Nakoľko bola intervencia maďarskej Červenej armády a vytvorenie Slovenskej republiky rád motivovaná snahou o obnovu Uhorska?
Pochopiteľne. bolo to motivované touto snahou. To bola základná idea, ktorá viedla vojakov, dokonca aj tých, ktorí boli náchylní na idey socializmu. Vojaci o sebe tvrdili, že sú najskôr Maďari a až potom socialisti. Na čiapkach dokonca nosili znak, ktorý vyzýval na navrátenie Felvidéku.
Ale to vojsko sa volalo Červená armáda.
Pod bodákmi Červenej armády a niekde pod červenými zástavami Komunistickej internacionály šli ďalej rozširovať revolúciu. Ale to, čo bolo hlavným dôvodom, že sa vybrali týmto smerom, bolo, že sa im Československo zdalo najslabším článkom.
Ako obyvateľstvo prijalo maďarských vojakov? Kedysi sa písalo, že ich vítalo.
Ako ktorí a ako kde. Maďarské obyvateľstvo na juhu ich vítalo. Ale u roľníckych vrstiev vyvolával príchod vojska aj obavy, pretože v Maďarsku sa už predtým začalo vyvlastňovanie. Podobne to bolo medzi meštiackymi vrstvami. A napríklad gróf Apponyi sa pred Maďarskou republikou rád vysťahoval do Československa. Zaviazal sa, že nebude útočiť proti Československej republike a dostal azyl. Iná vec je, že keď Maďarská republika rád padla, vrátil sa späť a začal škodiť.
Aká bola situácia na Slovensku v čase vpádu Červenej armády?
Bolo po vojne. Bol nedostatok potravín, odevov, peňazí, všetkého. A nie všetky opatrenia československej vlády boli populárne, pri rozdeľovaní sa nedostalo na každého. Bol to chaos a do toho prišiel tento vpád, ktorý ten chaos ešte prehĺbil. Napríklad pokiaľ išlo o peniaze, Červená armáda síce niečo vykupovala, ale tie ich peniaze boli bezcenné.
Maďarom sa podarilo preniknúť až po Bardejov. Čo tým sledovali?
Chceli oddeliť dve časti – slovenskú a rusínsku a tým pádom od seba odrezať rumunskú a československú armádu, ktoré však postup nekoordinovali. Keď začali československé jednotky postupovať na demarkačnú čiaru, Rumuni zastali na Tise a uzavreli prímerie. Mimochodom, pri postupe Čerenej armády záležalo aj na tom, kto bol veliteľom tej-ktorej jednotky. Niekde prenasledovali slovenských národne cítiacich ľudí, ktorých spoluobčania udali. Niektorých aj popravili. Ale boli aj také prípady, kde domáce maďarské obyvateľstvo vyvesilo národné zástavy, ktoré však museli zvesiť a nahradiť červenými, pretože tam prišli internacionalisti. Nebolo to všade rovnaké.
V programe Maďarskej republiky rád nebola o uhorskej otázke reč.
Samozrejme, to sa zamlčovalo.
Mal ten vpád vplyv na Trianonskú mierovú zmluvu? V tom zmysle, že by ešte viac uškodil Maďarsku?
To bola súčasť maďarskej cesty k Trianonu. V dôsledku toho, že maďarské vojská prišli na Slovensko, dostalo Maďarsko nótu od mierovej konferencie, v ktorej stálo, aby sa stiahli za demarkačnú čiaru. Bojovalo sa ďalej a prišla druhá nóta. Zvlášť Wilson potom povedal, že treba určiť konečné hranice, čo sa stalo 12. júna. Maďarský vpád teda urýchlil určenie hraníc, ktoré takmer kopírujú dnešný stav.
V Slovenskej republike rád prebehla aj mobilizácia. Proti komu sa mobilizovalo?
Proti československej armáde a proti režimu, ktorý vyhlasovali za buržoázny a imperialistický. Počítali s tým, že revolučná iskra preskočí do Čiech, Nemecka a Rakúska. To bol taký revolučný optimizmus.
Pochopiteľne. bolo to motivované touto snahou. To bola základná idea, ktorá viedla vojakov, dokonca aj tých, ktorí boli náchylní na idey socializmu. Vojaci o sebe tvrdili, že sú najskôr Maďari a až potom socialisti. Na čiapkach dokonca nosili znak, ktorý vyzýval na navrátenie Felvidéku.
Ale to vojsko sa volalo Červená armáda.
Pod bodákmi Červenej armády a niekde pod červenými zástavami Komunistickej internacionály šli ďalej rozširovať revolúciu. Ale to, čo bolo hlavným dôvodom, že sa vybrali týmto smerom, bolo, že sa im Československo zdalo najslabším článkom.
Ako obyvateľstvo prijalo maďarských vojakov? Kedysi sa písalo, že ich vítalo.
Ako ktorí a ako kde. Maďarské obyvateľstvo na juhu ich vítalo. Ale u roľníckych vrstiev vyvolával príchod vojska aj obavy, pretože v Maďarsku sa už predtým začalo vyvlastňovanie. Podobne to bolo medzi meštiackymi vrstvami. A napríklad gróf Apponyi sa pred Maďarskou republikou rád vysťahoval do Československa. Zaviazal sa, že nebude útočiť proti Československej republike a dostal azyl. Iná vec je, že keď Maďarská republika rád padla, vrátil sa späť a začal škodiť.
Aká bola situácia na Slovensku v čase vpádu Červenej armády?
Bolo po vojne. Bol nedostatok potravín, odevov, peňazí, všetkého. A nie všetky opatrenia československej vlády boli populárne, pri rozdeľovaní sa nedostalo na každého. Bol to chaos a do toho prišiel tento vpád, ktorý ten chaos ešte prehĺbil. Napríklad pokiaľ išlo o peniaze, Červená armáda síce niečo vykupovala, ale tie ich peniaze boli bezcenné.
Maďarom sa podarilo preniknúť až po Bardejov. Čo tým sledovali?
Chceli oddeliť dve časti – slovenskú a rusínsku a tým pádom od seba odrezať rumunskú a československú armádu, ktoré však postup nekoordinovali. Keď začali československé jednotky postupovať na demarkačnú čiaru, Rumuni zastali na Tise a uzavreli prímerie. Mimochodom, pri postupe Čerenej armády záležalo aj na tom, kto bol veliteľom tej-ktorej jednotky. Niekde prenasledovali slovenských národne cítiacich ľudí, ktorých spoluobčania udali. Niektorých aj popravili. Ale boli aj také prípady, kde domáce maďarské obyvateľstvo vyvesilo národné zástavy, ktoré však museli zvesiť a nahradiť červenými, pretože tam prišli internacionalisti. Nebolo to všade rovnaké.
V programe Maďarskej republiky rád nebola o uhorskej otázke reč.
Samozrejme, to sa zamlčovalo.
Mal ten vpád vplyv na Trianonskú mierovú zmluvu? V tom zmysle, že by ešte viac uškodil Maďarsku?
To bola súčasť maďarskej cesty k Trianonu. V dôsledku toho, že maďarské vojská prišli na Slovensko, dostalo Maďarsko nótu od mierovej konferencie, v ktorej stálo, aby sa stiahli za demarkačnú čiaru. Bojovalo sa ďalej a prišla druhá nóta. Zvlášť Wilson potom povedal, že treba určiť konečné hranice, čo sa stalo 12. júna. Maďarský vpád teda urýchlil určenie hraníc, ktoré takmer kopírujú dnešný stav.
V Slovenskej republike rád prebehla aj mobilizácia. Proti komu sa mobilizovalo?
Proti československej armáde a proti režimu, ktorý vyhlasovali za buržoázny a imperialistický. Počítali s tým, že revolučná iskra preskočí do Čiech, Nemecka a Rakúska. To bol taký revolučný optimizmus.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.