Dva milióny ľudí prišli za vlády Červených Khmérov o život na takzvaných vražedných poliach, kde do dnešného dňa zostali ležať hromady lebiek ako smutné pamätníky minulosti. Fanatickí marxisti boli povestní tým, že sa nikdy nesmiali, boli väčšinou pomerne mladí a mučenie a zabíjanie si osvojili tak, že ho brali ako bežnú vec.
Ich vodcom bol takzvaný „Brat číslo jeden“ Pol Pot, ktorý sa s komunistickými myšlienkami stretol na štúdiách v Paríži. Sám seba začal označovať za pokračovateľa Karla Marxa a v Kambodži začínal pôsobiť ako partizán s podporou Moskvy aj Pekingu. V roku 1975 sa mu podarilo dobyť hlavné mesto. Odvtedy rozpútal hotové peklo – a túto hrôzu jeho propaganda pekne označovala za „jedinečný experiment v dejinách ľudstva“. Skutočnosť bola taká, že šlo hlavne o zabíjanie – zabíjalo sa viac-menej náhodne a najmä hromadne. Stačilo, že niekto nosil okuliare, a bol synom smrti ako príslušník inteligencie, čiže nepriateľ revolúcie.
.rok nula
Kompletný prerod spoločnosti malo dokazovať aj to, že Červení Khméri vyhlásili „rok nula“ a úplne zrušili peniaze a majetok. Vzápätí začali ničiť menšiny, predovšetkým Vietnamcov. Zlikvidovali štátnych zamestnancov, povraždili mníchov z buddhistických kláštorov. Ďalším krokom bolo zrušenie náboženstva. Potom prišli na rad lekári, učitelia alebo umelci. Súčasťou cielenej deštrukcie spoločnosti bolo aj násilné sťahovanie obyvateľov z mesta na vidiek. Po čase prišiel hladomor a celý šialený experiment ukončila v roku 1979 vietnamská invázia.
Po zvyšok života sa Pol Pot skrýval a jeho Červení Khméri prešli na taktiku partizánskej vojny. Zomrel v domácom väzení strážený jednou frakciou hnutia, oficiálne na srdcový infarkt. Ešte za života však poskytol novinárom za prísneho utajenia rozhovor, v ktorom tvrdil, že vražedné polia sú čistý podvrh. Na otázku, odkiaľ sa tam teda vzali tie tisícky lebiek, mal pohotovú a cynickú odpoveď: priviezli ich tam Američania, veď Kambodžania majú menšie hlavy. Rozhovor sa vysielal azda všade na svete, najväčšiu pozornosť však, pochopiteľne, vzbudil v Kambodži, kde sa Hun Senova vláda zubami-nechtami bránila zriadeniu tribunálu, ktorý by zločiny Červených Khmérov súdil.
Lenže stala sa zvláštna vec. Rozhovor videl jeden z protagonistov režimu, známy ako „súdruh Doj“, bývalý veliteľ väznice S-21, kde bolo povraždených najmenej 15-tisíc ľudí. A ten sa rozhodol, že k Pol Potovým nezmyslom nemôže mlčať. Tak to aspoň interpretuje dnes. Skutočnosť je zrejme taká, že ho objavil írsky novinár Nic Dunlop, aj keď Doj sa tomu zjavne nebránil. Poskytol Dunlopovi rozhovor, ktorý sa stal senzáciou. Vzápätí ho zatkli a odvtedy je už desať rokov za mrežami. Momentálne s ním prebieha proces. Je pozoruhodné, že z pätice obvinených je jediný, kto uznal svoju vinu a prejavuje nad svojimi činmi ľútosť.
.čo môže Boh odpustiť
Prečo? Aj na to je zaujímavá odpoveď. Doj sa do pádu Červených Khmérov skrýval a zlom v jeho živote nastal pri stretnutí s domácimi evanjelikálnymi kresťanmi. Hovoril s nimi o probléme viny a pýtal sa, či môže Boh odpustiť aj tie najstrašnejšie a najbrutálnejšie činy. Dostal odpoveď, že áno – a prijal vieru v Krista. Títo kresťania až neskôr zistili, o akých zločinoch to vlastne hovoril. Kazateľ, ktorý ho pokrstil, dnes, paradoxne, rieši teologickú otázku, či nemá Boh predsa len limit, za ktorým už odpustenie nie je možné.
O inej veci však nepochybuje – že bez viery v Boha by sa Doj nikdy k svojim činom nepriznal. Zmena, ktorá v ňom nastala, je totiž obrovská. Všade začal hovoriť o Kristovi a mnoho ľudí (vrátane vlastnej rodiny) priviedol k viere. Vo chvíli, keď bol zatknutý, plánoval stavbu kostola na svojom pozemku. Polícia ho previezla do väzenia S-21, ktorému kedysi šéfoval. Doj prešiel cez jeho bránu, rozplakal sa, padol na kolená a modlil sa za obete, ktoré tam zahynuli. Aj teraz za mrežami rozdáva väzňom Biblie a tvrdí im, že môžu dosiahnuť odpustenie.
Pozemský súd mu však milosť neponúka. Snaží sa rozobrať mechanizmy, ktoré viedli k vytvoreniu strašného režimu a zaujíma ho, ako vyzerali skryté štruktúry Červených Khmérov. Bývalý „súdruh Doj“ je preň mimoriadne cenný, pretože jeho výpovede nepôsobia ako snaha niečo skrývať. Aj keď niektorí o tom pochybujú a poukazujú na to, že jeho obhajca dúfa v menší trest ako doživotie. Duchovný, ktorý ho vo väzení navštevuje, to však komentuje slovami: „Viete, on zabil veľa ľudí, a potom sa stretol s Ježišom a dal sa pokrstiť, takže jeho hriechy sú mu odpustené. Je šťastnejší ako ostatní väzni a nebojí sa smrti.“
Autor je redaktor Českého rozhlasu
Ich vodcom bol takzvaný „Brat číslo jeden“ Pol Pot, ktorý sa s komunistickými myšlienkami stretol na štúdiách v Paríži. Sám seba začal označovať za pokračovateľa Karla Marxa a v Kambodži začínal pôsobiť ako partizán s podporou Moskvy aj Pekingu. V roku 1975 sa mu podarilo dobyť hlavné mesto. Odvtedy rozpútal hotové peklo – a túto hrôzu jeho propaganda pekne označovala za „jedinečný experiment v dejinách ľudstva“. Skutočnosť bola taká, že šlo hlavne o zabíjanie – zabíjalo sa viac-menej náhodne a najmä hromadne. Stačilo, že niekto nosil okuliare, a bol synom smrti ako príslušník inteligencie, čiže nepriateľ revolúcie.
.rok nula
Kompletný prerod spoločnosti malo dokazovať aj to, že Červení Khméri vyhlásili „rok nula“ a úplne zrušili peniaze a majetok. Vzápätí začali ničiť menšiny, predovšetkým Vietnamcov. Zlikvidovali štátnych zamestnancov, povraždili mníchov z buddhistických kláštorov. Ďalším krokom bolo zrušenie náboženstva. Potom prišli na rad lekári, učitelia alebo umelci. Súčasťou cielenej deštrukcie spoločnosti bolo aj násilné sťahovanie obyvateľov z mesta na vidiek. Po čase prišiel hladomor a celý šialený experiment ukončila v roku 1979 vietnamská invázia.
Po zvyšok života sa Pol Pot skrýval a jeho Červení Khméri prešli na taktiku partizánskej vojny. Zomrel v domácom väzení strážený jednou frakciou hnutia, oficiálne na srdcový infarkt. Ešte za života však poskytol novinárom za prísneho utajenia rozhovor, v ktorom tvrdil, že vražedné polia sú čistý podvrh. Na otázku, odkiaľ sa tam teda vzali tie tisícky lebiek, mal pohotovú a cynickú odpoveď: priviezli ich tam Američania, veď Kambodžania majú menšie hlavy. Rozhovor sa vysielal azda všade na svete, najväčšiu pozornosť však, pochopiteľne, vzbudil v Kambodži, kde sa Hun Senova vláda zubami-nechtami bránila zriadeniu tribunálu, ktorý by zločiny Červených Khmérov súdil.
Lenže stala sa zvláštna vec. Rozhovor videl jeden z protagonistov režimu, známy ako „súdruh Doj“, bývalý veliteľ väznice S-21, kde bolo povraždených najmenej 15-tisíc ľudí. A ten sa rozhodol, že k Pol Potovým nezmyslom nemôže mlčať. Tak to aspoň interpretuje dnes. Skutočnosť je zrejme taká, že ho objavil írsky novinár Nic Dunlop, aj keď Doj sa tomu zjavne nebránil. Poskytol Dunlopovi rozhovor, ktorý sa stal senzáciou. Vzápätí ho zatkli a odvtedy je už desať rokov za mrežami. Momentálne s ním prebieha proces. Je pozoruhodné, že z pätice obvinených je jediný, kto uznal svoju vinu a prejavuje nad svojimi činmi ľútosť.
.čo môže Boh odpustiť
Prečo? Aj na to je zaujímavá odpoveď. Doj sa do pádu Červených Khmérov skrýval a zlom v jeho živote nastal pri stretnutí s domácimi evanjelikálnymi kresťanmi. Hovoril s nimi o probléme viny a pýtal sa, či môže Boh odpustiť aj tie najstrašnejšie a najbrutálnejšie činy. Dostal odpoveď, že áno – a prijal vieru v Krista. Títo kresťania až neskôr zistili, o akých zločinoch to vlastne hovoril. Kazateľ, ktorý ho pokrstil, dnes, paradoxne, rieši teologickú otázku, či nemá Boh predsa len limit, za ktorým už odpustenie nie je možné.
O inej veci však nepochybuje – že bez viery v Boha by sa Doj nikdy k svojim činom nepriznal. Zmena, ktorá v ňom nastala, je totiž obrovská. Všade začal hovoriť o Kristovi a mnoho ľudí (vrátane vlastnej rodiny) priviedol k viere. Vo chvíli, keď bol zatknutý, plánoval stavbu kostola na svojom pozemku. Polícia ho previezla do väzenia S-21, ktorému kedysi šéfoval. Doj prešiel cez jeho bránu, rozplakal sa, padol na kolená a modlil sa za obete, ktoré tam zahynuli. Aj teraz za mrežami rozdáva väzňom Biblie a tvrdí im, že môžu dosiahnuť odpustenie.
Pozemský súd mu však milosť neponúka. Snaží sa rozobrať mechanizmy, ktoré viedli k vytvoreniu strašného režimu a zaujíma ho, ako vyzerali skryté štruktúry Červených Khmérov. Bývalý „súdruh Doj“ je preň mimoriadne cenný, pretože jeho výpovede nepôsobia ako snaha niečo skrývať. Aj keď niektorí o tom pochybujú a poukazujú na to, že jeho obhajca dúfa v menší trest ako doživotie. Duchovný, ktorý ho vo väzení navštevuje, to však komentuje slovami: „Viete, on zabil veľa ľudí, a potom sa stretol s Ježišom a dal sa pokrstiť, takže jeho hriechy sú mu odpustené. Je šťastnejší ako ostatní väzni a nebojí sa smrti.“
Autor je redaktor Českého rozhlasu
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.