Rozbehli sa ďalšie disciplinárne konania voči sudcom, ktorých názory nie sú zhodné s názormi ministra spravodlivosti. Do pripomienkového konania bola predložená novela justičných zákonov, ktorá by znamenala zásadnú zmenu riadenia a fungovania súdnej moci. A môže sa stať, že o pár týždňov budeme mať zvoleného takého predsedu Najvyššieho súdu, že proces premeny justície na jeho obraz bude dovŕšený.
Takéto tempo navodzuje úvahy, že Štefan Harabin si scenár pripravoval. Keď dostal ponuku politickej strany, vymenil pozíciu nezávislého sudcu za politickú funkciu – ale možno tú funkciu prijal preto, aby mu umožnila naplniť jeho scenár. Aj na poste ministra pritom neustále zdôrazňoval, že je sudca. Zdá sa, že obidve pozície využil na to, aby si pripravil pôdu na návrat do talára v najvyššej možnej funkcii s kompetenciami ministra. V politickej pozícii sa tváril, že realizuje vládny program, medzi sudcami sa tváril, že všetko, čo robí, robí pre nich. Podarilo sa mu dosiahnuť, že aj súdne orgány, ktoré sme s nádejou budovania nezávislosti justície etablovali a ktoré by mu ako nositeľovi výkonnej moci mali vytvárať brzdy a páky, konajú v zhode s ním. Štefan Harabin so svojimi najbližšími sa prejavil ako veľmi „šikovný právnik“. Nečudovala by som sa, keby v jeho réžii bola aj samotná voľba predsedu Najvyššieho súdu s dvoma kandidátmi – veď predsa žijeme v demokracii.
Dlhoročné úsilie Štefana Harabina práve vrcholí. Medzi sudcami si preň dokonale pripravil pôdu. Vždy pred nimi zdôrazňoval, že je jedným z nich, vymenúval, čo pre sudcov vybavil, v záujme získavania ich podpory brnkal aj na strunu závisti a samoľúbosti. Každý názor, ktorý bol iný ako jeho, označoval za politikárčenie, ktoré v súdnictve nestrpí. Každého, kto sa ho odvážil prezentovať, ostro umlčal. A sudcovia mu to trestuhodne dovolili. Aj tí, ktorí s ním a jeho štýlom komunikácie z hĺbky duše nesúhlasili, mlčali, pretože nemali chuť byť pranierovaní. Môže sa stať, že za to budeme platiť krutú daň.
Až teraz si pár sudcov dovolilo verejne vystúpiť proti týmto praktikám. Obávajú sa, že dospejeme do štádia, keď bude nutné chrániť nezávislosť radových sudcov – pred súdnou mocou. To, čo na ich adresu dokázal minister/sudca Harabin predviesť na stretnutiach so sudcami v Bratislave, v Banskej Bystrici a Košiciach, je hanebné. A v situácii, keď sa uchádza o najvyšší post v justícii s posilnenými právomocami, je to aj znepokojujúce.
Chcem veriť, že si to uvedomujú aj členovia Súdnej rady. Najhoršiemu scenáru pre justíciu ešte majú šancu predísť – majú aj druhého kandidáta. Sudkyňa Eva Babiaková ako kandidátka na predsedu Najvyššieho súdu dostala podporu sudcovskej rady práve toho súdu, o predsedu ktorého pôjde. Okrem toho dostala menovitú podporu viacerých sudcov tohto súdu ako Harabin. On síce dostal hromadnú podporu sudcovských rád okresných a krajských súdov – ale to je podpora viac-menej anonymná. Tam, kde neboli zvolané pléna súdov (a to je väčšina), sú pod ňou podpísaní len predsedovia sudcovských rád, nie konkrétni sudcovia. Sudcov sa na názor zrejme nepýtali. Aspoň mňa sa nikto nepýtal. Napokon načo – môj názor bol známy, pretože som ho verejne prezentovala na stretnutí ministra so sudcami košického kraja, keď som pána ministra požiadala, aby odolal pokušeniu kandidovať na predsedu Najvyššieho súdu.
Aj týmto spôsobom sa teda dištancujem od podpory, ktorej sa Štefanovi Harabinovi dostalo od Sudcovskej rady Krajského súdu v Košiciach vlastne aj v mojom mene. Ja podporujem kandidátku Evu Babiakovú, pretože som presvedčená, že prispeje k zmene, ktorú slovenské súdnictvo potrebuje.
Takéto tempo navodzuje úvahy, že Štefan Harabin si scenár pripravoval. Keď dostal ponuku politickej strany, vymenil pozíciu nezávislého sudcu za politickú funkciu – ale možno tú funkciu prijal preto, aby mu umožnila naplniť jeho scenár. Aj na poste ministra pritom neustále zdôrazňoval, že je sudca. Zdá sa, že obidve pozície využil na to, aby si pripravil pôdu na návrat do talára v najvyššej možnej funkcii s kompetenciami ministra. V politickej pozícii sa tváril, že realizuje vládny program, medzi sudcami sa tváril, že všetko, čo robí, robí pre nich. Podarilo sa mu dosiahnuť, že aj súdne orgány, ktoré sme s nádejou budovania nezávislosti justície etablovali a ktoré by mu ako nositeľovi výkonnej moci mali vytvárať brzdy a páky, konajú v zhode s ním. Štefan Harabin so svojimi najbližšími sa prejavil ako veľmi „šikovný právnik“. Nečudovala by som sa, keby v jeho réžii bola aj samotná voľba predsedu Najvyššieho súdu s dvoma kandidátmi – veď predsa žijeme v demokracii.
Dlhoročné úsilie Štefana Harabina práve vrcholí. Medzi sudcami si preň dokonale pripravil pôdu. Vždy pred nimi zdôrazňoval, že je jedným z nich, vymenúval, čo pre sudcov vybavil, v záujme získavania ich podpory brnkal aj na strunu závisti a samoľúbosti. Každý názor, ktorý bol iný ako jeho, označoval za politikárčenie, ktoré v súdnictve nestrpí. Každého, kto sa ho odvážil prezentovať, ostro umlčal. A sudcovia mu to trestuhodne dovolili. Aj tí, ktorí s ním a jeho štýlom komunikácie z hĺbky duše nesúhlasili, mlčali, pretože nemali chuť byť pranierovaní. Môže sa stať, že za to budeme platiť krutú daň.
Až teraz si pár sudcov dovolilo verejne vystúpiť proti týmto praktikám. Obávajú sa, že dospejeme do štádia, keď bude nutné chrániť nezávislosť radových sudcov – pred súdnou mocou. To, čo na ich adresu dokázal minister/sudca Harabin predviesť na stretnutiach so sudcami v Bratislave, v Banskej Bystrici a Košiciach, je hanebné. A v situácii, keď sa uchádza o najvyšší post v justícii s posilnenými právomocami, je to aj znepokojujúce.
Chcem veriť, že si to uvedomujú aj členovia Súdnej rady. Najhoršiemu scenáru pre justíciu ešte majú šancu predísť – majú aj druhého kandidáta. Sudkyňa Eva Babiaková ako kandidátka na predsedu Najvyššieho súdu dostala podporu sudcovskej rady práve toho súdu, o predsedu ktorého pôjde. Okrem toho dostala menovitú podporu viacerých sudcov tohto súdu ako Harabin. On síce dostal hromadnú podporu sudcovských rád okresných a krajských súdov – ale to je podpora viac-menej anonymná. Tam, kde neboli zvolané pléna súdov (a to je väčšina), sú pod ňou podpísaní len predsedovia sudcovských rád, nie konkrétni sudcovia. Sudcov sa na názor zrejme nepýtali. Aspoň mňa sa nikto nepýtal. Napokon načo – môj názor bol známy, pretože som ho verejne prezentovala na stretnutí ministra so sudcami košického kraja, keď som pána ministra požiadala, aby odolal pokušeniu kandidovať na predsedu Najvyššieho súdu.
Aj týmto spôsobom sa teda dištancujem od podpory, ktorej sa Štefanovi Harabinovi dostalo od Sudcovskej rady Krajského súdu v Košiciach vlastne aj v mojom mene. Ja podporujem kandidátku Evu Babiakovú, pretože som presvedčená, že prispeje k zmene, ktorú slovenské súdnictvo potrebuje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.