Tie štyri hodiny by sa dali vydržať, keby sa na javisku odohrávala strhujúca dráma, keby sme postavy dokázali spoznať a následne im uveriť, keby sa v divadle bolo na čo dívať. Je skoro neuveriteľné, že ani jedno z týchto „keby“ sa nestalo skutočnosťou.
Režijný zámer Romana Poláka, divadelníka s mimoriadnym pochopením pre ruskú klasiku, bol pozoruhodný a zrejme aj ojedinelý. Nepodľahol nutkaniu zredukovať Tolstojov veľký román na romantický príbeh o láske a nevere. V množstve postáv, situácií a dejových línii sa, naopak, snažil na javisko preniesť niečo z jeho bohatstva. Lev Nikolajevič totiž práve toto vedel bravúrne: každá postava jeho literárnych diel má svoj vlastný charakter, každá je nitkou, z ktorej je utkaný monumentálny farebný koberec. V Anne Kareninovej sa k tomu pridávajú vzťahy medzi mužmi a ženami: čistý a zásadový Levin a naivná Kitty, hlupučký Stiva a jeho manželka Dolly, Levinov brat Nikolaj a jeho prostoduchá družka Maša, flirtujúce moskovské grófky a lascívni dôstojníci okolo nich. A, samozrejme, ústredný trojuholník Vronský – Kareninová – Karenin. Roman Polák ich skúma priam vedecky. Analyzuje povrchnú ľahkosť aj existenciálne hĺbky, pokornú manželskú vernosť aj nezodpovedné flirty. Manželia a manželky, milenci a milenky, zvodcovia a zvedené. A dôsledky ich osudových rozhodnutí.
Lenže je toho všetkého priveľa a akoby tomu chýbala vášeň. Ani neúnosná dĺžka predstavenia nestačí na to, aby sa jednotlivé postavy predstavili a rozohrali svoje malé drámy. Aj samotná Anna Kareninová sa v tom všetkom stráca. Divadlo rozsekané do 25 skečov a vystúpení miestami pripomína zhustený televízny seriál. S výnimkou niekoľkých scén v druhej polovici ide o jednoduché „konverzačky“: aktéri sa stretnú na javisku, niečo si povedia, dej posunú o kúsok ďalej a odchádzajú. Veľa slov, málo divadla. Divák sa nemá na čo dívať a najväčšou drámou je jeho vlastný zápas s únavou a nudou.
A to je veľká škoda. Príbeh Anny Kareninovej je totiž hlboký, pravdivý a silný, odohráva sa na dobre fungujúcej scéne (Jaroslav Valek), je v ňom výborná hudba (Michal Novinski) a viacerí herci podávajú veľmi dobré výkony.
Scéna pozostáva z bielych blokov, ktoré vytvárajú čisté steny a keď sa hýbu po koľajniciach dokážu dynamizovať dianie na javisku (a od začiatku pripomínať osudový vlak, ktorý, ako všetci vieme, bude mať v živote Anny K. posledné slovo). Študenti VŠMU, ktorí na kolieskových korčuliach hrajú dav a zároveň slúžia ako kulisáci, sú tiež pekný a oživujúci nápad. Hudba Michala Novinského nezostáva pri alúziách na ruský folklór, je nevtieravá, keď treba dynamická a kovovo moderná.
Postavu Anny Kareninovej alternujú dve zaujímavé herečky: Zuzana Fialová a Slávka Halčáková. My sme videli predstavenie s druhou z nich a môžeme povedať, že bola presvedčivá, neafektovaná, civilná – a to všetko od prvej po dvestoštyridsiatu minútu. Rolu Vronského – na začiatku hrdého playboya, neskôr zlomeného muža – veľmi dobre zvládol Tomáš Maštalír. Znovu zažiarili Ľuboš Kostelný ako Levin a Táňa Pauhofová ako Kitty, civilným, presvedčivým herectvom prekvapila Gabriel Dzúriková, ktorá toho vie oveľa viac, než ukazuje v Mafstory. Majstrovský výkon podal Martin Huba ako Alexej Karenin. Ingrid Timková, Vladimír Obšil, Ivana Kuxová či Dušan Jamrich boli – hoci v menších úlohách – tiež neprehliadnuteľní.
Po štyroch hodinách odchádzame z divadla unavení. Ostalo zopár obrazov, viacero hereckých výkonov, no celkový dojem je rozpačitý. Divadlo, ktoré malo byť silnou drámou, bolo v každom slova zmysle len vyčerpávajúcou štúdiou.
Anna Kareninová, Činohra SND, premiéra 13. a 14. júna 2009.
Režijný zámer Romana Poláka, divadelníka s mimoriadnym pochopením pre ruskú klasiku, bol pozoruhodný a zrejme aj ojedinelý. Nepodľahol nutkaniu zredukovať Tolstojov veľký román na romantický príbeh o láske a nevere. V množstve postáv, situácií a dejových línii sa, naopak, snažil na javisko preniesť niečo z jeho bohatstva. Lev Nikolajevič totiž práve toto vedel bravúrne: každá postava jeho literárnych diel má svoj vlastný charakter, každá je nitkou, z ktorej je utkaný monumentálny farebný koberec. V Anne Kareninovej sa k tomu pridávajú vzťahy medzi mužmi a ženami: čistý a zásadový Levin a naivná Kitty, hlupučký Stiva a jeho manželka Dolly, Levinov brat Nikolaj a jeho prostoduchá družka Maša, flirtujúce moskovské grófky a lascívni dôstojníci okolo nich. A, samozrejme, ústredný trojuholník Vronský – Kareninová – Karenin. Roman Polák ich skúma priam vedecky. Analyzuje povrchnú ľahkosť aj existenciálne hĺbky, pokornú manželskú vernosť aj nezodpovedné flirty. Manželia a manželky, milenci a milenky, zvodcovia a zvedené. A dôsledky ich osudových rozhodnutí.
Lenže je toho všetkého priveľa a akoby tomu chýbala vášeň. Ani neúnosná dĺžka predstavenia nestačí na to, aby sa jednotlivé postavy predstavili a rozohrali svoje malé drámy. Aj samotná Anna Kareninová sa v tom všetkom stráca. Divadlo rozsekané do 25 skečov a vystúpení miestami pripomína zhustený televízny seriál. S výnimkou niekoľkých scén v druhej polovici ide o jednoduché „konverzačky“: aktéri sa stretnú na javisku, niečo si povedia, dej posunú o kúsok ďalej a odchádzajú. Veľa slov, málo divadla. Divák sa nemá na čo dívať a najväčšou drámou je jeho vlastný zápas s únavou a nudou.
A to je veľká škoda. Príbeh Anny Kareninovej je totiž hlboký, pravdivý a silný, odohráva sa na dobre fungujúcej scéne (Jaroslav Valek), je v ňom výborná hudba (Michal Novinski) a viacerí herci podávajú veľmi dobré výkony.
Scéna pozostáva z bielych blokov, ktoré vytvárajú čisté steny a keď sa hýbu po koľajniciach dokážu dynamizovať dianie na javisku (a od začiatku pripomínať osudový vlak, ktorý, ako všetci vieme, bude mať v živote Anny K. posledné slovo). Študenti VŠMU, ktorí na kolieskových korčuliach hrajú dav a zároveň slúžia ako kulisáci, sú tiež pekný a oživujúci nápad. Hudba Michala Novinského nezostáva pri alúziách na ruský folklór, je nevtieravá, keď treba dynamická a kovovo moderná.
Postavu Anny Kareninovej alternujú dve zaujímavé herečky: Zuzana Fialová a Slávka Halčáková. My sme videli predstavenie s druhou z nich a môžeme povedať, že bola presvedčivá, neafektovaná, civilná – a to všetko od prvej po dvestoštyridsiatu minútu. Rolu Vronského – na začiatku hrdého playboya, neskôr zlomeného muža – veľmi dobre zvládol Tomáš Maštalír. Znovu zažiarili Ľuboš Kostelný ako Levin a Táňa Pauhofová ako Kitty, civilným, presvedčivým herectvom prekvapila Gabriel Dzúriková, ktorá toho vie oveľa viac, než ukazuje v Mafstory. Majstrovský výkon podal Martin Huba ako Alexej Karenin. Ingrid Timková, Vladimír Obšil, Ivana Kuxová či Dušan Jamrich boli – hoci v menších úlohách – tiež neprehliadnuteľní.
Po štyroch hodinách odchádzame z divadla unavení. Ostalo zopár obrazov, viacero hereckých výkonov, no celkový dojem je rozpačitý. Divadlo, ktoré malo byť silnou drámou, bolo v každom slova zmysle len vyčerpávajúcou štúdiou.
Anna Kareninová, Činohra SND, premiéra 13. a 14. júna 2009.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.