.
Sociologicky sa nachádza omnoho viac ekonomických červených medzi umelcami, spisovateľmi a profesormi, než medzi inžiniermi, chirurgmi, poľnohospodárskymi odborníkmi, obchodníkmi s realitami a tými, ktorí prichádzajú do styku s verejnosťou ako predajcovia či úradníci za okienkom. Niektoré prírodné vedy, ktoré veľmi závisia od vládnych dotácií, tiež majú tendenciu vychovávať mnohých ekonomických červených – ale aj prekvapujúce množstvo odpadlíkov od tohto videnia sveta.
Okrem fantazírovania o materskej vláde a o obetiach, ktoré sú bez vlády bezmocné, fantazírujú ekonomicky červení aj o tom, že obchodníci, veľké firmy a najmä riadiaci manažéri veľkých firiem sú lotri alebo aspoň temné figúry. Iba málo ľudí však nazýva dnes takých ľudí „ekonomickými rojalistami“, ako to urobil Franklin Delano Roosevelt. FDR chcel naznačiť, že noví bieli rytieri vlády sú ako hrdinskí aristokrati, ktorí prinútili kráľa Johna podpísať Magnu Chartu, alebo ako cromwellovskí republikáni, ktorí zbavili moci Jamesa II. v Slávnej revolúcii (the Glorious Revolution, pozn. prekladateľa) v roku 1688. Rojalisti boli pre Roosevelta tí zlí chlapci. A nazývať obchodníkov „royalty“ (kráľovského rodu, pozn. prekladateľa), keď neboli ani „barónmi“, a už vôbec nie „lúpežnými“, bol úder značne pod pás. Okrem toho onedlho zúfalo potreboval ich schopnosti vo vojnovom úsilí.
Nie, skutočnú filozofickú zmenu pohlavia, čiže transformáciu mužného opozičného „liberalizmu“, vždy ostražitého voči vláde ako voči úhlavnému nepriateľovi slobôd, na úplne odlišný druh liberalizmu, totiž stranu čoraz väčšej a „súcitnejšej“ vlády, urobil ako prvý John Dewey v roku 1935 v knihe Liberalism and Social Action. Dewey napísal pre moderného liberála návod, ako ukradnúť plodný termín – ten, ktorý znamenal „slobodný, nezávislý a samosprávny“ – a zmeniť ho na jeho pravý opak: „Liberalizmus“ veľkej vlády, ktorá sama seba vníma ako opatrujúcu matku slabých. Dewey utiekol od Davida Huma, Adama Smitha a Francisa Hutchesona k Hegelovmu „duchu vlády“; od anglosaskej histórie k svetu hmlistých geistliche konceptov (odkaz na idealistické, spiritualistické koncepcie nemeckej filozofie, pozn. prekladateľa); od starého presvedčenia, že Nový svet sa má čo učiť od Starého sveta, k novému presvedčeniu, že avantgardná bojová zástava, za ktorou treba ísť, je európska červená. A tak sa vynoril veľký sen: Na veľkú vládu sa už nenazerá ako na hrozbu pre slobodu a práva miestnych komunít a nezávislých ľudí, ale ako na starajúcu sa matku a zvrchu prichádzajúce sociálne dobro.
.rozdeľuj a dobývaj
„Génius amerického hospodárstva 20. storočia sa prejavil v tom, že pomohol zabrzdiť tendenciu ľudí hnať sa za ich záujmami až do krajnosti – tak, že sme vytvorili vyrovnávaciu hraciu plochu, z ktorej mal úžitok každý. Nanešťastie je to za uplynulých šesť rokov tak, akoby sme sa vrátili späť do čias lúpežných barónov. Rok čo rok poskytoval prezident masívne daňové úľavy ropným spoločnostiam, zmluvné zákazky bez súťaže pre Haliburton, daňové výhody spoločnostiam vyvážajúcim za more pracovné miesta, daňové zľavy za daňovými zľavami pre multimilionárov, ignorujúc potreby a túžby desiatok miliónov pracujúcich rodín.“ – senátorka Hillary Clinton, 29. mája 2007
V príprave na prezidentské voľby 2008 najmenej dvaja kandidáti úporne súťažili o hlasy ekonomických červených. Po pravde sa taká súťaž koncentruje najmä okolo akademických inštitúcií, predmestí, ktoré priťahujú triedu lepšie zarábajúcich odborníkov, a centier nových technológií, ako je softvér. Dosť významné množstvo členov odborov, ktorých folklórne nazývali „pracujúcou triedou“, už nepatrí k ekonomicky červeným, hoci niektorí takí zostávajú. Mnohí pracujúci v robotníckych profesiách chcú, aby ich synovia a dcéry získali vysokoškolské vzdelanie a tlačia ich, aby získali zamestnanie v odbornej a vyššej strednej triede. Títo rodičia sa stali ekonomicky „modrými“. Mocne podporujú mobilitu smerom nahor, tvrdú prácu, vzdelanie a podnikavosť. Nenávidia tých ekonomických červených, ktorí chcú zarovnať spoločnosť tak, aby ich deti boli tými poslednými, ktoré dostanú šancu postupovať smerom nahor. Tento postreh pomáha porozumieť aj tomu, že John Sweeney (ľavicový odborový predák, pozn. prekladateľa) a iní starosvetskí odboroví predáci majú taký problém zabezpečiť hlasy svojich členov odborov (pre Demokratickú stranu, pozn. prekladateľa). Sweeney je pre mnohých svojich členov príliš červený, radšej sa dívajú na modré nebo, ktoré máva ich deťom. Počet pracujúcich, ktorí sú členmi odborov, sa zmenšil a odbory nedokážu zabezpečiť hlasy ani tých zostávajúcich členov.
.kultúrna vojna sa nechytá
Takže jediné náborové pole, ktoré dnes zostáva ekonomickým červeným, je v prostredí „obetí“. Táto sieť je rozhodená najmä aby lovila v etnických menšinách, hoci, do istej miery, iba v niektorých segmentoch (nevydaté ženy) etnických menšín. Slobodné ženy s deťmi a vdovy môže, pochopiteľne, viac priťahovať veľká starostlivá vláda, ktorá môže v ich životoch zaplniť prázdne miesto chýbajúcich živiteľov.
To je dôvod, prečo sa v politike ekonomickí červení mocne snažia naočkovať do duše spoluobčanov pocit, že sú obeťami a vykresľovať ich ako bezmocne závislých od pomoci vlády. K snahe pozdvihnúť tieto obete ekonomickí červení typicky pridávajú väčšie výhody poskytovateľom pomoci než chudobným. V tom, čo sa pokúšajú robiť ekonomickí červení, je istá cnosť. Je to však podobné, ako kŕmiť kone so zámerom pomôcť lastovičkám (ktoré si niečo nájdu v ich truse). Existujú predsa omnoho priamejšie cesty, ako to urobiť.
Nanešťastie posolstvo, ktoré roztrubujú ekonomickí červení, neodvratne rozdeľuje Američanov na dve vzájomne rozhnevané voličské základne – „dve Ameriky“ (povedal John Edwards, ľavicový prezidentský kandidát za Demokratickú stranu, pozn. prekladateľa); na konzervatívcov „odkázaných len na seba“, ignorujúcich tých, ktorí majú nedostatok, proti tým s nedostatkom, pre ktorých údajne vláda zabezpečí väčší „podiel“ (povedala Hillary Clinton, tiež sa uchádza o prezidentský post, pozn. prekladateľa). Ekonomickí červení vykresľujú veľkého „X“, ktorý bráni tejto krajine, aby splnila svoje dávne prísľuby, a maľujú veľkú, silnú a starostlivú vládu, ktorá porazí „X“. Veľká vláda cvála zachrániť krajinu.
Takéto sľuby nemôžu byť splnené nikdy, už z princípu. Dokonca je pre ekonomických červených v skutočnosti absolútne dôležité, aby neboli nikdy splnené – inak by báza pre ľavicovú politiku jednoducho zmizla. To bolo aj naliehavé varovanie, ktoré sa pokúsil Antonio Gramsci tlmočiť talianskej komunistickej strane. Skutočný problém, ktorý má kapitalizmus, je v tom, že systematicky dvíha „proletariát“ do strednej triedy. Tlačí bezmocných do pomalého výťahu vlastníctva a mobility smerom nahor. Gramsci radil červeným, že nikdy nemôžu vyhrať tento ekonomický spor, a preto sa majú koncentrovať na kultúrny zápas: Ich úlohou je zmeniť starú kresťanskú kultúru na novú „humanistickú“. Nemajú sa pripútavať na neúspešnú ekonomickú vedu 19. storočia, ale sústrediť sa na zmenu kultúry.
V Spojených štátoch sa však politicky nedá veľa získať útokom na kresťanskú kultúru veľkej väčšiny (podľa najnovších výskumov 82 percent). Ak sa iba 3 percentá populácie označujú za ateistov a dovedna iba 10 percent za ľudí bez konkrétneho náboženstva, nemá príliš zmysel pustiť sa do úplnej kultúrnej vojny, aspoň nie celkom verejne. To vysvetľuje, prečo ekonomickí červení v Demokratickej strane od roku 2004 tak horúčkovito skúšali „získať náboženstvo“ a priniesť ho späť do svojej strany. A mali s tým aj istý reálny úspech.
.politika nadradenosti
Kampaň Johna Edwardsa (trochu primitívnejšia) a kampaň Hillary Clintonovej (trochu rafinovanejšia) nám ukazujú, ako dnes funguje taktika ekonomických červených v praxi. Najlepšie bude, keď sa sústredíme na senátorku Clintonovú, počnúc zverejnením jej ekonomického programu na technickej strednej škole v Manchestri, New Hampshire, 29. mája tohto roku. Prvým ťahom senátorky Clintonovej bolo pootáčať prezidenta Busha pod hrozivým stroboskopickým svetlom. Bush ponúkol uskutočniteľný sen univerzálneho vlastníctva všetkým Američanom – sen o tom, že každý bude vlastniť svoj vlastný účet sociálneho zabezpečenia, vlastný účet zdravotného zabezpečenia, svoje domy a byty, a svoje vlastné investičné schémy. Ponúka to ako skutočnú prevratnú pomoc chudobným prostredníctvom nezávislosti a sebaurčenia. Senátorka Clintonová mení túto víziu na rotujúcu diabolskú spoločnosť „odkázaných iba na seba“.
Jej prvou prefíkanou tézou je, že väčšina občanov nie je pripravená fungovať ako nezávislí občania „odkázaní iba na seba“. Jej druhou tézou je, že republikáni s chladnými srdcami jednoducho hovoria: „My máme, čo potrebujeme, je na vás, aby ste dostali zase to svoje.“ Prevracia prezidentov program na výraz sebectva a krutosti. Je to hrubo realizovaný, ale dobrý rétorický trik.
Ako odpoveď na krutosť, ktorú pripisuje svojim súperom, vyťahuje Clintonová najobľúbenejšie klamstvo z arzenálu politických trikov demokratov. Toto klamstvo by malo byť odhalené niekým ako Mr. Dooley: Clapík, ktorý povedal, že patriotizmus je posledným útočiskom darebákov, podcenil možnosti súcitu.
Ako ukážka najprv sprcha nadradenosti, ktorú vyliala na študentov techniky v Manchestri najlepšia žiačka strednej Wellesley College, absolventka práva na Yale, prvá dáma Arkansasu, a potom aj USA, teraz senátorka z New Yorku: „Mladým ľuďom sme vyslali posolstvo, že ak nechodíte na vyššiu strednú školu a nemáte exkluzívne platený džob – niečo ako hráč basketbalu či zabávač, alebo niekto v bohatej firme – v Amerike vás podceňujú.“
.kto to povedal? My nie!
My sme vyslali posolstvo? Väčšina z nás nie. Väčšina z nás pochádza z rodín, ktoré sú dosť hrdé na svoje korene: narodení v chudobe, ktorí sa naučili niečo dosiahnuť väčšinou bez štúdia na vyššej strednej škole. Dodnes 72 percent dospelých v Amerike nemá úplné stredoškolské vzdelanie a asi polovica nikdy nechodila na strednú školu.
Poznámku senátorky Clintonovej mohla vysloviť iba osoba, ktorá nepozná nijakých remeselníkov, manuálne pracujúcich či nezávislých elektrikárov a inštalatérov (ktorí dnes dokážu zarobiť viac než stotisíc dolárov ročne). Čo sa týka zvyšku z nás, mnohí naši príbuzní pracovali v textilných fabrikách, oceliarňach, uhoľných baniach a iných menej kvalifikovaných profesiách. Pravdupovediac, tých prvých pár z našich rodín, ktorí išli na vyššie stredné školy, sa považovalo za šťastných, lebo unikli dvíhaniu ťažkých bremien.
A pozrite sa, ako vo svojom obraze Ameriky senátorka znovu učí ľudí byť obeťami: „V roku 1970 horné 1 percento domácností dostávalo zhruba 9 percent nášho celonárodného príjmu. V roku 2005 dostávali 22 percent, čo je najvyššia úroveň od roku 1929.“ Problémom je, že najväčší skok v príjmoch horného jedného percenta sa uskutočnil... za Clintonovej vlády. V roku 1970 to bolo naozaj 9 percent, ale v čase, keď prišiel do úradu Bill Clinton, to už vyskočilo na 14 percent. Potom, na konci dvoch volebných období Billa Clintona, to bolo už veľmi blízko 21 percentám. Za Busha tá percentuálna hodnota klesla na 16 a neskôr, okolo roku 2004, bola na 19 percentách. Nedokázal som si overiť údaj senátorky Clintonovej o 22 percentách (pre rok 2005), ale ak je presný, tak za prezidentovania Busha je iba o percentuálny bod vyšší než bol za prezidentovania Billa Clintona.
Takmer všetky štatistiky, ktoré tak neisto používala senátorka Clintonová, boli zamerané na jej hlavnú posadnutosť: ukázať mnohých Američanov ako obete. A ako previnilcov za to, že sú obeťami, vykresliť manažérov, veľké spoločnosti a individuálne podniky, ktoré podnikajú v zámorí (čo už dnes robia aj mnohí farmári). Keď píše o nerovnostiach v príjmoch, zabúda, že od roku 1970 sa omnoho väčšia časť žien, a najmä vydatých žien, stala súčasťou platenej pracovnej sily. Tieto veľmi podporované výdobytky žien nevyhnutne vedú k zvýšeniu nerovností medzi rodinami. Ak sa policajt, ktorý zarába 50 000 dolárov mesačne, ožení so ženou, ktorá zarába približne rovnako, ich celkový ročný príjem je 100 000 dolárov. Keď sa príslušník strednej triedy s platom 100 000 dolárov ožení so ženou s približne rovnakým príjmom, ich spoločný príjem je 200 000. Predtým bol rozdiel v príjmoch medzi rodinami 50 000, teraz sa zdvojnásobil na 100 000.
Jednoducho povedané, viac vzdelania a lepšie platené zamestnania pre ženy musia nevyhnutne zvýšiť aj nerovnosť medzi rodinami. Kto by chcel odstrániť tento zdroj nerovnosti?
.geniálny červený plán
A predsa sa snaží senátorka Clintonová predstaviť tri konštanty ľavicového magnetizmu: obete, utláčateľov a bielych rytierov vlády. A tak prichádza k pointe: „Jedna z najkľúčovejších úloh budúceho prezidenta je definovať novú víziu ekonomickej spravodlivosti a prosperity pre 21. storočie, víziu, ktorá zaručí väčšie možnosti našej nasledujúcej generácii, načrtnúť stratégiu, a potom ju uskutočniť.“
Ponúka deväť návrhov, ako vybudovať spoločnosť „sme v tom všetci spoločne“. Je to plán príliš nudný na detailný rozbor, ale tu sú jeho vrcholy:
1. Zarovnať hraciu plochu tým, že sa znížia zisky farmaceutických a ropných spoločností.
2. Zbaviť sa pohnútok investovať v zahraničí pomocou zdanenia všetkých ziskov, ktoré sa dosiahnu v zámorí, dokonca aj tých, ktoré sa nevrátia do Ameriky.
3. Regulovať riadenie podnikov prostredníctvom väčšieho dozoru a reštrikcií zo strany vlády.
4. Zvýšiť dane na úroveň pred Bushom (úroveň za Clintona), a zvýšiť dane pre podniky. (Vôbec neuvažuje o možnosti, že vyššie daňové taxy v skutočnosti prinesú nižšie daňové príjmy, keďže ostražití ľudia použijú nové investičné stratégie.)
5. Zabezpečiť univerzálny prístup k vyššiemu stredoškolskému vzdelaniu (uhádnite, kto to zaplatí), a rozšíriť predškôlkarsku výchovu (o ktorú sa vo väčšine rodín najradšej starajú sami rodičia).
6. Vážiť si tých, ktorí nechodili na vyššiu strednú školu (ako keby si ich väčšina ľudí nevážila).
7. Zvýšiť minimálnu mzdu, rozšíriť členstvo v odboroch a zväčšiť právomoci odborov (tieto politiky majú zvýšiť zamestnanosť a pomôcť chudobným?).
8. Poskytnúť každému zdravotnú starostlivosť za prístupnú cenu. (Kto zaplatí, s akým dopadom na cenu zdravia, a ako si máme poradiť s čoraz novšími technológiami a s novými zázračnými liekmi, ktoré majú čoraz vyššiu cenu?)
9. Investovať do nových technológií, ktoré naštartujú nové odvetvia priemyslu a zabezpečia milióny nových pracovných miest, ako to urobil telekomunikačný priemysel v deväťdesiatych rokoch. Jej najobľúbenejšia voľba sú „technológie čistej energie“. (Ako keby vláda, a nie súkromný podnikateľský kapitál, vytvárali nové priemyselné odvetvia.)
Senátorka sa chce snažiť zredukovať deficit federálnej vlády – ale sľubuje novšie a väčšie vládne programy. Sľubuje „zachrániť“ sociálne zabezpečenie – ale odmieta ho zmeniť, dokonca aj na dobrovoľnej úrovni, tak, aby sa zredukovali aj budúce záväzky, aj veľká a zbytočná byrokracia. Sľubuje rozšíriť vládou riadenú zdravotnú starostlivosť pre každého tým, že zvráti daňové úľavy pre „Američanov s najvyššími príjmami“ a zvýši daňové sadzby na úroveň Clintonovho obdobia. (Ale tieto vyššie dane poškodia takmer každého, kto platil dane z príjmu, vrátane „Američanov so stredným príjmom“.)
Krátko povedané, sny ekonomických červených nie sú víziou Ameriky poháňanej vpred novými podnikateľmi, novými vynálezcami. Skôr je to vízia vytvárania pravidiel, obmedzení, byrokratického výberu medzi možnosťami, nových bremien na súkromnom sektore a väčších právomocí nemúdro odovzdaných federálnej vláde. Hoci senátorka Clintonová nazýva svoju víziu „progresívnou“, väčšina by ju označila ako „utláčateľskú“. Ekonomickí červení sú ešte stále hypnotizovaní imaginárnymi schopnosťami, ktoré pripisujú materskému „starajúcemu sa“ štátu – ale táto ilúzia sa našťastie dnes predáva ťažšie než predtým tým menej skúseným generáciám.
.michael Novak
Autor je George Frederick Jewett Scholar v teológii, filozofii a verejnej politike na American Enterprise Institute vo Washingtone, D. C.
Preložil František Šebej
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.