Azda najvýstražnejší mu ponúkol vlastný minister financií, keď s viacmesačným oneskorením konečne predstavil makroekonomickú predikciu rezortu. Hoci treba pripustiť, že odhad mínus 6,2 poklesu HDP, ktorý vyvolal takmer poplašnú atmosféru, lebo prekonáva všetky predchádzajúce od MMF, EK, ŠÚ i NBS, môže byť tu a teraz politicky zámerne prestrelený, vzhľadom na doterajšie tempo spomaľovania a fatálnu závislosť Slovenska od externého prostredia ho nikto nepovažuje za nereálny. Podstatné je, že aj keby MMF, NBS a spol. už vlastné prognózy (-4,2, -3,5) nerevidovali k horšiemu (akože ich zrejme budú), i tak je prepad Slovenska jeden z najdramatickejších v Európe, a to práve vzhľadom na očakávania v plánovanom rozpočte. A zatiaľ čo aj tie krajiny (teda všetky), ktoré nenastavili svoje výdavky na 4,6-percentný rast ako Slovensko, už svoje rozpočty upravovali (niektoré už viackrát), Fico a Počiatek na mínus 6,2 reagujú, že korekcia bude až v septembri.
Teda napriek tomu, že slovenská vláda musí mať (z logiky veci: plán/prepad) jednu z najväčších dier na daňových príjmoch v Európe, v míňaní na výdavkovej strane pokračuje, akoby sa nechumelilo. S jasným zámerom ohlásiť „nový“ schodok rozpočtu na jeseň, keď „sa už nič nedá robiť“. Nechajme teraz bokom také zvrátenosti, akými sú v tejto situácii, keď podnikateľská sféra škrtá, kde môže, napríklad dvojciferné nárasty mzdových nákladov nielen priamo na ministerstve financií (!!!), ale plošne v rezortoch i celom verejnom sektore, ktorý zarába v kríze nominálne o 11 percent viac ako vlani, či dotačné „akcie“ typu Cargo. Skúsme zabudnúť i na desiatky miliárd, čo odtekajú cez „štátne zákazky“ emisno-nástenkového typu. Najväčšie riziko však neleží v jednorazovom deficite 2009, o ktorom sa Fico a spol. nádejajú, že ho jednoducho zaplátajú zvýšením štátneho dlhu, ale v akejsi automatickej viere, že na budúci rok je tu obrat a ten ďalší už bude v znamení 5-percentného rastu (Počiatek – 4,8).
Niežeby bol takýto vývoj úplne vylúčený. Avšak cez automobilový priemysel je Slovensko v tejto kríze zrejme hlbšie ako iní, keďže naše HDP je vôbec najzávislejšie na tejto monokultúre. Zároveň, a to Fico musí vedieť, keďže práve prijal „preventívny“ zákon (v skrátenom konaní!), regiónom stredovýchodnej Európy obchádza strašidlo druhej bankovej krízy. Nikto netvrdí, že sa naplní, ale to sú také rizikové faktory, že čerpanie výdavkov v rytme 4,6-percentného rastu sa nedá označiť inak než óda na nezodpovednosť. Fico sa spolieha na nízky štátny dlh Slovenska, ktorý by mal garantovať lepší a lacnejší prístup k úverom, avšak po tých všetkých „bailoutoch“ a pri prognóze 6-percentného schodku celej eurozóny (ktorý sa ešte zvýši!) to môže na dlhopisovom trhu dopadnúť i tak, že Slovensku zostanú len príšerne drahé alebo žiadne peniaze.
Hoci je v číslach ukrytá dráma, predseda vlády sa rozhodol až do volieb predstierať, že kríza spôsobí Slovensku len „škrabance“ (Fico, január). Pritom to najmenšie zlo, ktoré číha za rohom po júni 2010, je zvyšovanie daní. Horšie je riziko, že bez okamžitých škrtov nielen na správe štátu, ale i v povinných výdavkoch tzv. mandatórneho typu, ktoré tvoria zhruba 80 percent rozpočtu, je rozdiel medzi Slovenskom a Maďarskom, hm, čoby kameňom dohodil.
Teda napriek tomu, že slovenská vláda musí mať (z logiky veci: plán/prepad) jednu z najväčších dier na daňových príjmoch v Európe, v míňaní na výdavkovej strane pokračuje, akoby sa nechumelilo. S jasným zámerom ohlásiť „nový“ schodok rozpočtu na jeseň, keď „sa už nič nedá robiť“. Nechajme teraz bokom také zvrátenosti, akými sú v tejto situácii, keď podnikateľská sféra škrtá, kde môže, napríklad dvojciferné nárasty mzdových nákladov nielen priamo na ministerstve financií (!!!), ale plošne v rezortoch i celom verejnom sektore, ktorý zarába v kríze nominálne o 11 percent viac ako vlani, či dotačné „akcie“ typu Cargo. Skúsme zabudnúť i na desiatky miliárd, čo odtekajú cez „štátne zákazky“ emisno-nástenkového typu. Najväčšie riziko však neleží v jednorazovom deficite 2009, o ktorom sa Fico a spol. nádejajú, že ho jednoducho zaplátajú zvýšením štátneho dlhu, ale v akejsi automatickej viere, že na budúci rok je tu obrat a ten ďalší už bude v znamení 5-percentného rastu (Počiatek – 4,8).
Niežeby bol takýto vývoj úplne vylúčený. Avšak cez automobilový priemysel je Slovensko v tejto kríze zrejme hlbšie ako iní, keďže naše HDP je vôbec najzávislejšie na tejto monokultúre. Zároveň, a to Fico musí vedieť, keďže práve prijal „preventívny“ zákon (v skrátenom konaní!), regiónom stredovýchodnej Európy obchádza strašidlo druhej bankovej krízy. Nikto netvrdí, že sa naplní, ale to sú také rizikové faktory, že čerpanie výdavkov v rytme 4,6-percentného rastu sa nedá označiť inak než óda na nezodpovednosť. Fico sa spolieha na nízky štátny dlh Slovenska, ktorý by mal garantovať lepší a lacnejší prístup k úverom, avšak po tých všetkých „bailoutoch“ a pri prognóze 6-percentného schodku celej eurozóny (ktorý sa ešte zvýši!) to môže na dlhopisovom trhu dopadnúť i tak, že Slovensku zostanú len príšerne drahé alebo žiadne peniaze.
Hoci je v číslach ukrytá dráma, predseda vlády sa rozhodol až do volieb predstierať, že kríza spôsobí Slovensku len „škrabance“ (Fico, január). Pritom to najmenšie zlo, ktoré číha za rohom po júni 2010, je zvyšovanie daní. Horšie je riziko, že bez okamžitých škrtov nielen na správe štátu, ale i v povinných výdavkoch tzv. mandatórneho typu, ktoré tvoria zhruba 80 percent rozpočtu, je rozdiel medzi Slovenskom a Maďarskom, hm, čoby kameňom dohodil.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.