Roky sa kotúľajú rýchlo.
Čas neúprosne odratúva dni,
čo boli ľuďom dané,
aby zreli.
No pamätaj, že cenu má len láska.
Tým, ktorí Ťa ľúbia,
ju dávaj bez výhrady.
Ži naplno,
a čas si s Tebou neporadí...
…napísala mama Jarovi k 51. narodeninám. Bolo to devätnásť dní predtým, ako zomrel.
Niekedy si myslím, že si to so Stanom Radičom naplánovali. V ktorúsi piatkovú noc si vraj v relácii Noční vtáci zo žartu predstavovali, ako by chceli, aby vyzeral ich pohreb. Hovorili o truhle na pódiu a do detailu opisovali celú poslednú šou. Myslím si, že si ju vizualizovali príliš dopodrobna a s prílišným emocionálnym nábojom (dobre sa pritom nasmiali.) Pánboh často pozorne načúva.
Nasmiať sa s Jarkom dalo úžasne. Milovala som jeho suché poznámky, bol to vlastne vždy situačný humor, ktorý prišiel nečakane, a práve preto ma veľmi rozosmial.
Keď mal pätnásť, odišiel z domu študovať klavír na konzervatórium. Na víkendy prichádzal domov, a ja a ďalší moji dvaja bratia sme si posadali na peľasť postele v izbe, kde ho mama privítala, aby s ním absolvovala všetky povinné rozhovory o škole... Jaro odpovedal a po očku na nás poškuľoval, lebo videl, ako netrpezlivo sa vrtíme a čakáme. Po tom, keď už bolo jasné, že mama sa nemá na čo spýtať, začal sypať svoje žartovné poznámky a my sme sa okamžite šťastne zvíjali od smiechu... Ešte aj po jeho smrti ma rozosmial, keď som na internete našla, ako ktosi spomína na príhodu zo zájazdu. Zastali vraj niekde s autobusom a šofér vystúpil, aby si čosi vybavil. Vybavoval dlho a oni zatiaľ zavreli dvere na autobuse. Keď sa šofér vrátil, nevedel sa dostať dnu, a tak začal podráždene búchať na dvere a volal: Otvorte mi, otvorte mi! Ale Jaro ho vraj veľmi rozčertil poznámkou: „Ale naša mamička má tenší hlások!“
V šesťdesiatych rokoch dávali v rozhlase hudobné hitparády a ja si dodnes pamätám na Jarove husto popísané hárky papiera s menami kapiel ako Bee Gees a Beatles, zoradenými v rebríčku. Počúval každú hitparádu, nič nevynechal, teraz si uvedomujem, ako sa už odmalička dalo rozpoznať, čomu sa raz bude venovať. Raz som vbehla nečakane do izby, lebo ma naši poslali, aby som ho zavolala a on tam sedel, v ruke pečené kačacie stehno a v očiach slzy. Zarazila som sa: „Čo sa stalo?“ Ale on od dojatia ani nevládal hovoriť, len tak mávol rukou k rádiu, z ktorého práve znelo
Love love me do. You know I love you... a povedal: „Počuješ? Beatles...“
Boli sme veľmi šťastní, keď si sadol za klavír a spustil.. Hral nám pesničky zo Semaforu, jeho obľúbenú Kristínku, ktorú spieval Waldemar Matuška.
A tak sme všetci zaťahovali: Měla vlasy samou loknu, jé jéjééé...
Mal v sebe tú správnu dávku predvádzavosti, ktorú potrebuje herec alebo spevák, aby sa dokázal postaviť na pódium. Len čo sa ocitol medzi priateľmi, cítil priam povinnosť zabávať ich a rozosmiať. Keď som spolu s Frederikou Obermayerovou a Zuzkou Homolovou robila „křoví“ v hre Ostrovy, ktorú napísali a režírovali Peter Belan a Ivan Hudec, a Jarko im tam robil hudobné predely, všimla som si, že najviac srší vtipom, ak v hľadisku sedia jeho kamaráti.
Niekoľko dní pred Jarkovou som mu volala a pýtala sa ho, či mu niekto robil horoskop. Ja som sa vtedy o astrológiu začala zaujímať a ani sama som nevedela, prečo sa ho práve vtedy na to pýtam. Bola u mňa moja Lucka, bratia aj rodičia a všetci sme si ho podávali a každý s ním v telefóne prehodil pár slov – vtedy sme ešte nevedeli, že sa s ním práve lúčime.
Jedenásteho júla 2000 doobeda sa v ojom mobile ozvala mama a myslím si, že už nikdy ju nebudem počuť hovoriť TAKÝM hlasom ako vtedy: „Táni, Jarko zomrel...“
Všetci sme sa stretli v Štúdiu S, kde na pódiu ležala na stoličkách rakva. Nad ňou visela Jarkova fotka, držal si hlavu v dlaniach a pozeral sa na nás. Nikto tomu neveril. Na pódium vstupovali jeho najlepší priatelia a kolegovia a z ich rečí bolo cítiť, že sa snažia pochopiť to, čo sme nevedeli pochopiť ani my: Že tentoraz nežartuje a bez pobalených kufrov nám kamsi zmizol...
Dnes by si mal šesťdesiat, Jarko. Mám to šťastie, že pracujem s ľuďmi, ktorých si mal rád a ktorých si si vážil, a keď počujem, ako na Teba spomínajú, myslím, že si...
...žil naplno
a čas si s Tebou neporadil...
Čas neúprosne odratúva dni,
čo boli ľuďom dané,
aby zreli.
No pamätaj, že cenu má len láska.
Tým, ktorí Ťa ľúbia,
ju dávaj bez výhrady.
Ži naplno,
a čas si s Tebou neporadí...
…napísala mama Jarovi k 51. narodeninám. Bolo to devätnásť dní predtým, ako zomrel.
Niekedy si myslím, že si to so Stanom Radičom naplánovali. V ktorúsi piatkovú noc si vraj v relácii Noční vtáci zo žartu predstavovali, ako by chceli, aby vyzeral ich pohreb. Hovorili o truhle na pódiu a do detailu opisovali celú poslednú šou. Myslím si, že si ju vizualizovali príliš dopodrobna a s prílišným emocionálnym nábojom (dobre sa pritom nasmiali.) Pánboh často pozorne načúva.
Nasmiať sa s Jarkom dalo úžasne. Milovala som jeho suché poznámky, bol to vlastne vždy situačný humor, ktorý prišiel nečakane, a práve preto ma veľmi rozosmial.
Keď mal pätnásť, odišiel z domu študovať klavír na konzervatórium. Na víkendy prichádzal domov, a ja a ďalší moji dvaja bratia sme si posadali na peľasť postele v izbe, kde ho mama privítala, aby s ním absolvovala všetky povinné rozhovory o škole... Jaro odpovedal a po očku na nás poškuľoval, lebo videl, ako netrpezlivo sa vrtíme a čakáme. Po tom, keď už bolo jasné, že mama sa nemá na čo spýtať, začal sypať svoje žartovné poznámky a my sme sa okamžite šťastne zvíjali od smiechu... Ešte aj po jeho smrti ma rozosmial, keď som na internete našla, ako ktosi spomína na príhodu zo zájazdu. Zastali vraj niekde s autobusom a šofér vystúpil, aby si čosi vybavil. Vybavoval dlho a oni zatiaľ zavreli dvere na autobuse. Keď sa šofér vrátil, nevedel sa dostať dnu, a tak začal podráždene búchať na dvere a volal: Otvorte mi, otvorte mi! Ale Jaro ho vraj veľmi rozčertil poznámkou: „Ale naša mamička má tenší hlások!“
V šesťdesiatych rokoch dávali v rozhlase hudobné hitparády a ja si dodnes pamätám na Jarove husto popísané hárky papiera s menami kapiel ako Bee Gees a Beatles, zoradenými v rebríčku. Počúval každú hitparádu, nič nevynechal, teraz si uvedomujem, ako sa už odmalička dalo rozpoznať, čomu sa raz bude venovať. Raz som vbehla nečakane do izby, lebo ma naši poslali, aby som ho zavolala a on tam sedel, v ruke pečené kačacie stehno a v očiach slzy. Zarazila som sa: „Čo sa stalo?“ Ale on od dojatia ani nevládal hovoriť, len tak mávol rukou k rádiu, z ktorého práve znelo
Love love me do. You know I love you... a povedal: „Počuješ? Beatles...“
Boli sme veľmi šťastní, keď si sadol za klavír a spustil.. Hral nám pesničky zo Semaforu, jeho obľúbenú Kristínku, ktorú spieval Waldemar Matuška.
A tak sme všetci zaťahovali: Měla vlasy samou loknu, jé jéjééé...
Mal v sebe tú správnu dávku predvádzavosti, ktorú potrebuje herec alebo spevák, aby sa dokázal postaviť na pódium. Len čo sa ocitol medzi priateľmi, cítil priam povinnosť zabávať ich a rozosmiať. Keď som spolu s Frederikou Obermayerovou a Zuzkou Homolovou robila „křoví“ v hre Ostrovy, ktorú napísali a režírovali Peter Belan a Ivan Hudec, a Jarko im tam robil hudobné predely, všimla som si, že najviac srší vtipom, ak v hľadisku sedia jeho kamaráti.
Niekoľko dní pred Jarkovou som mu volala a pýtala sa ho, či mu niekto robil horoskop. Ja som sa vtedy o astrológiu začala zaujímať a ani sama som nevedela, prečo sa ho práve vtedy na to pýtam. Bola u mňa moja Lucka, bratia aj rodičia a všetci sme si ho podávali a každý s ním v telefóne prehodil pár slov – vtedy sme ešte nevedeli, že sa s ním práve lúčime.
Jedenásteho júla 2000 doobeda sa v ojom mobile ozvala mama a myslím si, že už nikdy ju nebudem počuť hovoriť TAKÝM hlasom ako vtedy: „Táni, Jarko zomrel...“
Všetci sme sa stretli v Štúdiu S, kde na pódiu ležala na stoličkách rakva. Nad ňou visela Jarkova fotka, držal si hlavu v dlaniach a pozeral sa na nás. Nikto tomu neveril. Na pódium vstupovali jeho najlepší priatelia a kolegovia a z ich rečí bolo cítiť, že sa snažia pochopiť to, čo sme nevedeli pochopiť ani my: Že tentoraz nežartuje a bez pobalených kufrov nám kamsi zmizol...
Dnes by si mal šesťdesiat, Jarko. Mám to šťastie, že pracujem s ľuďmi, ktorých si mal rád a ktorých si si vážil, a keď počujem, ako na Teba spomínajú, myslím, že si...
...žil naplno
a čas si s Tebou neporadil...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.