V semifinále play-off Východnej konferencie si zmerali sily najväčšie individuality súčasného hokejového sveta – Alexander Ovečkin na strane Washingtonu Capitals a Sidney Crosby s Jevgenijom Malkinom na strane pittsburských tučniakov. Neskorší víťaz Stanley Cupu rozhodol o svojom postupe až v poslednom možnom siedmom zápase, a to prehrával v sérii už 0:2. No a absolútny vrchol všetkého bola podľa očakávania samotná finálová séria.
.miro
Vráťme sa však ešte o krok späť. Pätnásť zápasov pred koncom základnej časti bol Pittsburgh na nepostupovom jedenástom mieste. A tak sa klub, vediac o obrovskej dávke talentu skrytého v mužstve, odhodlal na riskantný krok – zmenil trénera. Bolo to hop alebo trop, ale je pravda, že nový kouč Dan Bylsma, predstaviteľ tej najmladšej a nesmierne progresívnej trénerskej generácie, vdýchol mužstvu novú energiu. Pittsburské hviezdy striasli zo seba množstvo zväzujúcich taktických pokynov, dostali väčšiu voľnosť. A odvďačili sa – Malkin s Crosbym zbierali body plným priehrštím a Pittsburgh potiahol jednu z najdlhších sérií počas ostatných rokov NHL – 13 zápasov bez prehry.
Neuveriteľnú sezónu mal v Pittsburghu Miro Šatan. Pôvodne ho angažovali ako strelca, ktorý by dokázal vyťažiť maximum z Crosbyho gólových prihrávok. Tento úmysel však celkom nevyšiel, a to aj preto, lebo predchádzajúci kouč tučniakov si jednoducho s Mirom príliš nesadol. No a pred uzávierkou hráčskych prestupov tučniaci angažovali dvoch skúsených hráčov – Billa Guerina a Chrisa Kunitza.
Pri neúprosnej politike platového stropu to znamenalo, že jeden z drahších hráčov musí ísť preč. Odniesol si to práve Miro Šatan, ktorý bol v mužstve akoby „navyše“. Reakcia dlhoročného kapitána slovenskej reprezentácie bola vskutku unikátna – Miro nezatrpkol, práve naopak, na farme bol lídrom a s obrovským nasadením si udržiaval potrebnú zápasovú prax. Vyčkával na svoju šancu, veril svojim schopnostiam, neklesal na duchu. Keď Pittsburgh postúpil do play-off, pravidlo platového stropu prestalo platiť. Cesta späť do prvého tímu bola pre Mira tým pádom vydláždená.
Práve skúsenosti nášho hokejistu potreboval Pittsburgh ako soľ. Miro s menšími výpadkami odohral podstatnú časť play-off a nechýbal ani v poslednom zápase sezóny. Bol tretím hráčom tučniakov, ktorý zdvihol nad hlavu cennú trofej – po kapitánovi Crosbym a veteránovi Guerinovi. Fantastický zmysel pre hierarchiu v podaní zámorských hokejistov – bolo to ocenenie Mirových ľudských kvalít ako aj toho, že na túto chvíľu čakal neuveriteľných 14 sezón.
.marián
Príbeh Mariána Hossu sledoval celý hokejový svet. Veď je to skutočne story ako vystrihnutá z amerického akčného veľkofilmu. Marián, ešte ako hráč tučniakov, istotne aj mierne frustrovaný finálovou prehrou jeho Pittsburghu v uplynulej sezóne, zamieril do mesta motorov. Do slávneho hockeytownu, najúspešnejšieho hokejového klubu ostatných dvanástich sezón, do Detroitu.
Odmietol dlhodobý kontrakt v Pittsburgu i výrazne lukratívnejšiu ponuku Edmontonu. Išiel za svojím snom a ním bol zisk Stanley Cupu. Cítil, že v Detroite je tá šanca najväčšia, bol presvedčený, že väčšia ako v Pittsburghu. Ostatné je už všetko známe. Sen mu vytrhol práve Pittsburgh, tentoraz už v pozícii súpera.
Marián si na svoj Stanley Cup ešte musí počkať. Áno, sú aj hráči, a nie je ich vôbec málo, ktorí sa tejto trofeje nedočkajú nikdy. Avšak Marián má pred sebou ešte mnoho nádejných pokusov. Médiami v tejto súvislosti prebehlo niekoľko úvah, ktoré sa mi však zdali argumentačne podvyživené.
Podľa prvej z týchto úvah, ak by Marián Hossa zostal v Pittsburghu, získal by trofej, a teda jeho rozhodnutie z minulého leta bolo nesprávne. Nie je to celkom tak. Jednak detroitské červené krídla boli hokejovými odborníkmi všeobecne považované za najväčších favoritov. Ale predovšetkým – ak by Marián Hossa zostal v Pittsburghu, bol by tam zrejme s príjmom okolo 8 miliónov USD najdrahším hráčom. Jeho príjem by už neumožnil manažmentu tučniakov angažovať hráčov ako Bill Guerin, Chris Kunitz či Miroslav Šatan. Je dokonca pravdepodobné, že pri účasti Mariána v tíme by sa tučniaci museli niekoho z mužstva zbaviť, pravdepodobne by si to odniesol talentovaný Jordan Staal. Inými slovami, Marián by bol de-facto v inom mužstve, ako sme poznali Pittsburgh z priebehu finálovej série. A ako by hral Pittsburgh v zostave s Mariánom? O tom možno polemizovať dlhé hodiny....
Podľa inej úvahy Marián Hossa svojou hrou vo finálovej sérii sklamal, pretože sa strelecky nepresadil. Ani s tým podľa mňa nie je možné súhlasiť. Áno, ak by dal 3-4 góly a pridal zo desať asistencií, určite by mal každý z jeho výkonu lepší pocit. Ale strelecká pohoda sa nedá naštartovať na povel. Je bežné, dokonca je to napísaným pravidlom, že kľúčové zápasy play-off rozhodujú „sviatoční strelci“, hráči druhého sledu, od ktorých by ste za bežných okolností gól až tak veľmi neočakávali. Príkladom sú neuveriteľné góly Justina Abdelkadera z Detroitu. Tento mladík vsietil zatiaľ len dva góly vo svojej kariére v NHL a oba vo finálovej sérii Stanley Cupu. Menovať by sme mohli napríklad aj Dana Clearyho – defenzívneho špecialistu, či na strane tučniakov hrdinu rozhodujúceho siedmeho zápasu Maxima Tallbota. Dva góly v kľúčovom zápase nedal Crosby ani Malkin, ale „nejaký“ Maxim Tallbot.
No a keďže to ani Mariánovi „nesypalo“ podľa predstáv, robil všetko pre to, aby bol prínosom pre mužstvo. A to naozaj bol. Vybojoval nesmierne množstvo pukov na oboch stranách ihriska, bol konštruktívnym elementom v útočných snahách červených krídel, viazal na seba pozornosť spravidla až dvoch brániacich hráčov, čím vytváral priestor pre spoluhráčov. Nie je vôbec žiadnym prekvapením, že Detroit má eminentný záujem na predĺžení jeho kontraktu. Ak by vo finále sklamal, asi by to tak nebolo...
.televízia
Čo malo pre mňa osobne trošku špecifickú príchuť, bola koordinácia postupu medzi NHL a televíznou spoločnosťou NBC, ktorá finálovú sériu vysielala. Tá sa totiž ocitla v ťažkej situácii, keďže mala zakúpené práva aj na finále basketbalovej NBA a tieto série medzi sebou časovo kolidovali. Basketbal je v USA výrazne populárnejší šport, a tak si to odniesol hokej, pretože finálová séria mala prvé tri zápasy nahustené do štyroch dní, resp. prvé štyri zápasy do šiestich dní.
Nie je to nič príjemné pre samotných aktérov, pre hokejistov to určite predstavuje enormnú záťaž. Dalo by sa dlho polemizovať o tom, či tento plán televízie dokonca neovplyvnil celkový priebeh série, keďže finalisti nemali rovnaký čas na odpočinok pred samotným finále a Detroit mal výrazne staršie mužstvo, a teda väčšiu potrebu času na regeneráciu. Ale všetky tieto argumenty išli nabok – kľúčové bolo slovo televízie, keďže tá zohľadňovala záujmy svojich divákov – koncových odberateľov tohto hokejového produktu.
Jedinou úlohou hráčov a trénerov je čo najlepšie sa pripraviť na zápas v termíne, ktorý určí televízia. Nie špekulovať o termíne zápasov. Výsledok sa dostavil – NBS dosiahla rekordné trhové podiely a siedmy finálový zápas sledovalo 8 miliónov divákov, najviac za posledných 36 rokov.
Na Slovensku to ešte stále funguje opačne. Ak televízia, motivovaná snahou docieliť čo najväčšiu sledovanosť, dá návrh na zmenu vysielacieho času hokejovej ligy a zohľadní pritom všetky aspekty majúce vplyv na potenciálnu sledovanosť – od možných programových kolízií až po program konkurenčných televízií a jeho vplyv na sledovanosť – kľúčové slovo majú, žiaľ, tréneri a hráči. Tí povedia, že im to tak nevyhovuje a paleta dôvodov je naozaj pestrá: únava, odlišné podmienky pre súperov, problémy s cestovaním a ešte neviem čo všetko...
Pri voľbe času stretnutia majú prioritu argumenty trénerov, hráčov a funkcionárov, nie argumenty televízie zohľadňujúce preferencie divákov. Preto si myslím, že v slovenských podmienkach ešte istý čas potrvá, kým slová o tom, že slovenskí hokejisti, tréneri a funkcionári pracujú predovšetkým pre divákov, prestanú byť prázdnou bezobsažnou frázou.
Autor je hokejový komentátor
.miro
Vráťme sa však ešte o krok späť. Pätnásť zápasov pred koncom základnej časti bol Pittsburgh na nepostupovom jedenástom mieste. A tak sa klub, vediac o obrovskej dávke talentu skrytého v mužstve, odhodlal na riskantný krok – zmenil trénera. Bolo to hop alebo trop, ale je pravda, že nový kouč Dan Bylsma, predstaviteľ tej najmladšej a nesmierne progresívnej trénerskej generácie, vdýchol mužstvu novú energiu. Pittsburské hviezdy striasli zo seba množstvo zväzujúcich taktických pokynov, dostali väčšiu voľnosť. A odvďačili sa – Malkin s Crosbym zbierali body plným priehrštím a Pittsburgh potiahol jednu z najdlhších sérií počas ostatných rokov NHL – 13 zápasov bez prehry.
Neuveriteľnú sezónu mal v Pittsburghu Miro Šatan. Pôvodne ho angažovali ako strelca, ktorý by dokázal vyťažiť maximum z Crosbyho gólových prihrávok. Tento úmysel však celkom nevyšiel, a to aj preto, lebo predchádzajúci kouč tučniakov si jednoducho s Mirom príliš nesadol. No a pred uzávierkou hráčskych prestupov tučniaci angažovali dvoch skúsených hráčov – Billa Guerina a Chrisa Kunitza.
Pri neúprosnej politike platového stropu to znamenalo, že jeden z drahších hráčov musí ísť preč. Odniesol si to práve Miro Šatan, ktorý bol v mužstve akoby „navyše“. Reakcia dlhoročného kapitána slovenskej reprezentácie bola vskutku unikátna – Miro nezatrpkol, práve naopak, na farme bol lídrom a s obrovským nasadením si udržiaval potrebnú zápasovú prax. Vyčkával na svoju šancu, veril svojim schopnostiam, neklesal na duchu. Keď Pittsburgh postúpil do play-off, pravidlo platového stropu prestalo platiť. Cesta späť do prvého tímu bola pre Mira tým pádom vydláždená.
Práve skúsenosti nášho hokejistu potreboval Pittsburgh ako soľ. Miro s menšími výpadkami odohral podstatnú časť play-off a nechýbal ani v poslednom zápase sezóny. Bol tretím hráčom tučniakov, ktorý zdvihol nad hlavu cennú trofej – po kapitánovi Crosbym a veteránovi Guerinovi. Fantastický zmysel pre hierarchiu v podaní zámorských hokejistov – bolo to ocenenie Mirových ľudských kvalít ako aj toho, že na túto chvíľu čakal neuveriteľných 14 sezón.
.marián
Príbeh Mariána Hossu sledoval celý hokejový svet. Veď je to skutočne story ako vystrihnutá z amerického akčného veľkofilmu. Marián, ešte ako hráč tučniakov, istotne aj mierne frustrovaný finálovou prehrou jeho Pittsburghu v uplynulej sezóne, zamieril do mesta motorov. Do slávneho hockeytownu, najúspešnejšieho hokejového klubu ostatných dvanástich sezón, do Detroitu.
Odmietol dlhodobý kontrakt v Pittsburgu i výrazne lukratívnejšiu ponuku Edmontonu. Išiel za svojím snom a ním bol zisk Stanley Cupu. Cítil, že v Detroite je tá šanca najväčšia, bol presvedčený, že väčšia ako v Pittsburghu. Ostatné je už všetko známe. Sen mu vytrhol práve Pittsburgh, tentoraz už v pozícii súpera.
Marián si na svoj Stanley Cup ešte musí počkať. Áno, sú aj hráči, a nie je ich vôbec málo, ktorí sa tejto trofeje nedočkajú nikdy. Avšak Marián má pred sebou ešte mnoho nádejných pokusov. Médiami v tejto súvislosti prebehlo niekoľko úvah, ktoré sa mi však zdali argumentačne podvyživené.
Podľa prvej z týchto úvah, ak by Marián Hossa zostal v Pittsburghu, získal by trofej, a teda jeho rozhodnutie z minulého leta bolo nesprávne. Nie je to celkom tak. Jednak detroitské červené krídla boli hokejovými odborníkmi všeobecne považované za najväčších favoritov. Ale predovšetkým – ak by Marián Hossa zostal v Pittsburghu, bol by tam zrejme s príjmom okolo 8 miliónov USD najdrahším hráčom. Jeho príjem by už neumožnil manažmentu tučniakov angažovať hráčov ako Bill Guerin, Chris Kunitz či Miroslav Šatan. Je dokonca pravdepodobné, že pri účasti Mariána v tíme by sa tučniaci museli niekoho z mužstva zbaviť, pravdepodobne by si to odniesol talentovaný Jordan Staal. Inými slovami, Marián by bol de-facto v inom mužstve, ako sme poznali Pittsburgh z priebehu finálovej série. A ako by hral Pittsburgh v zostave s Mariánom? O tom možno polemizovať dlhé hodiny....
Podľa inej úvahy Marián Hossa svojou hrou vo finálovej sérii sklamal, pretože sa strelecky nepresadil. Ani s tým podľa mňa nie je možné súhlasiť. Áno, ak by dal 3-4 góly a pridal zo desať asistencií, určite by mal každý z jeho výkonu lepší pocit. Ale strelecká pohoda sa nedá naštartovať na povel. Je bežné, dokonca je to napísaným pravidlom, že kľúčové zápasy play-off rozhodujú „sviatoční strelci“, hráči druhého sledu, od ktorých by ste za bežných okolností gól až tak veľmi neočakávali. Príkladom sú neuveriteľné góly Justina Abdelkadera z Detroitu. Tento mladík vsietil zatiaľ len dva góly vo svojej kariére v NHL a oba vo finálovej sérii Stanley Cupu. Menovať by sme mohli napríklad aj Dana Clearyho – defenzívneho špecialistu, či na strane tučniakov hrdinu rozhodujúceho siedmeho zápasu Maxima Tallbota. Dva góly v kľúčovom zápase nedal Crosby ani Malkin, ale „nejaký“ Maxim Tallbot.
No a keďže to ani Mariánovi „nesypalo“ podľa predstáv, robil všetko pre to, aby bol prínosom pre mužstvo. A to naozaj bol. Vybojoval nesmierne množstvo pukov na oboch stranách ihriska, bol konštruktívnym elementom v útočných snahách červených krídel, viazal na seba pozornosť spravidla až dvoch brániacich hráčov, čím vytváral priestor pre spoluhráčov. Nie je vôbec žiadnym prekvapením, že Detroit má eminentný záujem na predĺžení jeho kontraktu. Ak by vo finále sklamal, asi by to tak nebolo...
.televízia
Čo malo pre mňa osobne trošku špecifickú príchuť, bola koordinácia postupu medzi NHL a televíznou spoločnosťou NBC, ktorá finálovú sériu vysielala. Tá sa totiž ocitla v ťažkej situácii, keďže mala zakúpené práva aj na finále basketbalovej NBA a tieto série medzi sebou časovo kolidovali. Basketbal je v USA výrazne populárnejší šport, a tak si to odniesol hokej, pretože finálová séria mala prvé tri zápasy nahustené do štyroch dní, resp. prvé štyri zápasy do šiestich dní.
Nie je to nič príjemné pre samotných aktérov, pre hokejistov to určite predstavuje enormnú záťaž. Dalo by sa dlho polemizovať o tom, či tento plán televízie dokonca neovplyvnil celkový priebeh série, keďže finalisti nemali rovnaký čas na odpočinok pred samotným finále a Detroit mal výrazne staršie mužstvo, a teda väčšiu potrebu času na regeneráciu. Ale všetky tieto argumenty išli nabok – kľúčové bolo slovo televízie, keďže tá zohľadňovala záujmy svojich divákov – koncových odberateľov tohto hokejového produktu.
Jedinou úlohou hráčov a trénerov je čo najlepšie sa pripraviť na zápas v termíne, ktorý určí televízia. Nie špekulovať o termíne zápasov. Výsledok sa dostavil – NBS dosiahla rekordné trhové podiely a siedmy finálový zápas sledovalo 8 miliónov divákov, najviac za posledných 36 rokov.
Na Slovensku to ešte stále funguje opačne. Ak televízia, motivovaná snahou docieliť čo najväčšiu sledovanosť, dá návrh na zmenu vysielacieho času hokejovej ligy a zohľadní pritom všetky aspekty majúce vplyv na potenciálnu sledovanosť – od možných programových kolízií až po program konkurenčných televízií a jeho vplyv na sledovanosť – kľúčové slovo majú, žiaľ, tréneri a hráči. Tí povedia, že im to tak nevyhovuje a paleta dôvodov je naozaj pestrá: únava, odlišné podmienky pre súperov, problémy s cestovaním a ešte neviem čo všetko...
Pri voľbe času stretnutia majú prioritu argumenty trénerov, hráčov a funkcionárov, nie argumenty televízie zohľadňujúce preferencie divákov. Preto si myslím, že v slovenských podmienkach ešte istý čas potrvá, kým slová o tom, že slovenskí hokejisti, tréneri a funkcionári pracujú predovšetkým pre divákov, prestanú byť prázdnou bezobsažnou frázou.
Autor je hokejový komentátor
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.