Rím, Byzancia, Moskva, Brusel – na jednej strane by tento rad mohol dávať zmysel. Na druhej strane však tomu štvrtému Rímu chýbajú gestá imperiálnej štátnosti, vyvolávajúce návaly citov. Eurokrati nevyhlasujú vojny a svojimi prejavmi neprivádzajú štadióny do varu. Nemajú gladiátorov, dvorný ceremoniál, nevinné náznaky monsterprocesov zatiaľ na nikoho nepôsobia. A keď tu konečne majú nejakú senzáciu, tak ma do nej nevpustia.
Vonku je kríza. Vlády Európy podporujú päťdesiat bánk štyristo miliardami eur, roztvárajú nad nimi bezpečnostné dáždniky za dvetisíctristo miliárd. Každú jednu výpomoc musí schváliť Európska komisia, Úrad pre hospodársku súťaž DG COMP. Doteraz na to nemal kapacity. A teraz tá senzácia: Rokovania sa konajú vnútri na dvore. Predstavitelia predstavenstiev a advokáti bánk sa na predvolanie dostavujú do unimobuniek.
Dotyčné osoby nazývajú tieto unimobunky „mučiarne“, píše Financial Times. Stoličky z tvrdenej umelej hmoty, stoly z rezopalu, umelohmotné poháre. Rokujúci tu musia sedieť celé hodiny. Nie je tu nič na jedenie, sťažujú sa bankári, ani len keksy. Nedalo mi to pokoja, kým som tie unimobunky neuvidel zvnútra.
Zakrádal som sa po ulici Rue Joseph II. Na čísle 27 stálo ako zvyčajne: DG EMPL, pestré výklady na tému „gender“, „inclusion“, „fighting discrimination“. Číslo 70 bolo celkom iné: štýlová budova, potiahnutá zeleným lesklým plastom DG COMP nepotrebuje reklamu, po miliardových pokutách pre Microsoft a Intel vzbudzujú strážcovia hospodárskej súťaže rešpekt. Uprostred európskych inštitúcií ponášajúcich sa na utrápenú guvernantku so vztýčeným prstom hrá DG COMP úlohu štýlovej svine.
Cez vysoké kovové mreže pri vchode som nazeral dnu do dvora. Videl som šesť modrých kancelárskych unimobuniek, zoradených do šíku, a za nimi ešte zopár ďalších. O 16:OO tam ešte vládol ruch. Občas niekto vyšiel von, nenápadní ľudkovia, tak medzi tridsať a štyridsať. Väčšina okien bola zatemnená. Zaregistroval som powerpointovú prezentáciu. Toxické papiere? Zízal som cez mreže. V unimobunkách sa nerokuje o maličkostiach, ako som vedel z „Financial Times“, DG COMP núti niektoré banky k zníženiu bilančnej sumy o polovicu. Párkrát som sa sem vrátil. Naliehal som na hovorcu, aby ma vpustili dnu. Márne.
Obrátil som sa na firmu, ktorá unimobunky vyrába – „de Meeuw“, „čajka“. Nereagovala, tak som sa tam jednoducho vybral. Na tridsať kilometrov som potreboval tri hodiny a dva osobné vlaky. V cieľovej stanici Willebroek mi ďalej pomohol už iba taxík. Vystúpil som v zastavanom Flámsku, priamo na upchanej diaľnici Antverpy – Brusel. Dorazil som päť minút pred záverečnou.
Zavolali mi asistenta manažéra predaja. Vysvetlil som mu, že som bruselský predvoj oddelenia Public-Affairs istej veľkej banky a že táto banka po skúsenostiach s rokovaniami na dvore tiež zvažuje unimobunkové riešenie. Hrdo sa usmial. Vzápätí som už bol dnu. Stál som v modeli strednej triedy, ktorý používa DG COMP – modul „Flexicom“. Množstvo zásuviek, biela žiarivka a biely radiátor, všetko súčasť vybavenia. Minimálny prenájom je na štyri týždne, pri viac než troch-štyroch rokoch sa už oplatí kúpa. Dostať aj variant so záchodovou kabínkou.
Mladý muž povedal, že ľudia majú o unimobunkách mylné predstavy. „Čajka“ stavia z unimobuniek všetko: školy, nemocnicu St. Niklaas. Z prémiového modulu „K21“ práve zhotovili novú viacpodlažnú centrálu. Prechádzajúc po areáli mi asistent predaja ukázal ošarpanú škatuľu, napoly rozpadnutú, bez tepelnej izolácie, s vonkajšími špinavo-bielymi vrúbkovanými stenami. „Tieto už nepredávame“, vysvetľoval, „posielame ich do Rumunska.“
Stránkové hodiny sa skončili. Postavil som sa na flámsku diaľnicu a čakal na taxík. Bol som spokojný. Rím, Byzancia, Moskva, Unimobunka – aká vzrušujúca doba, aké to len máme šťastie!
Vonku je kríza. Vlády Európy podporujú päťdesiat bánk štyristo miliardami eur, roztvárajú nad nimi bezpečnostné dáždniky za dvetisíctristo miliárd. Každú jednu výpomoc musí schváliť Európska komisia, Úrad pre hospodársku súťaž DG COMP. Doteraz na to nemal kapacity. A teraz tá senzácia: Rokovania sa konajú vnútri na dvore. Predstavitelia predstavenstiev a advokáti bánk sa na predvolanie dostavujú do unimobuniek.
Dotyčné osoby nazývajú tieto unimobunky „mučiarne“, píše Financial Times. Stoličky z tvrdenej umelej hmoty, stoly z rezopalu, umelohmotné poháre. Rokujúci tu musia sedieť celé hodiny. Nie je tu nič na jedenie, sťažujú sa bankári, ani len keksy. Nedalo mi to pokoja, kým som tie unimobunky neuvidel zvnútra.
Zakrádal som sa po ulici Rue Joseph II. Na čísle 27 stálo ako zvyčajne: DG EMPL, pestré výklady na tému „gender“, „inclusion“, „fighting discrimination“. Číslo 70 bolo celkom iné: štýlová budova, potiahnutá zeleným lesklým plastom DG COMP nepotrebuje reklamu, po miliardových pokutách pre Microsoft a Intel vzbudzujú strážcovia hospodárskej súťaže rešpekt. Uprostred európskych inštitúcií ponášajúcich sa na utrápenú guvernantku so vztýčeným prstom hrá DG COMP úlohu štýlovej svine.
Cez vysoké kovové mreže pri vchode som nazeral dnu do dvora. Videl som šesť modrých kancelárskych unimobuniek, zoradených do šíku, a za nimi ešte zopár ďalších. O 16:OO tam ešte vládol ruch. Občas niekto vyšiel von, nenápadní ľudkovia, tak medzi tridsať a štyridsať. Väčšina okien bola zatemnená. Zaregistroval som powerpointovú prezentáciu. Toxické papiere? Zízal som cez mreže. V unimobunkách sa nerokuje o maličkostiach, ako som vedel z „Financial Times“, DG COMP núti niektoré banky k zníženiu bilančnej sumy o polovicu. Párkrát som sa sem vrátil. Naliehal som na hovorcu, aby ma vpustili dnu. Márne.
Obrátil som sa na firmu, ktorá unimobunky vyrába – „de Meeuw“, „čajka“. Nereagovala, tak som sa tam jednoducho vybral. Na tridsať kilometrov som potreboval tri hodiny a dva osobné vlaky. V cieľovej stanici Willebroek mi ďalej pomohol už iba taxík. Vystúpil som v zastavanom Flámsku, priamo na upchanej diaľnici Antverpy – Brusel. Dorazil som päť minút pred záverečnou.
Zavolali mi asistenta manažéra predaja. Vysvetlil som mu, že som bruselský predvoj oddelenia Public-Affairs istej veľkej banky a že táto banka po skúsenostiach s rokovaniami na dvore tiež zvažuje unimobunkové riešenie. Hrdo sa usmial. Vzápätí som už bol dnu. Stál som v modeli strednej triedy, ktorý používa DG COMP – modul „Flexicom“. Množstvo zásuviek, biela žiarivka a biely radiátor, všetko súčasť vybavenia. Minimálny prenájom je na štyri týždne, pri viac než troch-štyroch rokoch sa už oplatí kúpa. Dostať aj variant so záchodovou kabínkou.
Mladý muž povedal, že ľudia majú o unimobunkách mylné predstavy. „Čajka“ stavia z unimobuniek všetko: školy, nemocnicu St. Niklaas. Z prémiového modulu „K21“ práve zhotovili novú viacpodlažnú centrálu. Prechádzajúc po areáli mi asistent predaja ukázal ošarpanú škatuľu, napoly rozpadnutú, bez tepelnej izolácie, s vonkajšími špinavo-bielymi vrúbkovanými stenami. „Tieto už nepredávame“, vysvetľoval, „posielame ich do Rumunska.“
Stránkové hodiny sa skončili. Postavil som sa na flámsku diaľnicu a čakal na taxík. Bol som spokojný. Rím, Byzancia, Moskva, Unimobunka – aká vzrušujúca doba, aké to len máme šťastie!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.