.psychosomatické ochorenia sú skôr stavy tela alebo duše?
Pre pacienta sú to stavy tela, za ktorými odborník vidí stavy duše. Pacient má najprv stavy pripomínajúce funkčné telesné ťažkosti. Môže ísť o plynatosť, grganie, zlé dýchanie, búšenie srdca a iné prob - lémy. Telesný orgán je ešte zdravý, ale funkčne je už postihnutý. Odborník za tým vidí psychický problém, najčastejšie intrapsychický konflikt, ktorý to spúšťa.
.je možné, že mnohí nenájdu správnu liečbu, lebo idú za internistom, hoci ich problém je primárne psychický?
Samozrejme, to vieme aj podľa toho, že je stále vysoká spotreba analgetík a anxiolytík. Praktickí lekári cítia, že to má psychický pôvod, nerozumejú však tomu, lebo majú iba základy lekárskej psychológie, nie hlbšie psychosomatické vzdelanie – a predpíšu liek.
.čo sa stane, ak sa psychosomatické ochorenia liečia nesprávne?
Hrozí, že funkčná orgánová patológia sa postupne mení na orgánovú a ťažkosti sa stanú vážnejšími, orgánovo podmienenými. Rozhľadenejší internisti vedia, že za týmito ochoreniami je osobnosť človeka, jeho psychika.
.čo ak ťažkosti trvajú dlho a liečba nezaberá?
Vtedy sa stáva pacient obeťou systému. Chodí po ambulanciách, hľadá sa zobjektívnenie nálezu, vysvetlenie príčin ťažkostí – a on stále nie je v poriadku. Neraz sa stáva nadmerným konzumentom zdravotníckej starostlivosti, niekedy aj s poznámkami lekárov, že je hypochonder, človek obťažujúci, čo v ňom iba prehlbuje pocit nepochopenia. Až napokon končí na psychiatrii, pretože lekári mu buď osvietene, alebo rezignovane povedia, že somatická medicína je v koncoch a pravdepodobne je to záležitosť psychiky.
.ľudia však majú z psychiatrie strach a hrôzu...
Chápem to a ťažko očakávať, že to bude v dohľadnom čase zásadne inak. Psychosomatické stavy, najmä v začiatkoch a ľahšieho charakteru, by mali zvládať praktickí alebo rodinní lekári.
.pacienti sa po niekoľ kotýždňovej liečbe u vás prevažne tešia, alebo boja ísť domov?
Strach z návratu u pacienta môže byť. Niekedy až taký, že u neho vznikne nový symptóm. Nemocnica predsa len poskytuje skleníkový efekt. Na Slovensku, žiaľ, chýba prepojenosť všetkých zložiek starostlivosti. Máme pocit, že púšťame väčšinou ľudí pripravených zvládať svoj život, mnohí sa však ocitnú vo vákuu: chýba infraštruktúra občianskej solidarity, klubov. Na Slovensku je iba štrnásť denných stacionárov pre takýchto pacientov, čo je veľmi málo.
.aký vplyv má na tieto ochorenia tlak doby, stresujúci spôsob života?
Mimoriadne veľký. Miera intolerancie, agresivity je veľmi vysoká. Ako odborníci vnímame zachmúrenosť, morózne pesimistické naladenie v komunikácii medzi ľuďmi. Aj u nás pritom postupujú obrazy globálneho sveta, napríklad stieranie mužských a ženských rolí. Mužská populácia si začína osvojovať feminínne prvky ženského správania. Mužské ego dostáva trhliny a naopak ženské získava pevnosť, pričom ženy sa hrnú do rolí, na ktoré nie sú biologicky uspôsobené.
.ktoré faktory najviac neurotizujú a patologizujú spoločnosť?
Médiá a politikum na rôznych úrovniach fungovania.
.je cestou k duševnému zdraviu ich ignorovanie?
Nie, to by viedlo k izolácii, samote a novej patologizácii.
.ako teda uchopiť agresívny svet okolo nás?
Jediná cesta je kultivovať ho, čiže nastavovať zrkadlo. To je však úloha občianskej spoločnosti, nie psychiatrie.
.prečo ako psychiatri mlčíte, ak vidíte patologické správanie verejných predstaviteľov?
Raz sa odborná spoločnosť ozvala, za vlády Mečiara v roku 1996. Povedali sme, že má patologické správanie. Ani v našej psychiatrickej spoločnosti však nie sú jednoznačné postoje. Nie je úlohou psychiatrie vychovávať spoločnosť. Môže však existovať hraničná situácia, keď by sa psychiatri mali vyjadriť. Je ňou hrubé narušenie demokratických mechanizmov.
.aká je vaša spontánna reakcia, keď sledujete médiá?
Že je to často viditeľne alebo latentne choré.
.nechávate si to pre seba?
Nereagujem verejne. Ak by som napísal ako hlavný odborník pre psychiatriu, ktorým som bol trinásť rokov, že dotyčný politik je patologická osobnosť, tak sa obávam, že by to nikam neviedlo a navyše by som prekročil hranice odboru, poslania. Čo je horšie, mám pocit, že nielen médiá, ale celá spoločnosť prijíma trend, že sa z patologického stáva norma – a to je znepokojujúce.
.spoločnosť možno nevie, že to je patologické, lebo jej to nepoviete?
Ak by som zverejnil úvahu o patologických prejavoch politikov, tak ich sympatizanti by ku mne nemohli pristúpiť s dôverou. A ja musím prijať každého.
Pre pacienta sú to stavy tela, za ktorými odborník vidí stavy duše. Pacient má najprv stavy pripomínajúce funkčné telesné ťažkosti. Môže ísť o plynatosť, grganie, zlé dýchanie, búšenie srdca a iné prob - lémy. Telesný orgán je ešte zdravý, ale funkčne je už postihnutý. Odborník za tým vidí psychický problém, najčastejšie intrapsychický konflikt, ktorý to spúšťa.
.je možné, že mnohí nenájdu správnu liečbu, lebo idú za internistom, hoci ich problém je primárne psychický?
Samozrejme, to vieme aj podľa toho, že je stále vysoká spotreba analgetík a anxiolytík. Praktickí lekári cítia, že to má psychický pôvod, nerozumejú však tomu, lebo majú iba základy lekárskej psychológie, nie hlbšie psychosomatické vzdelanie – a predpíšu liek.
.čo sa stane, ak sa psychosomatické ochorenia liečia nesprávne?
Hrozí, že funkčná orgánová patológia sa postupne mení na orgánovú a ťažkosti sa stanú vážnejšími, orgánovo podmienenými. Rozhľadenejší internisti vedia, že za týmito ochoreniami je osobnosť človeka, jeho psychika.
.čo ak ťažkosti trvajú dlho a liečba nezaberá?
Vtedy sa stáva pacient obeťou systému. Chodí po ambulanciách, hľadá sa zobjektívnenie nálezu, vysvetlenie príčin ťažkostí – a on stále nie je v poriadku. Neraz sa stáva nadmerným konzumentom zdravotníckej starostlivosti, niekedy aj s poznámkami lekárov, že je hypochonder, človek obťažujúci, čo v ňom iba prehlbuje pocit nepochopenia. Až napokon končí na psychiatrii, pretože lekári mu buď osvietene, alebo rezignovane povedia, že somatická medicína je v koncoch a pravdepodobne je to záležitosť psychiky.
.ľudia však majú z psychiatrie strach a hrôzu...
Chápem to a ťažko očakávať, že to bude v dohľadnom čase zásadne inak. Psychosomatické stavy, najmä v začiatkoch a ľahšieho charakteru, by mali zvládať praktickí alebo rodinní lekári.
.pacienti sa po niekoľ kotýždňovej liečbe u vás prevažne tešia, alebo boja ísť domov?
Strach z návratu u pacienta môže byť. Niekedy až taký, že u neho vznikne nový symptóm. Nemocnica predsa len poskytuje skleníkový efekt. Na Slovensku, žiaľ, chýba prepojenosť všetkých zložiek starostlivosti. Máme pocit, že púšťame väčšinou ľudí pripravených zvládať svoj život, mnohí sa však ocitnú vo vákuu: chýba infraštruktúra občianskej solidarity, klubov. Na Slovensku je iba štrnásť denných stacionárov pre takýchto pacientov, čo je veľmi málo.
.aký vplyv má na tieto ochorenia tlak doby, stresujúci spôsob života?
Mimoriadne veľký. Miera intolerancie, agresivity je veľmi vysoká. Ako odborníci vnímame zachmúrenosť, morózne pesimistické naladenie v komunikácii medzi ľuďmi. Aj u nás pritom postupujú obrazy globálneho sveta, napríklad stieranie mužských a ženských rolí. Mužská populácia si začína osvojovať feminínne prvky ženského správania. Mužské ego dostáva trhliny a naopak ženské získava pevnosť, pričom ženy sa hrnú do rolí, na ktoré nie sú biologicky uspôsobené.
.ktoré faktory najviac neurotizujú a patologizujú spoločnosť?
Médiá a politikum na rôznych úrovniach fungovania.
.je cestou k duševnému zdraviu ich ignorovanie?
Nie, to by viedlo k izolácii, samote a novej patologizácii.
.ako teda uchopiť agresívny svet okolo nás?
Jediná cesta je kultivovať ho, čiže nastavovať zrkadlo. To je však úloha občianskej spoločnosti, nie psychiatrie.
.prečo ako psychiatri mlčíte, ak vidíte patologické správanie verejných predstaviteľov?
Raz sa odborná spoločnosť ozvala, za vlády Mečiara v roku 1996. Povedali sme, že má patologické správanie. Ani v našej psychiatrickej spoločnosti však nie sú jednoznačné postoje. Nie je úlohou psychiatrie vychovávať spoločnosť. Môže však existovať hraničná situácia, keď by sa psychiatri mali vyjadriť. Je ňou hrubé narušenie demokratických mechanizmov.
.aká je vaša spontánna reakcia, keď sledujete médiá?
Že je to často viditeľne alebo latentne choré.
.nechávate si to pre seba?
Nereagujem verejne. Ak by som napísal ako hlavný odborník pre psychiatriu, ktorým som bol trinásť rokov, že dotyčný politik je patologická osobnosť, tak sa obávam, že by to nikam neviedlo a navyše by som prekročil hranice odboru, poslania. Čo je horšie, mám pocit, že nielen médiá, ale celá spoločnosť prijíma trend, že sa z patologického stáva norma – a to je znepokojujúce.
.spoločnosť možno nevie, že to je patologické, lebo jej to nepoviete?
Ak by som zverejnil úvahu o patologických prejavoch politikov, tak ich sympatizanti by ku mne nemohli pristúpiť s dôverou. A ja musím prijať každého.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.